KDH, 1989 a dnes
Ktorá iná strana u nás sa môže pochváliť 34 rokov trvajúcou ponovembrovou kontinuitou?
Andrej Bán je odvážny a schopný novinár, jeho cesty do krízových oblastí sveta sú obdivuhodné a jeho reportáže z týchto miest sú pútavé a nenahraditeľné. Andrej Bán sa naučil v týchto oblastiach vidieť veci jasno: utrpenie a bieda ľudí v konfrontácii s tými, ktorí ju spôsobili, mu dáva právo pomenúvať veci jasno a aj ostro. Problém preňho začína, keď si myslí, že je vlastníkom takého jasného a suverénneho pohľadu vždy, aj v niektorých spoločenských i politických situáciách na Slovensku.
Celkom konkrétne sa to ukázalo pri jeho poslednom komentári v Denníku N: Ak KDH nechce pololiberálov, ostanú mu (ak vôbec) iba polofašisti. Jeho článok je, samozrejme, kritikou toho, že KDH chce ísť do volieb samostatne, a nie spolu s Demokratmi. Tu hneď vyvstáva otázka, prečo by malo ísť spolu s Demokratmi práve KDH. Prečo Bán nenapísal komentár, ktorý by sa napríklad volal: „Ak SaS nechce polokresťanov, ostanú mu (ak vôbec) iba oči pre plač“. Ironický tón Bánovho článku na adresu KDH mi našepkáva, že obviniť KDH nesie v sebe menšie reputačné riziko.
Andrej Bán nevenoval zrejme dostatočnú pozornosť posledným štyrom rokom vládnutia bývalej koalície, ktorá mala na začiatku ústavnú väčšinu, a ktorá v týchto týždňoch skončila v troskách. Totiž, celé štyri roky ju sprevádzali odchody a stranícke prestupy poslancov v rámci parlamentu. Dôvodom toho bola práve názorová a ideová nesúrodosť v jednotlivých kluboch. A toto isté by sprevádzalo budúci parlament, keby doň išli spojenia typu KDH a Demokrati. A tvrdiť s istotou, že toto spojenie by prinieslo spolu pätnásť percent, nezodpovedá doteraz žiadnej volebnej skúsenosti. Spojenie strán neprinieslo nikdy viac ako súčet ich preferencií, naopak, väčšinou to bolo menej. Spomíname si na Spoločnú voľbu v roku 1994 a aj SDK v roku 1998.
O ironickom postoji Andreja Bána ku KDH svedčí podnadpis jeho komentára: „Jednou z tradičných hodnôt, ktoré KDH vyznáva, je volebný výsledok začínajúci sa číslicou štyri“. Áno, KDH sa dvakrát nedostalo o malú desatinu percenta do parlamentu. Ale napriek tejto osemročnej absencii vo vrcholovej politike má dnes v prieskumoch vyše šesť percent a posledné komunálne voľby znovu potvrdili silu jeho značky a ideového zázemia. Ktorá iná strana na Slovensku sa môže pochváliť takouto 34 rokov trvajúcou ponovembrovou kontinuitou?
Pokiaľ ide o KDH a jeho postavenie v rámci Slovenska, vidím podobnosť medzi rokom
1989 a dneškom. V roku 1989 sme všetko začínali na zelenej lúke. Vznikajúce KDH nemalo vtedy široké osobnostné zastúpenie, ale prejavilo obrovskú vôľu pracovať pre obnovu Slovenska. V tomto nasadení, a to uznáva aj Andrej Bán, zohralo v 90. rokoch nezastupiteľnú úlohu v zápase o demokraciu na Slovensku. Dnes je podobná situácia na Slovensku. Politicky a stranícky sa Slovensko nachádza na dne. Ak KDH nájde znovu tú silu a vôľu ako v roku 1989, zohrá aj v nasledujúcich rokoch významnú úlohu pre dobro Slovenska. Ale do takéhoto zápasu môže ísť KDH len ideovo jednotné! Milan Majerský vystupoval na pôde Denníka N v tomto duchu úplne konzistentne.