Preteky trabantov s ferrari
Výkvet bratislavskej právnickej fakulty poslal Ústavnému súdu nevyžiadaný výklad paragrafu 363
V20. storočí žil v Nemecku brilantný právnik Carl Schmitt (1888 – 1985), ktorý sa úsudkom, schopnosťami no i bezcharakternosťou zapísal do análov nielen práva, právnej filozofie a politológie. Pravoverný katolík, odporca rasizmu a kritik nacistov v roku 1933 vstúpil do NSDAP a stal sa prominentom režimu. Vyzýval na pálenie kníh židovských a iných autorov, štátoprávne zdôvodnil diktatúru Hitlera aj nezákonné vraždy napríklad počas takzvanej noci dlhých nožov.
Neskôr sa v nacistickej tlači objavila kritika, že je neúprimný prospechár, ktorý len prezliekol kabát. Vyšetrovali ho, Hermann Goring ho ochránil a on ostal profesorom na Berlínskej univerzite a štátnym radcom.
Po vojne strávil rok v internácii, ale prepustili ho. Aj keď sa navždy zašpinil v službách hitlerovského režimu, jeho myšlienky a spisy priťahujú zástupy stúpencov pravice i ľavice. Najmä knihy proti liberalizmu a o legitimite diktatúry.
NEVYŽIADANÁ AKTIVITA VÝKVETU PRÁVNICKEJ FAKULTY
Dekan právnickej fakulty v Bratislave Doc. Eduard Burda, Dr.h.c., prof. Lucia Kurilovská, Prof. Tomáš Strémy, Doc. Milan Hodas, JUDr. Lukáš Turay a JUDr. Stanislav Mihálik sa podpísali pod stanovisko, ktoré zaslali na Ústavný súd aj bez jeho výzvy. Bránia existenciu § 363 Trestného poriadku, ktorý dáva generálnemu prokurátorovi priam monarchické právomoci zbavovať obvinenia trestne stíhané osoby, čo má dôsledok aj na ich prípadnú väzbu. Navrhujú, aby Ústavný súd nevyhovel návrhu poslancov parlamentu vyhlásiť uvedené ustanovenie za protiústavné.
Skupinka sa vo svojom motu proprio, demarši či čo to je, ohradzuje voči možnému politickému zneužitiu jej stanoviska, chce odbornú diskusiu, právny štát a elimináciu politizácie práva. Súd sa ich na nič nepýtal, lebo nie sú stranami konania. Stanovisko chcel od predsedu parlamentu Borisa Kollára, ale ten to ignoroval. Vedel asi prečo.
Bolo by absurdné a nespravodlivé porovnávať grandióznu bezcharakternosť a spreneverenie sa svojmu poslaniu Carla Schmitta s možným (?) oveľa skromnejším oportunizmom slovenských právnikov. Ale na druhej strane možno aj Carl Schmitt by si vyprosil porovnávanie. Lebo ako hovorí jedno guatemalské príslovie: Sto nových automobilov značky Trabant pomaľovaných krásnymi slovenskými ornamentmi v pretekoch nepretrhne cieľovú pásku skôr ako päťročné zablatené Ferrari s veľmi poškrabaným lakom.
Ale nechajme bokom ľudové múdrosti starých Mayov. Aby sme neboli nespravodliví, cez prizmu vecných hľadísk a faktov vyhodnoťme mieru schopnosti logickej argumentácie nositeľov honosných akademických titulov tak, ako je argumentácia vyjadrená na webe fakulty.
Tam v skrátenom zhrnutí podstaty uvádzajú päť záruk, ktoré vraj zabraňujú „systémovému zlyhávaniu“pri aplikácii § 363 až § 367 Trestného poriadku generálnym prokurátorom. Že je možné aj sporadické nesystémové chrapúnstvo, asi neberú do úvahy.
DOC. BURDA A SPOL.: SPÔSOB VÝBERU GENERÁLNEHO PROKURÁTORA AKO ZÁRUKA
Signatári asi aj sami na svojej fakulte učia študentov, že právo je produktom a nástrojom sociálnopolitickej organizácie na určitom území – štátu. Preto by bolo čudné, keby obsadzovanie vysokej právnickej funkcie, akou je generálny prokurátor, nepodliehalo politickému procesu. Jeho aktérmi u nás sú poslanci parlamentu voliaci kandidáta a prezident – prezidentka, ktorí ho do funkcie menujú.
Tento proces výberu bol za posledných 16 rokov, ale aj pred tým, sprevádzaný javmi na výsosť politickými, ako aj škandálmi, ktoré s právom nemali nič spoločné, hoci ich pôvodcovia boli aj právnici.
Prezident Ivan Gašparovič, kedysi docent trestného práva na právnickej fakulte v Bratislave (kde teraz šéfuje doc. Burda z tej istej katedry), odmietol vymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, hoci ho parlament zvolil za kandidáta na túto funkciu. Ústavný súd SR skonštatoval porušenie práv Dr. Čentéša a priznal mu odškodnenie 60tisíc eur.
Nemenovaný kandidát nasľuboval poslancom pri verejnom vypočutí hory – doly, dokonca kritizoval používanie § 363 a vyjadroval sa za jeho prehodnotenie. Keď už bol vymenovaný za generálneho prokurátora, ukázal všetkým dlhý nos. Naivní poslanci, oklamaní, ako keď „šmejdi“predajú dôchodcovi predražený poruchový strojček na holenie podpazušia a iných miest, mohli len bezmocne škrípať zubami a zatínať päste. Tí poslanci ktorí vedeli, koho volia, sa išli od radosti opiť do nemoty.
Pri jednej z volieb kandidáta si poslanci fotili hlasovacie lístky, aby sa mohli preukázať predsedovi strany, že splnili jeho direktívu, za koho hlasovať, hoci hlasovanie je tajné.
Aj príčetným laikom je jasné, že voľba generálneho prokurátora je výsledok úchvatného politického divadla, ktorého aktéri konajú aj podľa svojich politických, osobných a finančných záujmov.
Generálneho prokurátora každý z nich (jeho známi i rodina) môže potrebovať. Signatári nevyžiadanej obrany § 363 adresovanej Ústavnému súdu naproti tomu tvrdia, že spôsob výberu generálneho prokurátora je zárukou proti zneužitiu jeho právomoci.
Asi sa väčšinu roka zdržujú na prednáškových turné na zahraničných elitných univerzitách, sú povznesení nad slovenské malichernosti, a nepoznajú reálie.
DOC. BURDA A SPOL.: POLITICKÁ KONTROLA GENERÁLNEHO PROKURÁTORA AKO ZÁRUKA
V § 13 Zákona o prokuratúre je upravený vzťah medzi Národnou radou a generálnym prokurátorom. Generálny prokurátor podáva parlamentu ročné správy o činnosti prokuratúry a stave zákonnosti, predkladá podnety na prijatie zákonov, oznamuje parlamentu, že jeho poslanec bol zadržaný pri trestnom čine, navrhuje jeho vzatie do väzby, navrhuje kandidátov na ústavných sudcov, zúčastňuje sa na zasadnutí pléna a výborov Národnej rady. Poslanci môžu komunikovať s generálnym prokurátorom, pýtať sa, kritizovať ho. To je tak všetko, čo vo svojej kontrolnej bezmocnosti voči nemu môžu urobiť.
DOC. BURDA A SPOL.: SÚDNA KONTROLA ČINNOSTI GENERÁLNEHO PROKURÁTORA AKO ZÁRUKA
Generálny prokurátor môže skoncipovať rozhodnutie o aplikácii § 363 trebárs na záhrade pri pohári vína alebo vo vani, ak si cez ňu dá dosku, na ktorej môže písať. Potom to dá opísať sekretárke a expedovať šťastlivcovi, ktorého zbavuje biľagu obvinenia a následne púšťa z väzby. Rozhoduje len on sám bez verejnosti a s konečnou platnosťou.
Keby existovala možnosť preskúmať jeho verdikt súdom, už dávno by bola využitá v praxi. Takúto možnosť však zákon nepozná. Nevedno, prečo trestnoprávna elita bratislavskej právnickej fakulty tvrdí opak. Možno majú dar vidieť to, čo je iným odopreté. Alebo dar nevidieť a nepočuť to, čo vidí a počuje každý, kto nemá akurát zelený zákal a uši plné mazu.
Sú známe prípady z nedávnej minulosti, keď súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí (teda nie v ich výroku, to by už generálny prokurátor nemohol ovplyvniť s § 363) konštatovali, že trestné stíhanie konkrétnej osoby je odôvodnené. Ale generálny prokurátor, použijúc § 363, mal iný názor a vypustil vtáčika z klietky.
DOC. BURDA A SPOL.: MOŽNOSŤ ODVOLAŤ GENERÁLNEHO PROKURÁTORA ALEBO HO TRESTNOPRÁVNE STÍHAŤ AKO ZÁRUKA
Generálneho prokurátora možno odvolať iba z nasledujúcich dôvodov: bol súdne obmedzený v právnych úkonoch, ak stratil štátne občianstvo SR, bol súdom odsúdený za trestný čin, stal sa členom politickej strany, začal vykonávať inú činnosť alebo funkciu nezlučiteľnú s funkciou generálneho prokurátora, zo zdravotných dôvodov, spáchal disciplinárny delikt nezlučiteľný s jeho funkciou a ak nemá trvalý pobyt v SR.
Nič, čo by sa dalo efektívne použiť proti nekalej manipulácii s § 363. Musela by sa zemeguľa rozlomiť vo dvoje alebo Dunaj zmeniť tok z Čierneho mora do Nemecka, aby sa dokázalo, že generálny prokurátor SR spáchal trestný čin aplikáciou § 363. Má dosah na políciu a svojich kolegov mocne zviera monokratickým stiskom sovietskeho typu – pravda všetko v súlade so zákonom. Aplikácia práva je neraz subjektívna záležitosť. Odvahu lapať líšku v kurníku generálnej prokuratúry má málokto, nehovoriac o tých, čo im takýto stav konvenuje a profitujú z neho.
PRINCIPIÁLNOSŤ ALEBO OPORTUNIZMUS
Nešpekulujme, ako a prečo rozhodne Ústavný súd. Možno dá za pravdu názoru, ktorý zastávajú dekan Burda a jeho kolegovia. Aj keď asi na základe iných, kvalifikovanejších argumentov, ako sú na webe fakulty. Alebo vyhlási § 363 za odporujúci ústave. O čom však možno s pôžitkom špekulovať, je, prečo vôbec poslal pán dekan a jeho zamestnanci stanovisko súdu, keď ich na to nevyzval a nie sú stranami v konaní. Neveľmi presvedčivé stanovisko vrcholnej justičnej autorite...
Bolo to z čistej a nezištnej lásky k právu a jeho nestrannej aplikácii? Alebo to bolo z iných dôvodov? Expertom trestného práva by sa láskavé oko generálneho prokurátora mohlo neraz zísť. Poslali svoje stanovisko aj jemu, aby videl, čo napísali, potešil sa a mal krásny deň? Zamestnanci fakulty chceli alebo museli pripojiť podpisy pod stanovisko svojho vplyvného šéfa, známeho ako horlivého obhajcu § 363 a jeho súčasného aplikátora na špici prokuratúry?
Ak by táto oportunistická alternatíva bola aktuálna, autori stanoviska riskujú, že ich vtieravá aktivita vyvolá u ľudí, ktorí naozaj ctia právny štát a logickú právnu argumentáciu, nežiaduce literárne asociácie. Napríklad tú o Tartuffeovi od Moliéra.