Ukrajina zostane nezávislá
Svet po studenej vojne sa skončil a pre Putina sa to nevyvíja dobre, hovorí ukrajinský historik Serhii Plokhy
Vojnu predvídal, no napriek tomu ho samotného šokovala. „V hĺbke duše sme mali stále nádej, že sa to nestane,“vraví historik Serhii Plokhy z Harvardovej univerzity. „Nielen ja, ale asi aj zvyšok sveta precenil úvahy o Putinovi a jeho režime. Ukázalo sa, že nie sú ani spolovice takí múdri, ako väčšina z nás očakávala.“
Ako historik ste sa rozhodli pre nezvyčajný krok: napísať o rusko-ukrajinskej vojne, ktorá sa ešte neskončila, knihu pod názvom The Russo-Ukrainian War: The Return of History (Rusko-ukrajinská vojna – Návrat dejín). Čo vás k tomu viedlo?
Nemal som pocit, že by som mal len tak stáť bokom, a tak som sa rozhodol, že zareagujem napísaním knihy. Najskôr som si nebol istý, či je to správne. No stále ma volali na rozhovory, ako je napríklad aj tento, a pýtali sa na môj názor a moje postrehy ako historika. To ma presvedčilo, že pravdepodobne nielen ja, ale aj história ako celok, ako disciplína má istý druh postrehov, ktoré možno iné odbory nemajú. Môžeme ňou vysvetľovať pôvod tohto konfliktu a zároveň sa pozrieť na dlhodobé trajektórie. To nám pomáha nejako pochopiť vojnu, ktorá nedávala žiadny zmysel. Bol to len akt brutality a šialenstva. Ak však na ňu aplikujeme historickú paradigmu, možno lepšie pochopíme, ako sme skončili tam, kde sme, a ako by mohla vyzerať budúcnosť.
Ešte pred totálnou vojnou ste napísali, že Rusko je najväčšou hrozbou pre medzinárodnú bezpečnosť. To sa aj splnilo. Keď sa to všetko 24. februára začalo, prekvapil vás rozsah ruského útoku?
Áno, určite som nebol len prekvapený, bol som šokovaný. A to je zaujímavé.
Ako to?
Vrátil som sa k veciam, ktoré som predtým napísal alebo povedal v rozhovoroch. A vyzeralo to tak, že by som určite nemal byť prekvapený. Súdiac podľa mojich vlastných slov, mal som reagovať inak. Vstúpila do hry asi naša ľudská povaha. Hoci intelektuálne vnímame procesy, ktoré sa dejú, a otvorene o tom aj hovoríme, v hĺbke duše máme stále nádej, že sa to nestane, že tomu nejako unikneme. Takáto udalosť je potom pre nás stále šokom. Keď som sa pozrel na svoj komentár, ktorý vyšiel pár týždňov pred začiatkom vojny, mal som dojem, že pre toho, kto to čítal, nemala byť totálna vojna prekvapením. Lenže pre mňa to bol šok, pretože sme dúfali v lepšie.
Vaša nová kniha je veľmi osobná. Ako ste prežívali začiatok vojny?
Nebol som na Ukrajine, ale bol som k nej bližšie ako za posledných vyše 20 rokov. V rámci sabatikalu som bol vo Viedni. Tú správu som sa skutočne dozvedel tak, že som si otvoril svoj e-mailový účet a uvidel e-mail od kolegu z Harvardu s predmetom správy: Panebože. Hneď som si uvedomil, o čo ide. Ešte som nechápal, aký to má rozsah. Myslel som si, že ak tu máme vojnu, tak len na východe krajiny.
Prečo?
Možno som nad celým procesom príliš premýšľal. Po prvé, moje pochybnosti o tom, že vojna príde, pramenili z toho, že z pohľadu Vladimira Putina a ruského vedenia nemalo veľký zmysel začať vojnu, keď to všetci vo svete sledovali a hovorili o tom. Chýbal by moment prekvapenia. Vyhlásenie takzvanej nezávislosti bábkových štátov vytvorených Ruskom vo východnej Európe bolo cestou k začatiu vojny, ktorá by sa však odohrávala iba na Donbase. Nielen ja, ale asi aj zvyšok sveta precenil úvahy o Putinovi a jeho režime. Ukázalo sa, že nie sú ani spolovice takí múdri, ako väčšina z nás očakávala.
S kolegom fotografom sme si tiež mysleli, že to vypukne na Donbase, vojna nás zastihla cestou tam v nočnom vlaku. Hneď v ten deň sme sa však otočili do Kyjiva, ktorý sa bál ofenzívy. Ako to, že sa Putin v snahe dobyť ho tak prerátal? Bola to chyba spravodajských služieb?
Rusko je autokratický štát s prvkami diktatúry. A v takýchto štátoch šéfovia spravodajských služieb prinášajú šéfovi informácie, ktoré chce počuť. Dokonca aj v demokratických štátoch môžeme sledovať pochybenia spravodajských služieb. Stačí si spomenúť na Irak, USA a zbrane hromadného ničenia. Nemusí to byť len autokratickým režimom, ale aj ľuďmi, ktorí majú prístup k osobe, ktorá rozhoduje. Veľmi často jej chcú len priniesť to, čo tá osoba údajne už vie. Z tohto hľadiska nie je situácia výnimočná. No skutočnosť, že Rusko je autokratický štát, určite spôsobila, že táto chyba bola ešte väčšia ako za normálnych okolností.
Vaša nová kniha má zaujímavý podtitul Návrat dejín. Akú úlohu zohráva história v tomto konflikte?
História sa do tohto konfliktu zapísala mnohými spôsobmi. Po prvé, je to využívanie a zneužívanie histórie na ospravedlnenie agresie. Vieme, že Vladimir Putin sa podpísal pod esej o historickej jednote Rusov a Ukrajincov. Jeho vyhlásenia a verejné prejavy boli plné histórie. Je úplne zjavné, že je to človek, ktorý má záujem o históriu. Chce ju nielen čítať, ale aj písať. Nesprávne čítanie histórie bolo tiež predpokladom veľkých prešľapov na začiatku vojny. Som presvedčený, že Putin veril a možno stále verí tomu, že Rusi a Ukrajinci sú jeden a ten istý národ. Z toho vychádzala aj vojenská operácia s vojakmi, čo si na útok na Kyjiv vzali parádne uniformy. Očakávali, že Ukrajinci
budú ruské jednotky vítať s kvetmi.
A z opačného uhla – mení táto vojna históriu?
Už tvorí históriu vo viacerých smeroch. Vojna, ktorá sa začala myšlienkou, že Rusi a Ukrajinci sú ten istý národ, teraz priniesla najväčší rozkol medzi týmito dvoma národmi, aký kedy existoval, prinajmenšom v novoveku. Európa sa v mnohých ohľadoch vracia späť k situácii ako za studenej vojny so silným euroatlantickým spojenectvom, pričom krajiny zdvojnásobili svoje rozpočty a počty svojich vojsk. To je historický obrat. Obrat, ktorý treba vnímať v kontexte pádu Berlínskeho múru a konca studenej vojny.
Začína sa nová éra?
S touto vojnou je úplne jasné, že svet po studenej vojne sa skončil. A obnovujeme aj niektoré staré spojenectvá nielen v Európe, ale aj mimo nej. Značne oslabené Rusko sa zase zbližuje s Čínou. Nevieme, ako dlho to bude trvať, ale sme svedkami historického vývoja. Vo všetkých týchto udalostiach zohrávajú úlohu prinajmenšom tri aspekty histórie: na ospravedlnenie nespravodlivej vojny, ako základ na prijatie nesprávnych rozhodnutí a nakoniec jej vplyv na Ukrajinu, Rusko, Európu a svet. Vstupujeme do novej éry medzinárodných vzťahov, do neprebádaných vôd, keď nevieme, kam to povedie, ale je zrejmé, že ide o skutočný historický zlom.
Európa sa v mnohých ohľadoch vracia späť k situácii ako za studenej vojny so silným euroatlantickým spojenectvom, pričom krajiny zdvojnásobili svoje rozpočty a počty svojich vojsk. To je historický obrat. Obrat, ktorý treba vnímať v kontexte pádu Berlínskeho múru a konca studenej vojny.
Ak hovoríte, že sa Putin snaží písať dejiny, čo je jeho cieľom? Je to obnovenie ruského impéria alebo Sovietskeho zväzu?
Určite preberá myšlienky ruských generálov, ako je Anton Denikin, niekdajší veliteľ Bielej armády počas ruskej občianskej vojny, či zo spisov ruských emigrantov v medzivojnovom období. A v tomto zmysle určite odmieta komunistické predstavy o národoch a vzťahoch medzi národmi. Napáda Lenina a Stalina za to, že sú v podstate príliš milí k národnostiam, že uznávajú existenciu Ukrajiny ako nezávislého štátu a tak ďalej. Putinova ideológia je veľmi ruská a imperialistická. Je to myšlienka existencie veľkého ruského národa, ktorý sa skladá aj z ruských Ukrajincov a Bielorusov. Jeho názor je skôr postimperiálny než postsovietsky. Jeho víziou je pôvodná vízia, ktorou bolo obnovenie ruskej kontroly nad postsovietskym priestorom, aby sa Rusko stalo jedným z pólov multipolárneho sveta.
Akú rolu v tom hrá práve Ukrajina? Prečo si vybral ju?
Ukrajina je pre tento projekt nevyhnutná, pretože je to druhá najväčšia postsovietska republika. Ak nemáte na palube druhý najväčší štát, máte problém s integračným projektom. Je tiež kultúrne i historicky uzavretá a je slovanská, čo je dôležité, pokiaľ ide o vytvorenie slovanskej väčšiny v prípadnej eurázijskej únii. Lenže Ukrajina sa rozhodla podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou, čo vlastne znemožnilo jej vstup do eurázijskej únie. Vojna v roku 2014 sa začala nielen v dôsledku pokusu zastaviť ukrajinský pohyb smerom na Západ, ale aj preto, aby sa zabezpečilo, že sa Ukrajina stane súčasťou Eurázijskej únie. Len čo sa to Rusom nepodarilo dosiahnuť, pokúsili sa prejsť na plán B: získať nejaké územia a vybudovať väčšie Rusko, ešte väčší ruský národ. Tak sa to stalo v prípade Krymu, čo je v podstate ruská verzia anšlusu Rakúska.
A potom prišiel rok 2022.
A ten je presne o tom istom spôsobe fungovania. Zaútočíte na Kyjiv, snažíte sa získať celú Ukrajinu. Keď sa to nepodarí, pristúpite k anexii, pripojeniu území, ktoré nekontrolujete – ako v prípade Charkiva a Zaporižžie. Putinovi ide o to, aby v ruskej sfére vplyvu udržali pre budúcu eurázijskú úniu celú Ukrajinu. Ak sa to nepodarí, tak chcú uchmatnúť čo najväčšie územie pod zástavou zjednotenia ruského národa. Toto sú dva kľúčové scenáre. Plánom A však od začiatku bolo obnovenie kontroly Ruska nad postsovietskym priestorom.
Anexia predchádzala aj druhej svetovej vojne. Má z nedávnej histórie k tomuto konfliktu blízko práve druhá svetová vojna?
Druhá svetová vojna je mu naozaj blízka, pretože vidíme všeobecne veľa paralel medzi 30. rokmi 20. storočia a poslednými desiatimi až pätnástimi rokmi. V jednom aj druhom prípade bola veľká recesia, nárast populizmu, nacionalizmu a xenofóbie v jednotlivých štátoch. A vidíte revanšistickú krajinu, ktorá prehrala predchádzajúcu vojnu. V prípade Nemecka prvú svetovú vojnu. Rusko zase po studenej vojne prišlo o územia, ktoré kontrolovalo, a jej menšiny sa ocitli mimo ruských hraníc. Paralely sú veľmi silné. Je tiež veľmi zaujímavé sledovať, že druhá svetová vojna slúži ako zdroj ruských obrazov, metafor a sloganov. Rusi napríklad začali vojnu tvrdením, že Ukrajinu ovládli a ovládajú nacisti. A ukrajinskí nacionalisti a nacisti zase tvrdia, že je to súčasť sovietskej propagandy druhej svetovej vojny. Ukrajinský parlament teraz dokonca prijal rezolúciu o rašizme (slovná hračka zo slov Rusko a fašizmus – pozn. red.) ako o forme fašizmu, teda o ruskom fašizme. A nezabúdajme, že je to najväčšia vojna v Európe od druhej svetovej vojny.
Spomenuli ste rašizmus, čo si o tom termíne myslíte?
Diskutovalo sa o prvkoch fašizmu v dnešnom Rusku – o kulte vodcov, kolonizácii inštitúcií, o osobitnom type histórie, tvrdení o neexistencii konkrétnych národov, o úrovni kontroly, ktorá bola zavedená v celej spoločnosti, a tak ďalej. Existujú v ňom aj prvky, ktoré by však nezapadali do klasickej fašistickej paradigmy. Preto sa zavádza nový termín. Zároveň je to súčasť ukrajinskej reakcie na ruskú propagandu o nacistoch a drogách či narkomanoch pod vedením Volodymyra Zelenského. Je to aj o ukrajinskom hľadaní spôsobu, ako sa postaviť agresorovi. Z nejakého dôvodu nefungovalo len obyčajné slovo Rusi. Prišli napríklad s výrazmi orkovia a ďalšími a nakoniec sa dostali k rašistom, čo sa ujalo. Ukrajinský parlament to spravil približne rok po tom, ako sa to vo veľkom používalo v ukrajinských médiách a na sociálnych sieťach. Je to odraz toho, ako Ukrajinci označujú agresora. Parlament tomu len dal intelektuálne zdôvodnenie. V podstate ide o produkt ukrajinského diskurzu, ktorý nie je kontrolovaný vládou ani médiami.
Dokonca aj jeden z vašich kolegov, historik Timothy Snyder, ktorý s vami zdieľa vášeň pre Ukrajinu, hovorí, že by sme mali hovoriť, že Rusko je fašistické. Súhlasíte s ním alebo ste v tejto terminológii opatrnejší?
Niektoré kľúčové prvky ruského politického systému zodpovedajú definícii fašizmu. No myslím si, že termín rašizmus je užitočnejšia kategória, pretože zdôrazňuje nielen už zavedený termín fašizmus, ale aj naznačuje, že v ňom existujú určité špecifické charakteristiky. Ukazuje tiež, že ide o ruskú formu fašizmu a ruskú formu konkrétnej autoritatívnej, postimperiálnej vlády. Ak niekoho nazvete fašistom alebo komunistom, jednoducho ho spojíte s konkrétnou ideológiou medzivojnového obdobia či obdobia druhej svetovej vojny. Argument Tima Snydera je však dôležitá súčasť celého príbehu. Nový termín rašizmus má však aspoň pre mňa ako historika lepšie uplatnenie.
Ak táto vojna pripomína druhú svetovú vojnu, aké ponaučenie si z nej môžeme vziať?
Jedna vec, ktorá je jasná už asi od apríla minulého roka, je, že diplomatická cesta je v podstate mŕtva. Veľmi to pripomína druhú svetovú vojnu. Odpovede na to, ako bude vojna prebiehať, sa tvoria na frontových líniách. Poučenie je, že ísť k rokovaciemu stolu, keď prebieha veľká bitka ako o Ardeny alebo Stalingrad, určite nie je realistické. A na to, aby dobrá vec vyhrala, potrebujete viac munície a zbraní. To je fáza, v ktorej sa teraz nachádzame. V tomto štádiu to naozaj pripomína druhú svetovú vojnu. A vieme, ako sa vyhrala druhá svetová vojna. Bola to sila ducha, ale aj sila zbraní, s ktorou prišlo víťazstvo. Sme v boji. Nie sme vo fáze vyjednávania.
Od ukrajinskej protiofenzívy sa veľa očakáva. Myslíte si, že bude pre ďalšiu fázu vojny rozhodujúca?
Myslím si, že to bude veľmi dôležitý vývoj, nech už bude výsledok akýkoľvek. Pretože ak Ukrajina dosiahne svoje ciele a dostane sa k Azovskému moru, bude to zlomový bod v mnohých ohľadoch. Budúcu ruskú prítomnosť na Kryme to urobí naozaj problematickou, ak vôbec dosiahnuteľnou. Krym by sa pre Rusov zmenil na ostrov s veľmi malou možnosťou zásobovať svoje tamojšie jednotky. A ak vojna neprinesie tieto výsledky, potom sa šanca na nejakú formu patovej situácie stane pravdepodobnejšou. Existuje šanca, že táto operácia bude bodom obratu vo vojne. Nemyslím si, že by sa ňou vojna skutočne skončila, ale môže byť bodom obratu.
V jednom rozhovore ste povedali, že výsledok vojny je už jasný. Ukrajina bude nezávislá a Rusko bude nesmierne oslabené. Ste stále optimista?
Nie som ani optimista, ani pesimista. Len sa pozerám okolo seba a hovorím, čo vidím. Táto situácia, že Ukrajina zostane nezávislá, bola jasná už v polovici marca. Aké budú jej hranice, to už je iná otázka. Vymeniť vládu v Kyjive, zobrať Ukrajine suverenitu a nezávislosť, to sa nepodarilo. Nevidím, že by sa za posledný rok plus niekoľko mesiacov v tomto zmysle niečo zmenilo. Iba pribúdajú ďalšie dôkazy, ktoré to potvrdzujú.
Ako sa zmení Rusko?
Pokiaľ ide o oslabené Rusko, každým dňom sa to zhoršuje. Na Ukrajine majú taký vtip, že Rusi veria, že majú druhú najefektívnejšiu a najsilnejšiu armádu na svete. Áno, ukázalo sa, že na Ukrajine majú druhú najefektívnejšiu a najsilnejšiu armádu. Nedostatok ich vojenských schopností je už jasný. Ruská ekonomika síce zvládla sankcie a vojnu lepšie, ako sa očakávalo, to však neznamená, že sa jej skutočne darí. Vidíme jej izoláciu na čele s lídrom, na ktorého bol vydaný zatykač. To nemožno považovať za posilnenie politickej príťažlivosti a postavenia Ruska na svetovej scéne. Hovorili sme o armáde, o ekonomike, o postavení na medzinárodnej scéne, to všetko ukazuje, ako veľmi je Rusko slabé. Na druhej strane Ukrajina platí obrovskú cenu za túto agresívnu vojnu: jej mestá sú bombardované, občania zabíjaní a deti deportované, čo je dôvod, prečo chce Haag zatknúť Putina.
Snaží sa Putin spáchať na Ukrajine genocídu alebo je to príliš silné tvrdenie?
Jedným zo sporných bodov je určiť, či tam je skutočne úmysel. To je veľmi ťažké dokázať. V tomto konkrétnom prípade sa však vojna začala v podstate tvrdením, že Ukrajinci neexistujú ako národ a nemali by existovať. Sú súčasťou ruského národa. A potom všetko ostatné od únosov detí cez masaker v Buči až po zničenie Saltivky v Charkive, zničenie Mariupola, to všetko veľmi dobre zapadá do deklarovaných cieľov vojny. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že z hľadiska zámerov je to genocídna vojna. Ak vezmete za slovo ruskú propagandu, tak oni páchajú genocídu voči vlastným ľuďom.
Ide Putinovi pri deportáciách detí o demografiu alebo je to jednoducho iba cynická imperiálna politika?
Ako to berie Putinov režim: vezme deti a z chlapcov vyrobí oddaných imperialistov, ktorí môžu bojovať proti vlastnému národu. Deti sú preňho dobrý genetický materiál, aby z nich boli „dobrí Rusi“. Je veľký rozdiel medzi evakuáciou detí z vojnovej zóny a dávaním ich na adopciu do rodín, ktoré z nich spravia úplne iné deti, než ako ich vychovávali rodičia. Naozaj si nepamätám, že by sa takéto prípady diali počas ruskej vojny v Čečensku.
Ukrajina v tejto vojne podľa vás už ukončila éru ruskej dominancie vo veľkej časti východnej Európy. Ako budú vyzerať globálne zmeny, ak sa táto vojna skončí ukrajinským víťazstvom?
O budúcnosti opäť uvažujem tak, že sa pozerám na to, čo sa už deje, a premýšľam, či je to dlhodobý trend alebo nie. Pozrime sa, čo sa už stalo. Švédsko porušilo viac ako dvesto rokov neutrality a vyhlásilo, že chce vstúpiť do NATO. Fínsko vstúpilo do NATO. Ani na sekundu neverím, že keby Kyjiv padol v priebehu niekoľkých krátkych dní, že by sa Fíni alebo Švédi skutočne odvážili vyzvať Rusko na súboj vstupom do NATO. Takže to je už jeden z výsledkov. Ak by Ukrajinci neodolali, Aliancia by sa tak neposilnila ako dnes. Lídri starej Európy v Nemecku a vo Francúzsku sedeli na dvoch stoličkách a snažili sa vyjednávať. To až Ukrajinci museli dokázať, že sa dokážu vzoprieť a prinútiť ich, aby urobili správnu vec.
Moja posledná otázka sa týka, samozrejme, Ukrajiny. Vo svojej knihe ju nazývate bránou do Európy. Ešte stále je len bránou na Západ?
Brána je niečo, čo sa dá otvoriť a zavrieť. A v tejto chvíli je zatvorená. Ukrajinci určite chránia najbližších susedov. Ukázali, čo bolo na začiatku vojny nepredstaviteľné, postavili sa proti najsilnejšej armáde v Európe. Jedným z dôsledkov tejto vojny bude, že zmiznú šedé zóny, ako sú Ukrajina a Moldavsko.