Cena za ukrajinskú slobodu
Ukážka z knihy historika Serhiia Plokhého Brána do Európy, ktorá vyšla v edícii Denníka N
Bohdan Solčanyk prišiel do Kyjeva 20. februára skorým ranným vlakom z Ľvova. Tento dvadsaťosemročný historik, sociológ a nadaný básnik vyučoval na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove a s pomocou svojho školiteľa z Varšavskej univerzity sa venoval písaniu dizertačnej práce o volebnej praxi na Ukrajine. Keď v ten chladný februárový deň Solčanyk vystúpil na železničnej stanici, neprišiel na výskumný pobyt. V Kyjeve sa nekonali voľ by, ale revolúcia. Sníval o nej už v roku 2008 pri písaní básne Kam sa podela moja revolúcia?, v ktorej vyjadril sklamanie svojej generácie z nesplnených sľubov Oranžovej revolúcie z roku 2004.
Teraz na Ukrajinu dorazila nová revolúcia. Od novembra 2013 sa v centre Kyjeva opäť schádzali státisíce ľudí, ktorí žiadali reformy, koniec korupčného vládnutia a nadviazanie tesnejšej spolupráce s Európskou úniou. Solčanyk cítil, že jeho miesto je v Kyjeve medzi demonštrantmi. 20. februára sa Solčanyk štvrtý raz zapojil do tejto revolúcie. Ako sa ukázalo, bolo to naposledy. O niekoľko hodín po príchode do Kyjeva ho spolu s desiatkami ďalších demonštrantov zabila guľka ostreľovača. Po smrti sa stal známym ako jeden z príslušníkov „Nebeskej stotiny“– vyše stovky demonštrantov, ktorých v januári a februári 2014 zabili v Kyjeve. Toto zabíjanie ukončilo dvadsaťdva rokov v princípe nenásilnej politiky na Ukrajine a stalo sa úvodom novej dramatickej kapitoly ukrajinských dejín. Ukrajinci získali demokraciu pokojným spôsobom v posledných dňoch existencie Sovietskeho zväzu a v decembri 1991 si vo volebných miestnostiach odhlasovali nezávislosť, no na ich obranu boli teraz potrebné nielen slová a pochody, ale aj zbrane.
Udalosti, ktoré vyvrcholili masovým zabíjaním demonštrantov na Majdane, sa začali vo februári 2010, keď Viktor Janukovyč, hlavný cieľ protestov z roku 2004, zvíťazil v prezidentských voľbách. Nový prezident svoje funkčné obdobie začal zmenou pravidiel politickej hry. Jeho ideálom bol silný autoritársky režim, takže sa usiloval o čo najväčšiu koncentráciu moci vo svojich rukách a u svojej rodiny. Úspešne prepísal ústavu, keď prinútil parlament, aby zrušil dodatky z roku 2004 a prenechal viac moci prezidentovi. Následne v lete 2011 dal odsúdiť a uväzniť svoju hlavnú politickú súperku a bývalú premiérku Juliju Tymošenkovú, ktorú vinil z podpisu nevýhodnej dohody o dodávkach plynu z Ruska. Po sústredení moci vo svojich rukách a umlčaní či zastrašení opozície sa Janukovyč so svojimi ľuďmi zameral na obohacovanie vládnuceho klanu. Prezident, jeho okolie a príbuzní za krátky čas nahromadili obrovské majetky, na zahraničné účty previedli až sedemdesiat miliárd dolárov a ohrozili hospodársku a finančnú stabilitu štátu, ktorý sa na jeseň 2013 ocitol na prahu bankrotu.
Vzhľadom na rozdrvenú či skrotenú opozíciu ukrajinská spoločnosť opäť smerovala svoje nádeje k Európe. Počas pôsobenia prezidenta Viktora Juščenka začala Ukrajina s Európskou úniou vyjednávať o asociačnej dohode, ku ktorej malo patriť aj zriadenie spoločného hospodárskeho priestoru a liberalizácia víz pre ukrajinských občanov. Podpis tejto dohody mal zachrániť a posilniť ukrajinské demokratické inštitúcie, ochrániť práva opozície, priniesť na Ukrajinu európske podnikateľské normy a skrotiť všadeprítomnú korupciu prameniacu zo samotnej špičky štátnej pyramídy. Asociačnú dohodu podporovali viacerí oligarchovia, ktorí sa obávali rastúcej moci prezidenta a jeho klanu a chceli svoje majetky ochrániť jasnými politickými a ekonomickými pravidlami. Veľké podniky tiež chceli získať prístup na európske trhy a desili sa, že v prípade vstupu do Ruskom vedenej Eurázijskej colnej únie by ich pohltili ruskí konkurenti.
Všetko bolo pripravené na slávnostný podpis zmluvy na summite Európskej únie vo Vilniuse naplánovanom na
28. novembra 2013. Týždeň pred summitom však ukrajinská vláda náhle zmenila kurz a navrhla odklad podpisu asociačnej dohody. Janukovyč síce do Vilniusu dorazil, odmietol však čokoľvek podpísať. Ak u európskych lídrov môžeme hovoriť o sklamaní, mnohí ukrajinskí občania boli rozzúrení. Ich vláda porušila celý rok opakovaný sľub a zmarila nádeje na lepšiu európsku budúcnosť. Tak to aspoň cítili muži a ženy, často účastníci predchádzajúcich demonštrácií, ktorí sa po oznámení rozhodnutia vlády
21. novembra večer zišli na Majdane, teda na kyjevskom Námestí nezávislosti. Janukovyčovi ľudia chceli protesty čo najrýchlejšie ukončiť a zabrániť tým novej Oranžovej revolúcii.
V noci 30. novembra prišiel brutálny zásah poriadkových síl proti zhromaždeným študentom. To bol však práve ten krok, ktorý ukrajinská spoločnosť nemienila tolerovať. Na druhý deň do centra Kyjeva zamierilo viac než pol milióna Kyjevčanov vrátane rodičov a príbuzných políciou zbitých študentov. Z Majdanu a okolia sa stal priestor, kde neplatila moc skorumpovanej vlády a jej policajných síl.
To, čo sa začalo ako apel na vstup do Európy, sa zmenilo na „revolúciu dôstojnosti“, ktorá spojila rozmanité politické sily od liberálov z umiernených strán po radikálov a nacionalistov. Tak ako v roku 2004, aj tentoraz demonštranti odmietli opustiť ulice. Keď sa vláda v polovici januára 2014 pokúsila postaviť protesty mimo zákona, prepukli krvavé roztržky medzi políciou a vládou najatými bitkármi na jednej strane a demonštrantmi na druhej. Násilie dosiahlo vrchol 18. februára a v nasledujúcich troch dňoch zomrelo prinajmenšom 77 ľudí – 9 príslušníkov polície a 68 demonštrantov. Zabíjanie prinieslo dramatickú zmenu na Ukrajine aj v medzinárodnom spoločenstve. Poslanci ukrajinského parlamentu sa pod dojmom hrozby medzinárodných sankcií, ktoré by sa mohli dotknúť aj ich, vzopreli strachu z reakcie prezidenta a uznesením zakázali používanie sily vládou. Keď sa proti Janukovyčovi postavil aj parlament a poriadkové sily opustili centrum hlavného mesta, prezident z revolučného Kyjeva utiekol. Demonštranti zvíťazili. Tyran bol preč a revolúcia vyhrala. Ukrajinský parlament odhlasoval odvolanie Janukovyča, vymenoval dočasného prezidenta a dal dôveru novej dočasnej vláde na čele s predstaviteľmi opozície.
Pod masovú mobilizáciu počas kyjevských protestov sa nezvyčajne výrazne podpísali medzinárodné otázky, čo prekvapilo politických pozorovateľov. Demonštranti žiadali tesnejšie väzby s Európou a odmietali vstup Ukrajiny do colnej únie na čele s Ruskom.
Dôležitým faktorom protestov na Majdane boli ruské ambície dominovať Ukrajine. Prezident Vladimir Putin, ktorý od roku 2000 viedol Rusko najprv ako prezident, potom ako premiér a potom znova ako prezident, verejne pomenoval kolaps Sovietskeho zväzu ako najväčšiu geopolitickú tragédiu dvadsiateho storočia. Pred návratom do prezidentského úradu v roku 2012 za jednu zo svojich hlavných úloh Putin označil opätovnú integráciu postsovietskeho priestoru. Tak ako v roku 1991, aj tentoraz by bol ten priestor bez Ukrajiny neúplný. Od Janukovyča, ktorého podporoval v prezidentských voľbách v roku 2004 aj 2010, Putin žiadal vstup do colnej únie na čele s Ruskom. Tá sa mala stať základom budúceho hlbšieho hospodárskeho zväzku postsovietskych krajín.
Janukovyč urobil Rusku ústupky, keď o ďalších dvadsaťpäť rokov predĺžil prenájom námornej základne v Sevastopole, do ruskej colnej únie sa mu však nechcelo. Namiesto toho sa neúspešne usiloval o vyváženie rastúceho ruského vplyvu a ambícií, prikláňal sa k spolupráci s Európskou úniou a chystal sa na podpis asociačnej zmluvy.
Rusko v lete 2013 zareagovalo vyhlásením obchodnej vojny Ukrajine a zamedzilo časti ukrajinských výrobkov prístup na ruský trh. Moskva sa snažila zastaviť prozápadné smerovanie Ukrajiny cukrom aj bičom. K cukru patril prísľub pôžičky vo výške pätnásť miliárd dolárov, ktorá mala grošom smrdiacu a korupciou prelezenú ukrajinskú vládu zachrániť pred hrozbou bezprostredného bankrotu. Prvá tranža týchto peňazí dorazila po tom, čo Janukovyč odmietol podpísanie asociačnej dohody s EÚ. Plány Kremľa však skrížili demonštrácie na Majdane. Neskoršie vyšetrovanie ukrajinskej bezpečnostnej služby ukázalo, že niekoľko dní pred zastrelením desiatok demonštrantov sa na Majdane nachádzali predstavitelia ruských bezpečnostných zložiek. Streľ ba napokon viedla k odstaveniu prezidenta Janukovyča.
Začiatkom februára 2014 sa v kancelárii ruského prezidenta začala šíriť myšlienka, že treba využiť vnútornú ukrajinskú krízu na anektovanie Krymu, následnú destabilizáciu a anektovanie ďalších regiónov na východe aj juhu Ukrajiny. Vzhľadom na následné udalosti sa zdá, že táto úvaha nezapadla prachom. Prezident Putin neskôr vyhlásil, že rozhodnutie o „návrate“Krymu do Ruska urobil on osobne počas rokovania so svojimi politickými poradcami a vojenskými veliteľmi v noci 22. februára.
O štyri dni neskôr, v noci
v hnoji. Ale šelmy to robia preto, aby boli maskované a potenciálny rival ich necítil, značkujú, aby im nikto neliezol do teritória. Pri ježkoch veľmi nevieme…
Človek by na prvý pohľad povedal, že sa tak maskujú pred predátormi.
Ich predátori väčšinou skôr počujú, robia naozaj veľký hluk. Ježkovia navyše nemajú veľa prirodzených predátorov, poradia si s nimi len výr a jazvec. Ale váľanie sa v cigaretách môže mať aj účinky proti parazitom.
Pri ježkoch to zatiaľ nikto neskúmal, ale napríklad sýkorky si ohorky nosia do hniezd, aby tam bolo menej parazitov – z čoho ale vyplývajú iné problémy, môže to byť pre mláďatá toxické. Každopádne platí, že ježkovia robia veľa vecí, pri ktorých vôbec nevieme prečo. Celkovo toho o ježkoch stále vieme málo.
Čo sa nevie a rada by ste to vedeli?
podporiť v jeho prirodzenom prostredí?
Určite. Najmä ľudia, ktorí majú záhradky, môžu pre ježka veľa urobiť. A vyplatí sa im to, ježkovia zase záhradku zbavujú škodcov. Keď sú suchá, je fajn nechávať pre zvieratá nádoby s vodou, ale také, aby sa v nich drobné živočíchy neutopili.
Záhrada by mala byť hlavne priestupná, nemala by byť nepriedušne oplotená, aby ježko mohol prejsť, nájsť si cestu dovnútra a von. Tiež niekde nechať kôpku lístia a raždia, aby sa mal ježko kde schovať a zazimovať.
V Anglicku sa tým intenzívne zaoberajú, majú programy pre verejnosť. Ježko je totiž ich obľúbené zviera. Tak ako je u nás populárne kŕmiť vtáky, v Anglicku sa kŕmia aj ježkovia. Ľudia si môžu zaobstarať domáce fotopasce a spolupracovať s vedcami pri zbere dát. Môžu si nechať urobiť priechod pre ježkov. Pre ježka je tiež problém jed na slimáky. Keď zožerie otráveného slimáka, môže sa otráviť tiež.
Keď bude v záhradke ježko, nebudú slimáky, nie?
No, to sa, bohužiaľ, nedá povedať. Práve po slimákoch úplne netúžia. Dajú si, keď nie je nič iné, ale lahôdka to nie je. Ale nalovia množstvo hmyzu, takže bránia premnoženiu nežiaducich škodcov. Na slimáky platia azda len indické bežce, čo je plemeno kačíc.
Povedali ste, že ježky žerie len výr a jazvec. Sú v Česku vôbec jazvece?
Nie je ich veľa, ale sú. A sú strašne plaché. V Británii sú celkom chránené, u nás sú povolené kvóty na odstrel. Keďže nie je lovený, stráca určitú mieru plachosti a dostáva sa aj do miest. A prestávajú byť plaché, pokojne si stavajú nory – jazvečie hrady – pri ľudských príbytkoch. Stane sa, že podhrabú dom a on sa potom prepadne.
Tak to je radosť.
To áno. A ešte im jazvec loví ich obľúbených ježkov.
Výr, bohužiaľ, tiež nie je hojne rozšírené zviera. V tom smere sú ježkovia v pohode, nie?
Zase je tu veľa psov, ktoré síce ježka nezožerú, ale môžu ho vážne zraniť, pohrýzť mu nožičky. Rovnako tak líšky. Ale efektívne zožrať ježka vie len ten jazvec a výr. Otvoria si ho, vyškriabu a zožerú, až zostane len koža s pichliačmi.
Tie pichliače sú dobrá vec. Ale mnoho zvierat ich nemá, je to evolučná výhoda?
To vám tak možno pripadá, ale cicavcov s pichliačmi je dosť. Ježura, dikobraz, existujú aj myši s pichliačmi. Je to výhoda v mnohých ohľadoch.