Ježkov si domov neberte
Musíme im pomáhať a chrániť ich, ale vždy je to otázka miery, vraví česká expertka na ježkov
Viaceré obávané baktérie si svoju odolnosť voči antibiotikám vytrénovali už v pichliačoch ježkov, až potom „preskočili“na ľudí. Uvádzajú to vedci vo veľkej štúdii zverejnenej v časopise Nature. Jej spoluautorkou bola aj Barbora Černá Bolfíková z Českej poľnohospodárskej univerzity, ktorá sa už roky zaoberá výskumom týchto živočíchov.
Dupe vôbec ježko?
Nedupe, ale robí hrozný lomoz. Funí, ňuchá, počuť ho, ako sa prehrabuje v lístí a raždí, ľahko si ho pomýlite s človekom. Ale v lese ho zrejme nestretnete. Oveľa radšej má záhrady, predzáhradky, parky, redšie porasty… S členitou krajinou vlastne súvisí aj jeho anglické meno hedgehog. Hedgerow je živý plot, hog je niečo ako prasa.
Zastihla vás v detstve rozprávka o ježkovi, ktorý nosí na pichliačoch jabĺčka?
Samozrejme. Ale bola som tá, čo všetkých poučovala, že to tak nie je, že si ježko jabĺčka nikam nenosí a nežerie ich. A ostatní sa mi smiali, vraj čo by asi tak ježko jedol, keď nie jabĺčka!
Bol by vôbec hmyzožravý ježko ochotný v nejakom prípade do jablka zahryznúť?
Už som videla ježkov jesť všeličo, takže vylúčiť to nemôžeme…
Keď je núdza…
Alebo príležitosť. Videla som ježka s hlavou zaborenou v balíčku sušienok Bebe a zje pokojne aj ovocie, ale nie je to hlavná zložka jeho potravy. A skoro každé zviera, dokonca aj vyhranený bylinožravec si rád pochutná na extra porcii živín. Rady si prilepšia, napríklad keď majú prístup k mŕtvole. V živočíšnom svete nie je nič striktné.
Existuje aj trochu ostrejší variant ježka s cigaretovými ohorkami v pichliačoch. Ale to sa vraj zriedkavo vidieť dá.
Ježkovia sa rady vyváľajú v hocičom aromatickom, takže sa môže stať, že sa im aj nejaký opalok chytí do pichliačov. Ale s tabakom žiadne ďalšie zámery nemajú. Ježkovia sa rady parfumujú. A tiež po sebe slintajú.
Parfumujú? Krásny eufemizmus. Prečo?
Ťažko povedať. Veľa zvierat sa snaží maskovať svoj vlastný pach tým, že sa parfumujú. Psy sa rady vyváľajú napríklad
antibiotiká neúčinkujú tak dobre, ako by sme chceli.
Čo najdôležitejšie z vašej štúdie teda vyplýva?
Aký problematický môže byť úzky kontakt človeka so zvieraťom, ktorý by mohol viesť k zoonózam. A nadužívaním antibiotík v tomto prípade „len“vytvárame prostredie, ktoré tie rezistentné baktérie obsadia.
Nevieme presne, kedy sa preniesla odolná baktéria z ježka na človeka, ale bolo to skôr, než sa v medicíne začali používať antibiotiká; odhadujeme, že sa to stalo niekedy pred 80 až 200 rokmi.
Našťastie môžeme všeobecne povedať, že sa zoonózy na človeka neprenášajú príliš často, stále ide o výnimky, ale je dobré o tom vedieť a dávať si pozor. Ako ubúda voľnej prírody a zvieratá strácajú svoje prirodzené habitaty, už jednoducho nemajú kde existovať, takže sa dostávajú k mestám aj do miest a do častejšieho kontaktu s ľuďmi a ich miláčikmi a domácimi zvieratami.
Tým vytvárame príležitosti. Nemusíme ich priamo jesť alebo sa s nimi maznať, stačí medzistupeň, napríklad dobytok alebo iné zvieratá, ktoré sa v rôznych oblastiach sveta konzumujú.
Váš kolega Pavel Hulva v tlačovej správe k štúdii napísal, že z nej vyplýva takzvaný koncept jedného zdravia, teda to, ako spolu úzko súvisí zdravie ľudí, zvierat a ekosystémov. A že je potrebné prepojiť prístupy ľudskej medicíny, veterinárnej medicíny a ochranu prírody.
Tým vlastne zhŕňa to, čo sme už načali. Zvieratám ubúda vzhľadom na našu činnosť životné prostredie, čo ovplyvňuje náš kontakt s nimi. Ich zdravie tak ovplyvňuje naše zdravie. A nie je to jednosmerné. Aj my môžeme naše choroby prenášať na zvieratá. Všetko je prepojené. Zdravá príroda so zdravými zvieratami by pomohla aj nášmu zdraviu. Keď sa budeme starať o zdravie prírody, staráme sa aj o to svoje.
Neobávate sa, že sa teraz ľudia začnú roztomilých ježkov báť?
Ani nie. Myslím, že ho ľudia všeobecne vnímajú ako zablšené zviera, na ktoré sa nesiaha, takže na nejakom rezervovanom kontakte sa asi nič nemení. Svoje o tom asi vedia ľudia, čo majú psy. Stane sa, že blchy naozaj preskáču na toho psa.
No rozhodne platí, že pri nejakom hygienickom štandarde nám ľuďom od ježkov žiadna infekcia nehrozí. Proces prenosu na človeka je zložitejší.
Keď hovoríme o tom kontakte: ježko je jedno zo zvierat, ktoré ľudia radi „zachraňujú“…
Na vlastnú päsť by som to vôbec neodporúčala, radšej vždy volať do záchrannej stanice, kde vám povedia čo a ako – ak uznajú, že treba ježkovi pomôcť, urobia to. Napríklad aby mohol hibernovať, musí mať určitú váhu, aby prežil. Ale domov si len tak ježka na zimu neberte.
Hibernácia je pre ježka z fyziologického hľadiska veľmi dôležitá; keď zimu sám neprežije, môže potom strádať. Mnoho ježkov síce hynie po prvej zime, úmrtnosť je vysoká, ale tí ježkovia, ktorí to zvládnu, sa môžu dožiť aj šiestich rokov.
Takže tie, ktoré prežijú prvú zimu, sú odolné, majú veľkú šancu, že to zvládnu aj nabudúce, a zároveň je pravdepodobné, že odovzdajú kvalitné gény ďalším generáciám?
Áno. Keď budeme ježkov vo veľkej miere zachraňovať a necháme ich prezimovať v pohodlí a teple, rozmnožia sa potom aj tie slabšie, ktoré by hibernáciu nezvládli, čím narušujeme ich budúcnosť, prirodzený výber. Adaptáciu na podmienky, v ktorých prirodzene žijú.
Je to ťažké. Chápem, že záchranné stanice existovať musia, my berieme ježkom životné prostredie, musíme im pomáhať a chrániť ich, ale vždy je to otázka miery.