Barbora Černá Bolfíková

Vieme napríklad, že samica je veľmi vyberavá ohľadom samcov, ale nevieme, akým spôsobom si vyberá toho pravého.

Pri ježkoch neexistuje, že by výber bol na samcovi, a neexistuje pri nich nič podobné znásilneniu, ku ktorému dochádza v prípade mnohých iných zvierat. Aby sa samec dostal cez pichliače k samici, musí od nej mať povolený prístup.

Ježkovia-samce používajú rôzne tance, ktorými sa snažia samičky získať, natriasajú sa pred ňou aj pol hodiny. Ale dodnes nevieme, podľa akých znakov sa samička rozhodne, či sa jej páči alebo nepáči. Pokojne sa stáva, že po tej polhodine odíde preč a nestane sa nič.

Ako vlastne ona tie pichliače…

Musí ich jednoducho dať tak, aby mal samec prístup. Ide o nejaký mechanizmus, ktorým vzadu pomôže samcovi pichliače sklopiť, aby sa nezranil.

On jej ich teda sám odhrnúť nedokáže?

Nakoniec je to asi súhra, ale keď samica nechce, samec má smolu.

Prečo sú ježkovia hluční a prečo tak funia? takí

Ježkovia vydávajú rôzne zvuky. Niekedy aj poštekávajú. Ale nevieme, na čo presne a v akých situáciách tú vokalizáciu používajú. Zrejme to tiež súvisí s párením, ale istí si nie sme. Zvuky zrejme tiež slúžia ako antipredačná stratégia. Keď ich človek (a teda aj iný predátor) chytí, začnú syčať a vrčať.

Ježkovia ako nočné cicavce medzi sebou komunikujú pomocou pachových signálov – vylučujú signálne feromóny. Takže to funenie, čuchanie a ňuchanie má pre ne zrejme zásadný význam. Ich komunikácia bude najskôr kombinácia akustických znamení a chémie. Čím sa vraciame k tým ohorkom, ten smrad je pre ne možno nejako príťažlivý.

Ako na tom u nás ježko je? Patrí k druhom, ktoré ubúdajú v dôsledku premien krajiny?

Existujú pokusy to spočítať, ale u nás sa to veľmi nedarí. Ježkovia sa totiž nepočítajú ľahko. Angličania sú asi najďalej. Vynašli taký tunel s návnadou a na podlahe toho tunela je hmota, v ktorej ježko necháva odtlačky labiek.

Rozmiestnia tunely v nejakej lokalite, spočítajú, koľko ježkov preliezlo, a potom sa to snažia premietnuť na celú Britániu. Ale v Česku žiadne relevantné dáta nemáme.

Určite je ale dobré byť opatrný a vývoj sledovať. Z údajov zo západnej Európy totiž vieme, že populácia klesá. Najmä vinou intenzifikácie poľnohospodárstva. Rovnako ako mnohým iným zvieratám ani ježkom nevyhovujú otvorené veľké plochy bez krovia a schovávačiek, a tak sa sťahujú do miest.

Majú tiež problém prekonať veľké bariéry. Plávať vedia, ale rieka už je pre ne problém. Veľa ježkov zomiera pod kolesami áut. V Holandsku spočítali, že na ceste ročne zomrie až tristotisíc ježkov. A podobné čísla sú v Belgicku aj v Spojenom kráľovstve.

To je strašne veľa!

Je. U nás tiež často vidíte telá ježkov na cestách. Hlavne na jar, keď začínajú byť po hibernácii aktívne, chcú sa rýchlo nakŕmiť. Asfaltové cesty sú teplé, vyhriate, sťahuje sa nad nimi hmyz a ježko cíti príležitosť na lov.

A potom je veľa zrazených mláďat, ktoré sa osamostatňujú a hľadajú nové domovy. Hlavne samce, preto sú tiež častejšie prejdené. Ony toho tiež v noci viac nachodia, najmä v období párenia, keď behajú a hľadajú samice, takže sa motajú všade možne po cestách.

To je všetko také zaujímavé, že som skoro zabudla, prečo som za vami prišla. Pre štúdiu, ktorej ste spoluautorkou a ktorá vyšla v časopise Nature. Malo by zistenie o rezistencii baktérií prevrátiť náš pohľad na vznik rezistencie v dôsledku nadužívania antibiotík? Keď za odolnosť niektorých baktérií nemôžeme my, ale prirodzený evolučný súboj niekde medzi pichliačmi ježkov?

Nie. Určite nie. Nadužívanie je veľký problém, to je jednoducho fakt. A za vznik rezistentných kmeňov, samozrejme, ako ľudia môžeme.

Niektoré rezistentné baktérie síce existujú bez toho, aby sme v tom mali priamo prsty, ale nadužívaním antibiotík zabíjame všetky citlivé baktérie, ktoré sa starajú aj o dôležitú rovnováhu, a tým uvoľňujeme priestor práve tým odolným baktériám. Uľahčujeme im cestu, môžu sa potom ľahšie v populácii šíriť.

Vznik rezistencie pri ježoch sme zistili na príklade jedného kmeňa zlatého stafylokoka, ktorý poznáme ako obávanú nemocničnú baktériu MRSA. Ale typov zlatého stafylokoka je viac a stále vznikajú nové podoby, pretože aj baktérie, samozrejme, mutujú. Takže zároveň môže vznikať ich odolnosť voči antibiotikám.

Zlatého stafylokoka máme na tele celkom bežne a nijako nám neubližuje. Problém to začne byť vo chvíli, keď je organizmus oslabený. Preto je najväčší problém so zlatým stafylokokom v nemocniciach, niektoré pooperačné komplikácie spôsobuje práve táto baktéria. Rany sa potom veľmi zle hoja a bežné

Vyštudovala zoológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity. Aktuálne pôsobí na Fakulte tropického poľnohospodárstva na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe. Ako výskumníčka sa zameriava na ježkov. Podieľala sa na veľkej štúdii o rezistencii baktérií nedávno zverejnenej v časopise Nature.