Prečo Rusku záleží na Bachmute
Prigožinova prestíž spočíva na imidži vagnerovcov ako zlého a úspešného aktéra. Ak zlyhajú v Bachmute, tento obraz bude poškvrnený a ich pozícia bude slabšia
Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, píše Clausewitz v knihe O vojne. Agresorovi sa vojna môže javiť ako priamy spôsob, ako zmeniť domácu politiku inej krajiny. Keď Vladimir Putin nariadil inváziu na Ukrajinu s cieľom „denacifikácie a demilitarizácie“, myslel tým zabitie ukrajinských vodcov, čistky v tamojšej spoločnosti, zmenu režimu a premenu susedného štátu na koloniálny prívesok Ruska. Vojnová politika však často pokračuje spôsobom, ktorý agresor nepredvída. Nepredpokladalo sa, že prezident Volodymyr Zelenskyj zostane v Kyjive, že ukrajinský štát bude dobre fungovať, že ukrajinská občianska spoločnosť bude vzdorovať.
ZNÁMKY NESÚHLASU
Ruskí propagandisti tvrdo pracujú na tom, aby nás poučili, že v Rusku nie je žiadna politika: vodca je neomylný, vždy má pravdu, proti nemu stoja len vonkajšie diabolské sily atď. Večer čo večer nám z Ruska dodávajú šialené množstvo genocídnych obrazov Ukrajincov ako škodcov, ako moru, ako prasiat, ktoré treba zabíjať po miliónoch. Vizuálne hromadenie zla je však možno aj zúfalým pokusom odviesť pozornosť od základnej reality. Aj keď vidíme, že Putinov režim je zločinnejší, než sme si uvedomovali, o tom, že je odolný a silný, nepochybujeme. V tomto zmysle je možno ruská vojnová propaganda úspešná.
Ale nemali by sme na to hneď skočiť. Ruské dejiny oplývajú príkladmi vojen, ktoré priniesli nečakané politické pokračovanie. Porážka na Kryme (1856) priniesla pokusy o reformu. Porážka od Japonska priniesla prvú ruskú revolúciu (1905). Prvá svetová vojna zvrhla cára a potom v boľševickej revolúcii padol aj režim, ktorý cára nahradil (1917). Brežnevova voľba napadnúť Afganistan (1979) bola jedným zo zdrojov konca Sovietskeho zväzu (1991).
A teraz popredný putinistický propagandista prináša do putinizmu známky nesúhlasu. Jevgenij Prigožin je v súvislosti so svojou cateringovou spoločnosťou, susediacou s Kremľom, často nazývaný „Putinovým šéfkuchárom“. Ešte dôležitejšie je, že viedol Agentúru pre výskum internetu, ktorá v roku 2016 generovala a šírila obsah v sociálnych médiách s cieľom dosiahnuť zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Prigožin riadi aj žoldniersku Vagnerovu skupinu. Jeho vojaci sú zodpovední za páchanie verejných zverstiev, ku ktorým patrí napríklad aj sťatie väzňa. Pre Prigožina sú takéto vojnové zločiny súčasťou PR: fašizmus je prezentovaný ako efektívny.
LEN V BACHMUTE
V nedávnych propagandistických videách sa však Prigožin sťažoval na ruské vojenské úsilie. Urobil dokonca nezvyčajný krok, keď zosmiešnil Putina
(bez uvedenia jeho mena). Toto je politika na mieste, kde žiadna nemá byť. Je to ruská domáca politika, ktorá sa bumerangom vracia z Ukrajiny. Christo Grozev sa domnieva, že Prigožin sa od začiatku tejto vojny profiluje ako rival či nástupca Putina. S neúprosnou pravidelnosťou prezentuje svoj vlastný obraz na bilbordoch a videách na Telegrame. Vagnerovci boli vo všeobecnosti pri dobývaní územia úspešnejší ako bežná ruská armáda. A Prigožin na základe tejto logiky neváhal nahlas verejne vyhlasovať, čo sa má diať so štátnymi zdrojmi.
Je to logika, ktorá sa mohla rozbehnúť len v Bachmute. Rusko sa snaží dobyť toto menšie mesto na Donbase už takmer rok, čo stojí obrovské počty životov. Oblasť má určitý hospodársky význam v podobe baní a nerastov, ale zdá sa, že v mysliach ruských predstaviteľov funguje ako Stalingrad (prelomový bod v druhej svetovej vojne): bitka, ktorú treba vyhrať pre česť vodcu. Bachmut mal byť jednoznačne ruský do 9. mája, aby sa Putin mal čím pochváliť vo svojom prejave ku Dňu víťazstva. Toto sa však nestalo. Namiesto toho prišla politika.
Dni pred 9. májom a po ňom boli plné nezhôd. Najprv Prigožin oznámil, že stiahne svojich bojovníkov z Bachmutu, pretože im ruská armáda nedokázala dodať delostrelecké granáty. Potom vyhlásil, že jeho vydieranie bolo úspešné: munícia prichádza, takže vagnerovci v meste zostanú. Neskôr povedal, že predsa len neprišla. A potom začal rozprávať o ukrajinských protiútokoch okolo Bachmutu a tvrdil, že ruskí vojaci (na rozdiel od vagnerovcov) utekajú.
FIXÁCIA NA TYRANIU
Celková situácia je taká, že Ukrajinci stále podnikajú protiútoky, kým Rusi za mesiace a mesiace svojej ofenzívy v roku 2023 získali len niekoľko štvorcových míľ za cenu desaťtisícov obetí. A teraz sa zdá, že strácajú aj to.
Je ťažké interpretovať ruskú politiku aj realitu na bojisku. Aj inteligentní ľudia sa pri týchto témach neustále stavajú na opačné strany. Napriek tomu mi dovoľte ponúknuť osobný výklad bachmutskej politiky. Myslím si, že je možné, že vagnerovci v tejto chvíli v Bachmute prehrávajú. Ak je to, čo hovorí Prigožin, vo všeobecnosti pravda (tu kladiem dôraz na ono „ak“), potom ho ruské velenie oklamalo, aby sa nestiahol, a nevyzbrojilo ho tesne pred ukrajinským útokom tak, ako si želal. Ak to bola pasca, pohnútky jeho rivalov by nebolo treba hľadať ďaleko. Prigožin sa už mesiace vysmieva ruskému vojenskému veleniu a teraz kritizoval priamo Putina. Jeho prestíž spočíva na imidži vagnerovcov ako zlého a úspešného aktéra. Ak zlyhajú v Bachmute, tento obraz bude poškvrnený a ich pozícia bude slabšia.
Západní analytici trávia veľa času ponáraním sa do hĺbky Putinovej mysle, aby nám často vysvetlili, že jeho psychologické pochody sú také, že na Ukrajine nemôže prehrať. Súhlasím, že mu na Ukrajine záleží až nezdravo; písal som o tom už dávno a jeho nepochopenie susednej krajiny skutočne prinieslo aroganciu, katastrofu a nepriateľov. Ale fixácia na Ukrajinu je spojená s niečím hlbším: s myšlienkou, že tyrania je večná, s posadnutosťou, aby si udržal moc.
Putinova posadnutosť večnou osobnou mocou bola jednou zo síl, ktoré ho viedli k pokusu potlačiť vojenskou silou Ukrajinu: susednú krajinu, kde ľudia dávali najavo svoje želania, kde fungovali voľby, kde sa bežne protestovalo.
V nedávnych propagandistických videách sa však Prigožin sťažoval na ruské vojenské úsilie. Urobil dokonca nezvyčajný krok, keď zosmiešnil Putina (bez uvedenia jeho mena). Toto je politika na mieste, kde žiadna nemá byť. Je to ruská domáca politika, ktorá sa bumerangom vracia z Ukrajiny.
Ukrajina bola pre Rusko nebezpečným vzorom aspoň tak, ako Rusko chápe jeho prezident. Jeho myšlienka „záchrany“po rusky hovoriacich ľudí na Ukrajine vždy znamenala dobytie ich miest, ich poníženie a krotenie. Spomeňte si, že jedným z týchto ľudí je aj samotný Zelenskyj! To na Ukrajine si po rusky hovorí, čo chce, viac ľudí ako v akejkoľvek inej krajine. Práve táto sloboda vyjadrená v ruštine ohrozovala putinizmus. Teraz Ukrajina ohrozuje putinizmus inými spôsobmi, čo môže priniesť iné reakcie.
Možno sa v otázke Bachmutu mýlim; je riskantné analyzovať bitku v jej priebehu najmä na základe obmedzených zdrojov. Ale ak mám pravdu alebo som niekde blízko, dúfam, že o tejto vojne môžeme uvažovať ako o pokračovaní politiky inými prostriedkami, kde je pokračovanie nepredvídateľné a vynucuje si adaptáciu. Putin nebojuje vo vojne, akú si predstavoval, a ani my by sme v nej nemali bojovať. Teraz je zaangažovaný do politiky, ktorú nepredpokladal.
Putin spočiatku spájal Ukrajinu so snom o posmrtnej sláve. Teraz mu však nezostáva nič iné, len pripojiť Ukrajinu k pozemskej politike, keďže mu záleží na udržaní moci až do konca. Aby si udržal moc, musí kontrolovať všetky ruské ozbrojené sily, čo nie je to isté, ako ich udržať na Ukrajine. Tieto dve veci si môžu celkom protirečiť, čo ukázal aj nedávny obraz nejednoty okolo Bachmutu. Budú si protirečiť tým viac, čím lepšie sa bude Ukrajine dariť na bojisku. Všeobecnejšie povedané, udržať si moc nie je to isté, ako tlačiť na víťazstvo na Ukrajine. Ak sa bude zdať pravdepodobné, že Ukrajina vyhrá, Putin sa bude snažiť o nasadenie ďalšieho príbehu, ktorý ho udrží pri moci. Napokon, jeho propagandisti sú majstri v zmene témy.
My v demokraciách sme niekedy trochu uchvátení diktátormi – a najmä diktátormi vo vojne. Môžeme sa nechať trochu unášať predstavou, že si môžu robiť, čo chcú. Ale ak mám pravdu, že pokračovaním ruskej politiky je vojna s nečakaným priebehom, je ľahšie dovidieť na jej koniec. Putin nebude chcieť, aby sa výzvy, ktorým bude čeliť jeho vláda, začali v zahraničí.
Vojna prináša politický tlak, no nie nevyhnutne tam, kde to agresor zamýšľal. Tlak si vynucuje voľbu. Putin si môže dovoliť prehrať na Ukrajine, ale nemôže si dovoliť prehrať v Rusku. Ak sa má táto vojna skončiť, musí čeliť tejto voľbe.