O deťoch v bistre
Dnes „prezabijeme“jednu diskusiu, zajtra už ani nevieme, o čom bola, a s vervou sa vrháme do inej
Človek sa stále dozvedá niečo nové. Napríklad mne sa v posledných dňoch donieslo, že v Prahe existuje podnik menom Marthy’s Kitchen, ktorý pod týmto anglickým názvom prevádzkuje dve, podľa fotiek súdiac, neveľké francúzske bistrá. Robia tam slané aj sladké palacinky a ďalšie pochutiny, občas si ich odfotia a snímky dávajú na Facebook a ľudia k nim potom píšu rôzne komentáre. Napríklad „Mňam“. Podobne ako ďalších asi 99,5 percenta obyvateľov hlavného mesta som o tom doteraz nemal ani tušenie. Ale teraz už to viem.
Stala sa totiž taká vec: jedného dňa správca facebookovej stránky bistra namiesto fotky palacinky postoval obrázok plagátu s pravidlami, ako by sa v tom podniku mali správať deti. Neobsahoval nič nejako zvlášť šokujúce (nemalo by sa pobehovať, kričať a inak obťažovať ďalších hostí, špiniť poťahy na stoličkách a podobne). Ten dokument však nepôsobil práve vľúdne – vinou tej kumulácie požiadaviek a ich komisným formuláciám. Možno ich dal dohromady človek zvyknutý skôr variť než spisovať návštevné poriadky, možno za tým pre niekoho nepríjemne dôrazným tónom bola jeho, módnym termínom povedané, žitá skúsenosť. V každom prípade to nezostalo bez povšimnutia.
KEBY BOL MAJITEĽOM BISTRA JEŽIŠ
Fotografia začala kolovať na sociálnych sieťach a ľudia sa vyjadrovali a vyjadrovali, debata sa rozširovala a rozširovala… O podniku a jeho pravidlách sa písali správy a komentáre v médiách, vysielali sa o nich príspevky na všetkých hlavných televíznych staniciach. To rozširovanie prebiehalo aj v tematickom zmysle, ukázalo sa, že pravidlá pre návštevníkov jedného bistra v Prahe všeličo vypovedajú o množstve ďalších vecí a ľudí, napríklad vraj o tom, ako veľmi Česi nenávidia deti.
Aspoň pre mňa dosiahla debata vrchol v komentári na stránke Aktuálně.cz. „Keby bol majiteľom bistra Ježiš, možno by si napísal na Facebook ‚nechajte maličkých prísť ku mne‘.“To už človeka privedie k zamysleniu. Najskôr nad tým, či by Ježiš zostal Ježišom, keby prevádzkoval bistro. Možno áno. Raz predsa nasýtil zástupy, takže by sa dalo povedať, že mal k verejnému stravovaniu predsa len blízko. Lenže Marthy’s Kitchen prevádzkuje niekto iný, na tom sa asi všetci zhodneme. Ale aj tak: od jednej maličkosti sa debata celkom rýchlo dostala celkom ďaleko. Vždy to tak býva.
Medzi moje obľúbené termíny patrí čarovné substantívum „prezabitie“, preklad anglického slova „overkill“. Pôvodne patrilo do vojenského žargónu, používalo sa pri opisovaní praktických problémov vedenia jadrovej vojny. K prezabitiu malo dochádzať v prípade, že by armáda niekam nahádzala bomby neúmerne veľkej sily vzhľadom na počet ľudí, ktorých nimi potrebovala zabiť. Slovo overkill sa však dnes používa v oveľa širšom zmysle – ako označenie reakcie, ktorá svojou intenzitou ďaleko presahuje význam toho, na čo sa reaguje.
Toto prezabitie alebo presnejšie permanentné prezabíjanie je charakteristické aj pre verejnú debatu. Dochádza v nej k akýmsi pravidelným vzplanutiam, v dôsledku ktorých sa z bezvýznamného hašterenia o bezvýznamnú vec stane niečo ako bitka pri Stalingrade. Ale len nakrátko, potom to vyhasne, bojovníci si ošetria rany a presunú sa na ďalšie bojisko, na ktorom zase pôjde o všetko.
Iste, existuje pre to veľmi vhodný nástroj – sociálne siete. Ale iba tie nestačia. Aby pravidelne nastával „diskurzívny overkill“(chvíľku som jasal, aký som to vymyslel pekný termín, no Google mi rýchlo ukázal, že ma zase predbehli – smutný, presmutný je svet), musí existovať kritické množstvo užívateľov odhodlaných stav overkill čo najrýchlejšie dosiahnuť. Ľudí, ktorí si povedia „Poďme prezabíjať“a promptne sa do toho dajú. Ak potom dosiahne intenzita „diskurzu“určitú úroveň, ide už podľa nejakých vlastných pravidiel, nezadržateľne expanduje, kým nedospeje k implózii, rýchlemu vymiznutiu a následnému zabudnutiu.
V čase expanzie daný diskurz často odôvodňuje sám seba tým, že jeho téma – tá bezvýznamná vec, o ktorej sa toľko ľudí tak zaujato dohaduje – je bezvýznamná len zdanlivo. V skutočnosti totiž „o nás“niečo strašne dôležité vypovedá, a preto sa „nás“tiež týka. Použitie prvej osoby plurálu však býva v tom kontexte často dosť mätúce. Kto argumentuje výpoveďou „o nás“, totiž väčšinou myslí výpoveď „o nich“, tých druhých, a rozhodne do toho „my“nezahŕňa seba.
KEĎ IDE O DETI, IDE O VŠETKO
Spory týkajúce sa nejako detí sú na diskurzívne prezabíjanie veľmi vhodné. Dosť ľudí deti má, a kto ich nemá, tak aspoň kedysi sám dieťaťom bol. A všetci majú silné názory. Navyše existuje agilná skupina používateľov považujúcich sa za majstrov sveta v rodičovstve (podľa nimi vyznávaného výchovného štýlu sa delia do ďalších podskupín).
Každý debatér si môže predstaviť sám seba, ako sedí v onom bistre Marthy’s Kitchen, legendárnom stredobode tuzemského diskurzu. Niekto sa tam vidí ako hosť, ktorý si tam prišiel v pokoji vypiť kávu a ruší ho pri tom pokrikujúci, pobehujúci a vôbec nevychovaný drobizg. Druhý ako uštvaný rodič, ktorý tam prišiel s deťmi na tortu a zážitok mu kazia nevraživé pohľady personálu. Oboje je možné predstaviť si celkom ľahko a v živých farbách.
Azda vôbec prvý debatný overkill, ktorého som bol vo virtuálnom svete svedkom, sa zhodou okolností tiež týkal detí v pohostinských podnikoch. Na iDNES vtedy v nejakom väčšom texte citovali majiteľku obľúbenej kaviarne v Brne, ktorá autorom neuvážene povedala, že podľa nej deti do kaviarní nepatria (neskôr márne vysvetľovala, že tam nepatria, pretože sa v kaviarňach nudia). Nad tou jednou vetou vtedy tiež zapálene diskutovalo nemálo ľudí a vyšlo aj pár článkov. Jeden dokonca naznačoval kauzálny reťazec vedúci od detí v kaviarňach k holokaustu. Značne ma to vtedy udivilo, dnes som už na podobné veci zvyknutý.
Koncom minulého roku americká profesorka filozofie Agnes Callard napísala na Twitteri, že zvyšok sladkostí, ktoré jej deti vykoledujú na Halloween a nestihnú ich pred spaním zjesť, v noci vyhodí. Vzbudilo to desaťtisíce rozzúrených reakcií (veľmi agilne v tom ohľade vystupovali kolegovia Callardovej z odboru), v niektorých sa autori dožadovali, aby filozofke sociálka odobrala deti.
A to ani nehovorím o akademikovi, ktorý dával cez internet naživo z domova rozhovor o situácii v Severnej Kórei, keď počas neho do pracovne napochodovala jeho roztomilá dcérka a on ju veľmi jemne zadržal. Potom do miestnosti vbehla jeho manželka, uvedomila si, že je v zábere, zľakla sa a skoro spadla na zem, po čom sa trochu komickým spôsobom snažila z dohľadu kamery odplaziť. Aké smiešne a roztomilé! volali internetové masy. Potom však poučené používateľstvo tých pár sekúnd televízneho vysielania začalo podrobne interpretovať a pokrik sa zmenil: Aké hrozné! Keď ide o deti, ide o všetko. Alebo presnejšie, vždy ide o všetko. Ale keď ide o deti, lepšie to vidieť, človek sa potom do sporu môže viac vložiť.
O čom to všetko vypovedá? No… Hm. O nás. O čom inom? Určite nie o Marthy’s Kitchen, Agnes Callardovej a ďalších terčoch záujmu smerujúceho k „prezabitiu“. Prevažná väčšina tých, ktorí sa o nich veľmi emotívne vyjadrovali, ich nepozná, nepozná ani ich motívy, nevie o nich nič. Nakoniec to bolo na prekážku. Tie prezabíjacie debaty sa totiž tak zaujato nevedú napriek tomu, že sa týkajú ľudí a vecí debatérom neznámych, ale práve pre to. Mená ako Marthy’s Kitchen alebo Agnes Callard slúžia len ako vešiaky alebo projekčné plochy, na ktoré si rozhorčený debatér premieta nejaké svoje vlastné zjednodušené predstavy. Keď ho to prestane baviť, bude si ich premietať niekam inam. Pravidlá mechanizovaného diskurzu to tak od neho chcú. Overkill totiž nemusí byť iba akýmsi nechceným vedľajším následkom debaty, v ktorej ľudia pôvodne chceli čosi o čomsi povedať. Dosiahnutie toho úplne disproporčného stavu môže byť aj skutočným, hoci nevysloveným cieľom podobných výmen názorov. Pokúsiť sa naplniť nejakú nutkavú a nikdy nie dosť naplnenú predstavu. Nájsť nejakú drobnú zámienku, maličký základný kamienok a vybudovať nad ním pyramídu táranín, azda sa v nej aj zvečniť. Taká krásna hrobka. Musí byť určená pre niekoho veľmi dôležitého. Kto by to tak asi mohol byť?
Použitie prvej osoby plurálu však býva v tom kontexte často dosť mätúce. Kto argumentuje výpoveďou „o nás“, totiž väčšinou myslí výpoveď „o nich“, tých druhých, a rozhodne do toho „my“nezahŕňa seba.