Európa korunovala Zelenského za svojho nového Karola Veľkého
Ukrajinský prezident pripomenul Európskej únii, že ide o mierový projekt, ktorý treba brániť s odvahou a v prípade potreby aj silou
Gratulujeme ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému. Minulý rok síce nezískal Nobelovu cenu za mier – v mojej knihe si ju zaslúžil –, ale aspoň si on a s ním celý ukrajinský ľud v nedeľu prebrali nemenej prestížnu Cenu Karola Veľkého.
Každý, kto pozorne sleduje toto ocenenie a ľudí a myšlienky, ktoré sú s ním spojené – Karol Veľký, Zelenskyj, Európska únia, vojna a mier – vidí bohatú symboliku. Nie úplne bezproblémovú, no napriek tomu výstižnú.
Cenu vytvorili v roku 1949 v Aachene, preferovanom hlavnom meste Karola Veľkého, ľudia, ktorí sa pozerali na trosky druhej svetovej vojny, no mali aj víziu inej Európy – demokratickej, mierovej, lepšej. Od roku 1950 sa ocenenie udeľuje jednotlivcom a inštitúciám – a v jednom prípade aj menovej jednotke, euru – za „prácu vykonanú v službách európskeho zjednotenia“.
OTEC EURÓPY. ALEBO ZÁPADU?
Pomenovať cenu po Karolovi Veľkom – Carolus Magnus v latinčine, Karl der Grosse v nemčine, Charles the Great v angličtine – bolo istým spôsobom odvážne. Zdanlivo je dôvodom geografia. Bol kráľom Frankov a Longobardov a na Vianoce v roku 800 bol korunovaný za „cisára Rimanov“. A zjednotil mnohojazyčnú oblasť, ktorá sa na mape takmer dokonale prekrýva so šiestimi národmi, ktoré v roku 1951 založili Európske spoločenstvo uhlia a ocele, predchodcu dnešnej Európskej únie.
Existujú aj iné dôvody, prečo sa Karol Veľký nazýva Pater Europae, teda otec Európy. Prijatím inak prázdneho titulu cisára získal späť dedičstvo a slávu rímskych cisárov. Nebolo to však stredomorské alebo univerzalistické impérium, ale západná doména odlišná od prestížnejšieho byzantského východu a islamského juhu. Možno by lepším označením bolo Pater Occidentis, otec Západu.
NEVEĽMI CITLIVÝ CISÁR
V jeho životopise možno nájsť známky kozmopolitizmu, ako aj otvoreného humanizmu, ktoré podporuje aj dnešná EÚ. Karol Veľký bol takmer negramotný – pod posteľou opatroval voskovú tabuľku, na ktorej si precvičoval písanie vlastného mena, ale nikdy tomu celkom nerozumel. Napriek tomu sponzoroval kultúrnu obrodu, reformu vzdelávania a dokonca aj nový systém písania, teda veci, ktoré sa stali známe ako karolínska renesancia. O šesť storočí neskôr aj z týchto semien vzišla skutočná európska renesancia.
Mali by sme však hovoriť aj o tom, ako zjednotil veľkú časť Európy. Karol Veľký trávil väčšinu času vedením vojny, pretože to bola úloha franských vládcov a všeobecne stredovekých alfa samcov. Dobýjal územia od
Saska po Taliansko a Španielsko (kde jeden z jeho zriedkavých vojenských neúspechov v neskorších storočiach inšpiroval Epos o Rolandovi).
Nedá sa povedať, že by sa striktne držal humanitárnych konvencií dnešnej EÚ. Keď sa jedna skupina pohanských Sasov odmietla podriadiť – teda dať sa ním pokrstiť –, nechal štyrom tisícom z nich sťať hlavy. V tomto zmysle by sa mohlo zdať, že Karol Veľký zastával skôr ten typ imperializmu, ktorý dnes stelesňuje ruský prezident Vladimir Putin. Zelenskyj v tejto analógii pripomína Widukinda, saského náčelníka, ktorý hrdinsky odolal franskému náporu.
VEGETARIÁN MEDZI MÄSOŽRAVCAMI
Nemalo by to teda znamenať, že cena venovaná európskej integrácii nemá byť pomenovaná po Karolovi Veľkom? Koniec koncov, EÚ sa rada považuje za najväčší „mierový projekt“v histórii.
V skutočnosti to však presne neodráža, ako sa európska integrácia v skutočnosti začala. Po druhej svetovej vojne európske národy túžili po vzájomnom zmierení. Ale veselo pokračovali vo vojne vo svojich ríšach, až kým tieto vojny o kolónie neprehrali – Francúzi v Alžírsku a Indočíne, Holanďania v Indonézii, Portugalci v Angole a Mozambiku. EÚ prijala kvázipacifizmus v jeho súčasnej a mesiášskej podobe len v posledných desaťročiach.
V skutočnosti to EÚ so svojím zrieknutím sa tvrdej sily prehnala, pričom sa počas tohto procesu často ocitla v globálnej reálpolitike v irelevantnej pozícii. To je dôvod, prečo Peking, Moskva a dokonca ani Washington neberú Brusel vždy vážne. Ako povedal Sigmar Gabriel, bývalý nemecký minister zahraničných vecí, Európania sú vegetariánmi vo svete mäsožravcov.
Ukázalo sa to aj minulý rok, keď Putin napadol Ukrajinu a začal viesť genocídnu agresívnu vojnu, ktorú teraz prezentuje svojmu vlastnému obyvateľstvu ako boj proti celému Západu.
Odporom proti Putinovi však Zelenskyj a ukrajinský ľud Západoeurópanom pripomenuli, že odvaha a sloboda idú nevyhnutne ruka v ruke. Ukrajina chce vstúpiť do EÚ. No hoci na prijatie len čakajú, v skutočnosti sú Ukrajinci tými, čo „bojujú v záujme obrany… Európy a európskych hodnôt“, ako hovorí porota Ceny Karola Veľkého.
AJ MIER TREBA BRÁNIŤ
Takže dedičstvo Karola Veľkého, aj keď je mnohostranné, zodpovedá EÚ, tomuto momentu v histórii a najmä odvahe a vodcovstvu Zelenského a Ukrajincov. Akoby malo ísť o dôkaz, veľmi dlho nebolo jasné, či sa ukrajinský prezident fyzicky objaví v Aachene alebo prevezme cenu len prostredníctvom telemostu, pretože Putin si želá, aby bol mŕtvy.
Európska únia je skutočne mierovým projektom, ktorý však vznikol vo vojnovom očistci a treba ho brániť pred nepriateľmi teraz aj v budúcnosti. Dvakrát hurá Karolovi Veľkému. A trikrát hurá Zelenskému a Ukrajincom za to, že nám ostatným ukázali cestu.
V skutočnosti to EÚ so svojím zrieknutím sa tvrdej sily prehnala, pričom sa počas tohto procesu často ocitla v globálnej reálpolitike v irelevantnej pozícii. To je dôvod, prečo Peking, Moskva a dokonca ani Washington neberú Brusel vždy vážne.