Pre vás sú Košice východ, pre nás je to západ
Je veľmi ťažké urobiť film o vojne tak, aby to nebolo emočné vydieranie, hovorí ukrajinská režisérka Anna Kryvenko
Anna Kryvenko je ukrajinská režisérka žijúca v Prahe. Dianiu v rodnej Ukrajine sa začala venovať pred necelými desiatimi rokmi, keď vypukla revolúcia na Majdane. Odvtedy je neoddeliteľnou súčasťou jej dokumentárnych filmov. Hoci za ne získala viaceré ocenenia, od reflektovania vojnových konfliktov vo svojej vlasti vlani upustila. „Na Ukrajine sú už od začiatku vojny mnohí filmári, ktorí to bezprostredne prežívajú. Mne sa zdalo veľmi necitlivé niečo sťahovať z internetu a nebyť fyzicky tam,“vraví Anna Kryvenko.
Posledné dva mesiace ste strávili v Košiciach, kde ste absolvovali pracovný pobyt v rezidenčnom centre K.A.I.R. Košice. Na čom ste pracovali?
Zaujíma ma otázka geografického stredu Európy, čo je mýtický bod a v skutočnosti neexistuje. Mnohé štáty totiž tvrdia, že stred je práve u nich. Pamätám si, že nám na základnej škole hovorili, že sa nachádza v Zakarpatskej oblasti v dedine Dilova pri Rachive, asi ako vám tvrdili, že je v Kremnici. Ďalšie stredy sú údajne v českonemeckom pohraničí, v Litve, Estónsku, Maďarsku, Poľsku či v Bielorusku, kde sú vraj dokonca až dva. Každú z týchto krajín mám preto v pláne navštíviť, aby som spoznala lokálny kontext.
V tvorbe pracujete s nájdeným či historickým filmovým materiálom. Navštívili ste nejaké archívy aj u nás?
Plánovala som ísť do archívov, ale, žiaľ, zatiaľ mi to nevyšlo. V Košiciach som však hovorila s bežnými ľuďmi a pýtala som sa na ich pohľad.
Čo sa vám podarilo zistiť?
Potvrdilo sa mi, čo som už tušila. V rámci tejto témy ma zaujíma, čo je Európa, prečo ju rozdeľujeme na strednú a východnú a prečo máme potrebu neustále hľadať centrum. Slovensko pritom vo vzťahu k Česku trpí pocitom menejcennosti. Čokoľvek v Česku, ale aj inde na západe považujete za super, zato u vás „nič nefunguje“. Rovnaký postoj máme aj na Ukrajine.
Čím si to vysvetľujete?
Myslím si, že je to kultúrna záležitosť. Situáciu u vás nepoznám podrobne, ale v prípade Ukrajiny zohrávalo dôležitú rolu vyvraždenie ukrajinskej inteligencie spisovateľov či divadelníkov v 30. rokoch minulého storočia. Zároveň sa dodnes na stredných a vysokých školách literatúra a umenie vyučuje rovnakým spôsobom ako v Sovietskom zväze. Znamená to, že učebné osnovy velebia ruskú alebo svetovú literatúru, ktorú spájajú s filozofickými otázkami, zatiaľ čo o ukrajinskej sa hovorí len v kontexte života na dedine či utrpenia.
Pretrvávajú medzi Ukrajincami tieto pocity menejcennosti aj po 24. februári 2022?
Nie. Po tom, čo k nám vtrhla ruská armáda, zrazu každý Ukrajinec vie, kto je, čo robí a čo pre neho znamená štát. Vojna nás v tomto úplne zjednotila.
Vo filmoch sa venujete otázkam identity, Ukrajiny a vojnovej tematike. Ako tento projekt súvisí so súčasným dianím na Ukrajine?
Súvisí to s identitou – s otázkou, prečo sa potrebujeme identifikovať. Napríklad všetci vedia, že z geografického hľadiska Praha nemôže byť stredom Európy, tak jej aspoň dajú prívlastok „srdce Európy“. Už na škole nám vraveli, že u nás je centrum, a keby mi vtedy niekto povedal, že je inde, veľmi by som sa čudovala. Je to zároveň veľmi bizarná záležitosť, lebo táto téma nikoho v západnej Európe nezaujíma.
Ďalšia vec je, že hranice sa neustále posúvajú. Kedysi sa Európa končila Slovenskom a Maďarskom, pričom Ukrajina bola veľkou neznámou. To sa v priebehu posledného roka zmenilo, keďže sa ukázalo, že Ukrajinu nemôžete oddeliť od Európy. Takisto časť Ruska je geograficky a biologicky súčasťou Európy, ale pre politické udalosti už nie. Celé je to o pohľade na vec. Napríklad pre západ sú Košice východ, pre nás Ukrajincov je to západ. Mimochodom, Košice sú prvé mesto, ktoré som ako dieťa navštívila v zahraničí.
Ako si na to spomínate?
Bolo to v roku 1998. Mala som vtedy dvanásť. Otec šiel pracovne do Ústia nad Labem a ja som išla s ním. Prechádzali sme cez Košice, na chvíľku sme sa zastavili na stanici a otec mi kúpil korbáčiky. Jedla som ich prvýkrát a veľmi sa mi to páčilo.
Spomínam si aj na cestu. Vlakom sme cestovali do Čopu a potom sme išli maršrutkou do Košíc. Dnes je Zakarpatská oblasť veľmi pekná, domčeky sú zväčša upravené, ale vtedy to nebolo nič moc. Keď sme zrazu prešli hranice, bol to pre nás šok, všetko vyzeralo úplne inak, tak európsky. Doteraz preto radšej cestujem autobusom než vlakom, lebo môžem obdivovať mestá a krajinu.
Vravíte, že v poslednom projekte sa téme vojny na Ukrajine venujete nepriamo, čo je rozdiel oproti vašim predošlým filmom. Čím si vysvetľujete túto zmenu?
Asi tým, že som už z tých záberov unavená. V minulosti som sa vždy zaoberala vážnymi témami, pracovala som s emóciami a spracovávala ťažké udalosti. Práca s nájdeným materiálom však z emočnej stránky nie je vôbec jednoduchá, pretože sa musíte neustále pozerať na množstvo brutálnych záberov, z čoho som vždy mávala depresiu. Keď som skladala svoj posledný krátky film, uvedomila som si, koľko už len môžeme trpieť. Pochopila som, že to nezvládnem a že potrebujem nájsť iný spôsob než len reprodukovať tieto hrozné udalostí.
Asi máte na mysli film Jednoduchšie, než si myslíte. Čo sa udialo?
Na filme som pracovala vlani a vznikal v rámci výstavy, ktorá sa týkala vojny na Ukrajine. Začala som na ňom pracovať tak, ako som bola zvyknutá – otvorila som si YouTube a sledovala zábery z dronov alebo akčných kamier na helmách či automatoch. Všetky tie zábery predstavujú zvláštny uhol pohľadu, ktorý je veľmi odosobnený a skôr než realitu pripomína počítačovú hru. Hoci sledujete strašné zábery, napríklad dopadnutú bombu na tank a následné letiace časti rúk a nôh, s vami to nerobí vôbec nič, necítite žiadne emócie. Celé dni a noci som sa dívala na miliardu takýchto obrazov. Hoci sú desivé, postupne som nevnímala, že ide o skutočných ľudí, ktorí umierajú. Uvedomila som si, ako ma to otupuje a že strácam súcit.
Viete si spomenúť na konkrétny moment, keď ste si povedali, že s vojnovými zábermi viac pracovať nemôžete?
Pre mňa bol strop, keď som videla zábery z Buče. Vtedy sa to u mňa preplo. Povedala som si, že viac už nemôžem. Aj naďalej som sa síce pozerala na správy a čítala si o dianí, ale môj emočný aparát akoby vypovedal. Zábery som už potom nesledovala, aby ma to ešte viac nezničilo. To bola fakt hranica.
Výraznú rolu v tom zohrávala aj skutočnosť, že všetky tie miesta na videách som dobre poznala. Buča je malé mestečko, ktoré je zároveň predmestím Kyjiva. Bola to rekreačná oblasť obklopená lesmi, všade bolo veľmi pekne, ľudia si tam kupovali domy. A zrazu sa mi na mesto vynoril úplne iný obraz, ktorý z hlavy nikdy nedostanem, podobne ako v prípade Mariupola.
Film ste napokon dokončili. Okrem iného sa v ňom objavujú aj zábery zo zbombardovaného Mariupola, film je pritom sprevádzaný pokojným hlasom a priam meditačnou hudbou. Prečo ste zvolili takúto formu?
Keď sa blížila výstava, nebola som schopná film poskladať, ako som plánovala. Týždeň pred odovzdaním som nemala absolútne nič. Vôbec som preto nespala. Mala som veľký stres, bola som nepríjemná na ľudí. Vedela som, že potrebujem odpočinok, no zároveň som si uvedomila, že vôbec neviem re
Občas si človek potrebuje odpočinúť od všetkého, čo sa deje, ale zatvárať oči pred problémami, či už sú to vojnové konflikty, alebo ekologické a politické otázky, je smiešne. Je smiešne žiť v komfortnej bubline.
laxovať. Bolo to vlani v lete, teda asi pol roka od začiatku vojny, a ja som od toho momentu ani jeden deň nedokázala vypnúť. Vtedy mi niekto povedal, prečo neskúsim meditovať. Začala som hľadať, ako taká meditácia vyzerá, a vtedy mi doplo, že je to super spôsob, ako poskladať film. Vďaka tomu som ho za pár dní urobila.
Počas tohto projektu som si uvedomila, že potrebujem k vojne nájsť vlastný vzťah, pretože je to veľká téma. Je veľmi ťažké urobiť o týchto udalostiach film tak, aby to nebolo len emočné vydieranie. Forma meditácie, ktorú má film, pritom slúži aj ako ironický pohľad na to, ako si môžeme zatvárať oči pred vecami, ktoré sú trochu mimo nás. Hoci neďaleko umierajú ľudia a svet sa rozdeľuje na časti, mnohí ľudia sa snažia nemyslieť na problémy a radšej si idú sadnúť niekam na pivo.
Je to aj vaša pozícia v prípade vojny na Ukrajine?
Práveže nie, je to presný opak toho, čo ja prežívam. Zatváranie očí pred konfliktom a vnútorný útek nikomu nepomáha. Občas si človek potrebuje odpočinúť od všetkého, čo sa deje, ale zatvárať oči pred problémami, či už sú to vojnové konflikty, alebo ekologické a politické otázky, je smiešne. Je smiešne žiť v komfortnej bubline.
Čo teda prežívate?
Depresiu. Počas prvých dní vojny som sa cítila veľmi zničene, celé som ich preplakala. Veľa ľudí sa ma pýtalo, či ako režisérka nechcem tieto udalosti reflektovať. Ja som však na to nemala silu. Platilo to najmä počas prvých mesiacov, keď sme mali pocit, že vojna sa neskončí. Potom sa trochu zmenili boje a fronty a situácia sa upokojila. Nemala som však potrebu o tom niečo hovoriť, lebo vôbec som nevedela, čo povedať. Je to však aj etická otázka.
Ako to myslíte?
Na Ukrajine sú už od začiatku vojny mnohí filmári, ktorí to bezprostredne prežívajú. Mne sa zdalo veľmi necitlivé niečo sťahovať z internetu a nebyť fyzicky tam. Je to však len môj osobný názor a netvrdím, že sa s týmto materiálom nesmie pracovať. Pre mňa však v tých chvíľach bolo dôležité reálne pomôcť a ísť na stanicu k ľuďom, ktorí utekajú, než by som mala sedieť a niečo strihať.
Posledné obdobie hľadám iný spôsob, ako s dianím na Ukrajine pracovať. Vyhovuje mi napríklad, že som viackrát pripravila kurátorské výbery krátkych filmov, ktoré pracujú podobným spôsobom, ako tvorím aj ja. Zaujímalo ma to viac než robiť vlastné veci o vojne.
Prečo?
Snažila som sa analyzovať, čo sa zmenilo za posledných desať rokov od vypuknutia Majdanu, a mám pocit, že prvotný záujem o dianie na Ukrajine a o anexiu Krymu vyprchal, potom, samozrejme, prišli iné krízy. Teraz sa záujem o Ukrajinu opäť rozmohol, no uvedomila som si, že nemusím byť reprezentantom pohľadu na to, čo sa práve odohráva na Ukrajine. Nehovorím, že som to v minulosti bola ja, ale teraz je ten záujem skutočne veľký. Mám pocit, že sú režiséri, ktorí k tomu teraz môžu povedať aj niečo úprimnejšie než ja. Zároveň nechcem mať pocit, že akokoľvek manipulujem alebo parazitujem na témach spojených s vojnou tak, ako to robia niektorí filmári.
Koho máte na mysli?
Napríklad režiséra Sergeja Loznicu. Z môjho pohľadu je veľmi otázne, čo robí a najmä to, ako to potom prezentuje. Urobil napríklad film Majdan, ale keď revolúcia prebiehala, nebol tam, keďže už 20 rokov žije v Berlíne. Vtedy sa mu však podarilo nájsť kameramana, ktorý podľa jeho pokynov natáčal. A toto sa snažil zopakovať aj vtedy, keď sa začala vojna. Viacerí ukrajinskí filmári mi vraveli, že obvolával kameramanov, ktorí ostali na Ukrajine, ale všetci sa spojili a odmietli ho.
V jeho prípade problém spočíva v tom, že za pol roka zostrihá film a pôjde s ním do Cannes, kde bude hovoriť o svetovej láske a o tom, ako všetci Rusi a Ukrajinci musia byť spolu, čo mi pripadá nezmyselné. Jeho názory sú podľa mňa zastaralé a so súčasnou Ukrajinou majú veľmi málo spoločného. Ani ja v niektorých otázkach nesúhlasím s ukrajinským radikalizmom, ale tým, že sa tam nenachádzam a neprežívam každý deň, mám pocit, že nemám právo hovoriť, čo je správne a nesprávne. Môžem vyjadriť len názor sama za seba.
Hoci pochádzate z Kyjiva, váš súčasný domov je v Prahe. Boli ste od začiatku vojny na Ukrajine?
Áno. V novembri som bola na týždeň v Kyjive s otcom. Bol to prvý týždeň, keď ruská armáda začala bombardovať energetické objekty.
Ako si na tom spomínate?
Bol to pre mňa niečo nepredstaviteľné. Kyjiv je veľké mesto, pričom počas ostreľovania sme zrazu šesť hodín nemali svetlo. Na ulici bola úplná tma. Semafory nefungovali a na cestách bolo množstvo autonehôd.
Veľmi ma to naštvalo, lebo to nebol začiatok vojny, keď prežívate len samotnú vojnu. Teraz po tých mesiacoch už ľudia musia chodiť do práce a do školy. Všetci sa snažia normálne fungovať, a neustále im to niekto úmyselne kazí. Prekvapilo ma však, že ľudia si z toho ťažkú hlavu nerobili.
Ako to myslíte?
Ľudia si na vojnu zvykli. Keď som bola v centre mesta a začal sa poplach, nevedela som, čo robiť, bola som zdesená, no ľuďom okolo akoby to bolo jedno. Keď zneli sirény, boli pripravení. Mali dokonca so sebou malé rozkladacie stoličky a s nimi sa rozložili v metre. Pokračovali v práci, akoby sa nič nedialo. Priznám sa, že toto ma aj veľmi hnevalo.
Máte na Ukrajine rodinu či blízkych?
Rodičia prišli za mnou do Prahy, ale sestra s manželom sú v Kyjive. Fyzicky sú v poriadku, ale mentálne sú všetci nesmierne unavení. Brat sestrinho muža bol v armáde, bol zranený a nemá polovicu tváre. Mám aj kamarátov a známych, ktorí zomreli. Sestra často chodieva na pohreby, čo je strašné.
Ste s ňou v kontakte?
Áno, to u nej som bola. Počas návštevy sme sa veľa rozprávali. Snažila som sa jej vysvetliť, ako sa o vojne hovorí v zahraničných médiách. Vysvetlila som jej, že niektoré informácie sa k nim nedostávajú, a snažila som aj vyvrátiť niektoré tvrdenia, napríklad to, že ľudia, ktorí utiekli pred vojnou, si na Západe údajne žijú lepší život. Je to nezmysel, ale ľudia na Ukrajine majú tento pocit. Tiež som jej hovorila, že mnoho Ukrajincov, ktorí žijú v zahraničí dlhší čas ako ja, trpí syndrómom pocitu viny a úzkosti z toho, že žijú „normálnym“životom. Z môjho pohľadu je to, samozrejme, nezmysel, lebo je otázne, ako by sme pomohli.
Vaše filmy sú definované ako „dokumentárne found footage eseje“zložené z recyklovaných záberov. V niektorých prípadoch ich však filmy dopĺňate aj o hrané časti. Skúšali ste aj počas pobytu na Ukrajine niečo natáčať? Mysleli ste vôbec na to?
Áno, mala som to v pláne, dokonca som si vzala aj kameru. Napokon však z toho nič nebolo. V Kyjive som chcela stráviť čas najmä so sestrou, takže som nestíhala natáčať. Druhým dôvodom bolo, že som nemohla. Na Ukrajine som predtým bola naposledy mesiac pred začiatkom vojny a teraz som sa snažila pochopiť, aká je situácia, osobne zažiť, čo znamenajú sirény a blackout. Keď natáčam alebo fotím, mám pocit, že kamera ma odpája od okolia, akoby vytvárala medzi mnou a udalosťami stenu. Za celý čas som preto urobila len jeden záber.
Aký?
Rodičia mali u seba doma nástenný kalendár na tri mesiace s posúvacou lištou, ktorá bola zastavená na 25. februári 2022, keď narýchlo odišli do Prahy. To bolo jediné, čo som natočila.
Filmu sa venujete od roku 2010, predtým ste v Kyjive absolvovali divadelnú fakultu a divadlo ste začali študovať aj v Prahe na DAMU. Ako ste sa napokon dostali k filmovej tvorbe?
Na DAMU som robila malé školské predstavenie podľa autobiografie Marca Chagalla. Chceli sme použiť bábky a tie doplniť o videoprojekcie. Nevedela som o tom nič a chcela som sa to naučiť. Náhodou mi scénografka odporučila FAMU, a tak som tam ostala študovať.
Myslím si však, že k filmu by som časom aj tak prešla. V divadle som predtým pociťovala katarziu. Stalo sa mi asi štyrikrát, že po odchode z predstavenia som cítila túžbu, že musím robiť niečo iné, skúsiť nejak zmeniť svet. Po filme sa mi to nestalo. Je to asi tým, že podľa mňa neexistuje skvelý alebo zlý film, ale vnímam ho ako médium, ktoré dokáže v divákovi rezonovať. A mne toto vyhovuje.