V slovenskom parlamente vznikla široká smradľavá koalícia
Boj proti „zlému“Bruselu, ktorý je, mimochodom, výkonnejší ako naša „rázsochová“byrokracia, spája. Aj v tomto prípade je to však len prázdna floskula
Vedľajším produktom priemyselnej výroby je poškodzovanie životného prostredia. V ekonómii sa tomu hovorí externalita a jej vlastnosťou je, že priamo nevstupuje do nákladov výroby. V 50. rokoch minulého storočia patril dymiaci komín továrne do preferovanej komunistickej estetiky, ale potom sa to, chvalabohu, vyvinulo tak, že náklady z poškodzovania životného prostredia znášajú podniky. A znášajú ich preto, lebo ich k tomu prinútila štátna moc. Ochrana životného prostredia sa totiž stala predmetom verejného záujmu a zvlášť vo vyspelom svete. Vyspelom priemyselne a najmä mentálne.
Spoločenský záujem na zdravom životnom prostredí je taký závažný, že sa premietol aj do niekoľkých deklarácií v slovenskej demokratickej ústave:
1. Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
2. Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.
3. Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
4. Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
Od momentu, čo externalita získala od štátu cenovku a vstúpila do nákladov výroby, však nastalo pnutie. Pnutie medzi záujmami priemyslu a ochranou životného prostredia. Je to prirodzený konflikt a kompromisy sa niekedy hľadajú veľmi ťažko. Nič na tom nemení ani poznanie, že pri skĺbení požiadaviek výroby a požiadaviek na ochranu životného prostredia je kľúčový technický pokrok. Ten totiž môžu štátne regulácie podporovať, ale aj brzdiť. Toľko na úvod.
BOJOVNÍCI ZA SMOG
V Národnej rade sa minulý týždeň vytvorila široká „smradľavá koalícia“. Všetky oficiálne poslanecké kluby hlasovali za návrh zamietavého stanoviska k zákazu spaľovacích motorov od roku 2035 a pridali sa aj mnohí nezaradení poslanci vrátane Hlasu a extrémistov. Zo „smradľavej koalície“vytŕčajú len Demokrati.
Predseda SaS Richard Sulík – fanúšik spaľovacích motorov, ako sme to postrehli z jeho „spaľovacej“kampane – v tejto súvislosti vysvetlil, že „ak sa v dohľadnej dobe bude tento zákaz na úrovni EÚ prehodnocovať, vláda bude musieť byť proti zákazu spaľovacích motorov“. To je teda cieľ schváleného stanoviska. Byť proti, hoci s drobnou únikovou klauzulou, keby sa predsa len ukázalo, že zákaz z hľadiska zdravého životného prostredia dáva zmysel. Richard Sulík k tomu dodal svoju tradičnú formulu: „Je to veľmi dôležitý moment v boji proti zákazom a príkazom prichádzajúcim z Bruselu. My bojujeme za zachovanie dostupnej individuálnej dopravy pre každého z vás.“
Niežeby zákaz spaľovacích motorov bol taký výborný nápad, o ktorom sa ani neoplatí debatovať, hoci v prípade Slovenska pomaly už po funuse. Je to, naopak, na veľkú debatu už len z toho dôvodu, lebo nie je dobre vysvetlené, prečo sa uprednostnila revolúcia – teda zákaz – pred už prebiehajúcou evolúciou, teda prirodzeným nahradzovaním spaľovacích motorov elektromobilmi. Inými slovami, prečo sa prirodzený dopyt po emisne „čistých“autách nahrádza diktátom ponuky, ktorý navyše polarizuje Európsku úniu v čase, keď v súvislosti s vojnou na Ukrajine potrebujeme viac jednoty.
Niekto by odvetil, lebo oveľa väčším nepriateľom ako Rusko je oxid uhličitý. Voči tomuto ekologickému alarmu sa však ohradzujú tí, čo problém s oxidom uhličitým, ktorý hnojí našu globálnu zeleň, vnímajú v kontexte reálnych dát. A tie dáta hovoria, že napriek kvantám deklarácií i vynaložených zdrojov sa trajektóriu emisií CO2 nedarí zvrátiť. S globálnym otepľovaním sa skrátka treba naučiť žiť.
AKOŽE V ZÁUJME VYŠŠIEHO CIEĽA
S určitým zjednodušením sa dá povedať, že v Európskom parlamente zákaz presadil prúd ľavicových liberálov proti pravicovým konzervatívcom. Takže sa dá povedať aj to, že slovenský parlament je v rukách pravicových konzervatívcov. A to sa týka aj takzvaných sociálnych demokratov zo Smeru a z Hlasu. Na Slovensku je to skrátka tak. Boj proti „zlému“Bruselu, ktorý je, mimochodom, výkonnejší ako naša „rázsochová“byrokracia, spája. Aj v tomto prípade je to však len prázdna floskula.
Po prvé preto, že cenovku na externality typu poškodzovanie životného prostredia dávajú priemyslu vždy centrálne autority. Priemysel si ju totiž sám nevie dať. Po druhé preto, lebo zákaz spaľovacích motorov je v rukách štátov, a nie Európskej komisie. Rukolapným dôkazom je samotné vysvetlenie predsedu Sulíka: ak sa bude zákaz spaľovacích motorov prehodnocovať na úrovni EÚ, slovenská vláda bude musieť byť proti nemu. Postoj štátov je teda rozhodujúci. A najmä štátov, odkiaľ prúdi kapitál do automobilového priemyslu. Slovensko takým štátom nie je.
Posledná poznámka sa týka vyhlásenia, že „my bojujeme za zachovanie dostupnej individuálnej dopravy pre každého z vás“. Najprv povzdych: keby tak rezolútne parlament bojoval za posilnenie verejnej dopravy, napríklad našich železníc, čo sú stále jednou nohou v 20. storočí! Je totiž voľným okom viditeľné, že osobná automobilová doprava – typu jedna rodina dve až tri autá – smeruje do slepej uličky. A bez ohľadu na to, či autá poháňa benzín alebo elektrina. Nie je totiž kde parkovať a ani cesty sa nedajú rozširovať donekonečna. To sú tiež externality.
Ak aj odhliadneme od politicky výbušného CO2, bude fajn, keď sa autá aspoň zaobídu bez smradľavých plynov a hluku zo spaľovania ropy. Spaľovanie ropy reálne zabíja. Ide teda „len“o to, či sa tento pokrok dosiahne revolúciou alebo evolúciou. Na rozdiel od direktívneho vykupovania plastových fliaš a plechoviek, ktoré úspešne funguje i napriek niekdajšiemu odporu strany SaS, autor dáva pri „spaľovákoch“prednosť evolúcii. Revolúcie totiž vedú napríklad k vzniku „smradľavých koalícií“, kde sa liberáli spoja s populistami, zlodejmi, katolíckymi fundamentalistami, nacionalistami i fašistami. Akože v záujme vyššieho cieľa. Akože.
To je teda cieľ schváleného stanoviska. Byť proti, hoci s drobnou únikovou klauzulou, keby sa predsa len ukázalo, že zákaz z hľadiska zdravého životného prostredia dáva zmysel.