Sylvia Ondrisová
otvorenosť mať deti, ku ktorej sme dospeli po tridsiatke. Ale nedarilo sa nám.
Zhodou okolností moja mama ako rehabilitačná sestra roky podporovala ženy, ktoré nemohli otehotnieť. Precvičovala s nimi Mojžišovej cviky na uvoľnenie panvy a viacerým ženám to pomohlo. Začala som cvičiť aj ja. Zároveň mávam ako psychologička svoje vlastné terapeutické sedenia, kde som sa snažila venovať aj tejto stránke – pracovala som so svojimi obavami či s možnými blokmi.
Keď som mala okolo štyridsiatky, zvažovali sme, čo ďalej, a rozhodli sme sa, že nepôjdeme cestou umelého oplodnenia. Povedali sme si, že buď sa to podarí, alebo nie, a ak nie, tak si nájdeme iný zmysel našej prítomnosti. Verím, že sa nám to darí a žijeme zmysluplný život.
Príbehov žien, ktoré po deťoch túžili, ale nemajú ich, je v našej spoločnosti minimum. Pred pár rokmi herečka Anikó Vargová v rozhovore veľmi otvorene hovorila o tom, ako si myslela, že život po štyridsiatke sa pre ňu končí, lebo nemá deti. Po dekádach špekulácií aj Jennifer Aniston nedávno povedala, že po dieťati túžila a skúšala aj umelé oplodnenie. Prečo týchto príbehov nepoznáme viac? Je to taká intímna otázka, ktorú nikto zo slušnosti nekladie, alebo máme pred ňou strach?
Ak nemať deti nie je pre ženu slobodná voľba, potom je to naozaj téma, ktorá je spojená s množstvom bolesti a smútku. Je to strata. Ženy a aj muži, ktorí po deťoch túžia a nemajú ich, sa musia opakovane vyrovnávať so stratou – so stratou sna, s predstavou života, v ktorom deti sú. A to je bolestné. V našej spoločnosti pritom nie sme zvyknutí otvárať témy, v ktorých by smútok mohol vyjsť na povrch, lebo nevieme, čo s ním, keď ho niekto prejaví, a tak to radšej zametáme pod koberec.
Je to naozaj iné, ak je život bez detí pre ženu jej voľbou. Ak má silu o tom verejne hovoriť a uniesť aj všetky hodnotenia a komentáre, dáva jej to väčšiu silu, ako keď to rozhodnutie ide mimo jej kontroly a musí len prijať, ako to je.
Je teda aspoň v niektorých prípadoch dobrý nápad pýtať sa žien či mužov, ako to majú s deťmi?
Pravidlo na to nie je. Závisí, samozrejme, od situácie a kontextu, napríklad od toho, ako dlho sa s takou ženou či mužom poznáte, aký máte vzťah. Ale viem si predstaviť, že to môže byť aj otázka na začiatku vzájomného spoznávania sa, ak to urobíte citlivo a necháte priestor druhej strane rozhodnúť sa, či o tom vôbec chce hovoriť.
Myslím, že je to lepšie ako začať si automaticky vytvárať vlastné predpoklady a súdy. To skôr spôsobuje vzájomný odstup. Neraz je to potom ako nejaký duch, ktorý visí v miestnosti. Keď sa však na to ženy spýtate a ona sa rozhodne odpovedať, ten duch sa stane transparentným a môže to byť pre obe strany dokonca úľava. Môže to priniesť viac porozumenia ako odsudzovania. Pre spoločnosť je veľmi dôležité hovoriť aj o tejto téme, ukazovať rôzne alternatívy života.
Čo prežívajú ženy, keď im pribúdajú roky a dieťa je v nedohľadne? A akú váhu v tom zohráva tlak spoločnosti, v ktorej sa žena pohybuje?
Hoci ide o veľmi osobnú, intímnu tému, u nás máme, žiaľ, okamžite tendenciu hodnotiť a kritizovať ženy práve na základe toho, či sú alebo nie sú matkami. Akoby to bola jediná „úloha“, ktorú žena vo svojom živote má. A keď deti nemá alebo ich dokonca nechce, tak veľmi rýchlo spochybňujeme jej ženskosť či hodnotu: Nezlyhala vo svojom základnom poslaní? Nie je s ňou niečo v neporiadku? Je „dostatočná“žena?
Pre mnohé ženy i mužov, ktorí deti chceli mať a nemajú ich, je to veľmi krehká téma. Prijať tento fakt je náročný, možno aj nikdy sa nekončiaci proces, ktorý sa vracia v špirále času: vidíme okolo seba rásť deti priateľov, ďalšie deti prichádzajú na svet. Prežívame to postupne z rôznych uhlov. Ja som napríklad v minulosti zľahčovala tému detí z pohľadu starnutia, no dnes vidím, ako sa naši rodičia vzťahujú k tomu, kedy zavoláme, kedy prídeme domov – a uvažujem nad tým, kto zavolá nám a kto sa o nás postará, keď to budeme potrebovať. Napriek tomu, že mám za sebou dlhú cestu a mám to v jadre spracované, keď o tom hovoríme, cítim, že aj mňa to ešte stále dokáže rozochvieť.
Čím to je?
Uvedomila som si, že časť toho pocitu krehkosti je sen, ktorý žena má. Ktorý som aj ja mala, keď som si napríklad predstavovala, akí budeme rodičia – myslím, že by sme boli fajn rodičia. Deti sú zázračné, je to vlastne možnosť vidieť mix seba a niekoho, koho máte radi – a zároveň celkom originálnu bytosť, samozrejme, na pozadí všetkých tých starostí a zodpovednosti, ktoré dokážu narobiť poriadne „peklíčko“.
V niektorých momentoch sa ten sen oživí, napadne mi napríklad, ako by vyzerali naše deti teraz alebo aké témy by sme s nimi riešili. A s tým nanovo príde aj kúsok smútku či ľútosti, že sa to nedeje. Preto je to krehké – lebo ten sen nepustíte iba raz, musíte ho púšťať opakovane.
Pomáha mi fakt, že žijeme dobrý, naplnený a spokojný život. To je veľká podpora – vedieť, že život môže byť zmysluplný, aj keď nevychovávame deti. Robíme iné veci.
Čo vám pomohlo tento pocit získať?
Ako pár sme sa o tom veľa rozprávali, dokázali sme sa podporiť navzájom – aj smútiť, ale aj hľadať, čo nás baví spolu, čo individuálne. Nemať deti nám totiž dalo veľa slobody robiť, v čom sme dobrí a čo máme radi, vzdelávať sa, žiť pestro. Môžeme sa realizovať inak a to nám veľmi pomohlo osobne a tiež vo vzťahoch – ako reagovať aj na rýpavé poznám
Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského, od roku 2003 pracuje ako psychologička v súkromnej praxi. Dvadsať rokov sa venuje aj lektorskej činnosti – najmä témam, akými sú napríklad riešenie konfliktov a narábanie s mocou, vedomé líderstvo, zvládanie emócií či stresu. Školenia o zvládaní moci robí pre manažérov, lekárov aj pre aktívnych učiteľov v Komenského inštitúte. Školí aj mladých ľudí v Sokratovom inštitúte a s kolegami vedie dlhodobý psychoterapeutický výcvik v procesovej práci.