Pieseň Píšte všetci modrým perom zaznela v Kyjive
Skupina Bez ladu a skladu najazdila za víkend 2500 kilometrov, aby na Ukrajine odohrala tri špeciálne vystúpenia
Stretnú sa dvaja architekti, primár, primátor, promotér a… Znie to ako začiatok nejakého vtipu, lenže toto sa naozaj stalo. Presne takáto nezvyčajná zostava zo Slovenska totiž spolu strávila minulý víkend na Ukrajine.
Každý z tejto pätice je zároveň členom skupiny Bez ladu a skladu. Hudbu už dávno robia len ako hobby a koncertujú sporadicky, ale teraz sa rozhodli odohrať tri špeciálne vystúpenia v Kyjive. Príležitosť ísť tam s nimi sme si nemohli nechať ujsť.
STRETÁVKA VO ĽVIVE
„Kde ste?“pýtam sa cez telefón Michala Kaščáka. „Práve ideme cez Strilky,“odpovedá rozospatým hlasom. Je pred siedmou ráno a práve sme zaparkovali auto na obchvate Ľviva. Z mapy nám vychádza, že než presadneme do muzikantskej dodávky, máme dosť času na raňajky.
Vyrážali sme podvečer, pretože kolega fotograf Vlado Šimíček mal v Bratislave diskusiu, a ťahali sme nonstop cez Poľsko. Bez ladu a skladu potrebovali vyzdvihnúť basgitaristu Petra Kaščáka v Košiciach, kde bol na lekárskom kongrese, takže museli ísť pomalšou trasou cez ukrajinské Karpaty.
Na Ukrajine sme zatiaľ dve hodiny. Najdlhšiu pauzu sme mali na hraniciach, ktoré sú počas zákazu vychádzania medzi polnocou a piatou zatvorené. „Komandantská hodina,“vysvetľuje mi Vlado.
Miestne špecifiká pozná veľmi dobre. Kým ja som bol doteraz na Ukrajine iba raz, on tu prvýkrát bol ako fotograf v roku 2004 počas Oranžovej revolúcie, o dekádu neskôr dokumentoval udalosti na Majdane a teraz je vojnovým fotoreportérom. Od februára 2022 na Ukrajine strávil vyše dvoch mesiacov čistého času. Ako novinár aj ako hlavný autor nápadu kúpy sanitiek pre ukrajinských frontových medikov.
Táto služobka je však špeciálna aj pre neho. „Ešte nikdy som nebol v Kyjive na prelome jari a leta ani na žiadnom koncerte,“hovorí.
Keď dorazia muzikanti, po rýchlych kávach a čaji vyrážame. Cesta je niečím medzi klasickým muzikantským turné v dodávke a výjazdovým rokovaním vedenia mesta Trenčín. Bubeník Richard Rybníček je jeho primátorom, gitarista Martin Beďatš hlavným architektom, saxofonista Peter Kohout pracuje ako architekt v tíme Európske hlavné mesto kultúry 2026. Do debát o komunálnych témach sa aktívne zapájajú basák Peter Kaščák – primár a prednosta gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia trenčianskej nemocnice –, aj spevák a jeho brat Mišo, ktorý síce ako jediný už v Trenčíne nežije, ale od roku 1997 tam organizuje festival Pohoda.
Ako sa začíname blížiť ku Kyjivu, Vlado nás upozorňuje na stopy ruského útoku. Vidíme veľkú rozbombardovanú halu aj niekoľko domov s dierami v strechách, bez okien a s ohorenými múrmi. Vyzerá to ako filmové kulisy, je to však vojnová realita.
Každý z muzikantov má nejakú dlhoročnú prezývku, iba Michal Kaščák nie. Začneme ho oslovovať „vedúci zájazdu“. Celý výlet na Ukrajinu totiž vymyslel on, spolu s ukrajinským kolegom Vladom Jaremčukom, promotérom festivalu Atlas Weekend. Ten sa zvyčajne koná v Kyjive presne v čase konania Pohody, takže doteraz sa mohli na svojich akciách navštíviť iba raz. Minulý rok. Pretože počas vojny sa Atlas Weekend nekoná.
Michal preto vlani pozval Vlada do Trenčína, potom on sám koncom roka pricestoval do Kyjiva aj Chersonu v rámci iniciatívy Music Saves Ukraine a s Vladom sa dohodli, že sa niekedy vráti aj so skupinou Bez ladu a skladu.
Nakoniec z toho vznikli dva koncerty a nakrúcanie videoklipu v Kyjive. To sme síce vedeli vopred, ale kde konkrétne sa bude hrať, kde nakrúcať aj kde bývať, to všetko sa dozvedáme postupne až teraz.
Keď „bezlaďákom“padne plánovaný nocľah, operatívne cez mobily riešime novú rezerváciu. Hotel Ukrajina je priamo nad hlavným námestím Majdan a retroštýlom pripomína bratislavský hotel Kyjev. Táto paralela všetkých nadchne, takže je rozhodnuté.
SOM TAKÝ ŠŤASTNÝ, ŽE SME TU
Krátko po štvrtej nás štvorprúdovka privádza do centra Kyjiva. Mierime rovno na zvukovú skúšku, pretože koncert sa má začať už o siedmej.
Prichádzame k vysokej tehlovej budove, pred ktorou je parkovisko. Na ňom stojí okrem áut zopár stánkov so zeleninou a s ovocím, vedľa je luxusná kaviareň. Prvý z mnohých kontrastov, ktoré počas tohto víkendu zažijeme.
Keď vystúpime z auta, prvé slová Michala Kaščáka sú: „Chlapci, ja som taký šťastný, že sme tu.“
Čaká nás tu dvadsiatnik Saša. Pomáha muzikantom nosiť veci cez recepciu k výťahu obytného domu. „Kde bude koncert?“pýtam sa mladého Ukrajinca.
„V mojom štúdiu hore,“odpovedá. Keď sa vyvezieme na šieste poschodie, vedie nás dlhou chodbou ku schodom do podkrovného priestoru. Má tam malé pódium, na ňom rozložené bicie aj ďalšie nástroje a aparatúru.
Saša je muzikant aj filmár. Pochádza z Chersonu, ktorý bol väčšinu minulého roka obsadený Rusmi. Slovenskej kapele vysvetľuje, že príde možno len zopár ľudí, ale podstatnejšie je, aby on mohol koncert zaznamenať.
Medzitým sa objavuje Vlad Jaremčuk. Poznáme sa ešte z Bratislavy, kde prišiel na jeseň 2021 na festival Sharpe. Bol jedným z hostí diskusie o tom, ako môžu politické pomery v krajine ovplyvniť organizátorov hudobných podujatí, ktorú som moderoval. Nik z nás vtedy netušil, že o pár mesiacov Rusko otvorene zaútočí na Ukrajinu.
Vlad verí, že ďalší ročník festivalu Atlas Weekend bude v lete 2024 opäť na olympijskom štadióne v Kyjive. Tam sa počas tohto víkendu ešte dostaneme. Ale to vyjde najavo až na druhý deň. Pretože to, kde sa bude nakrúcať videoklip, momentálne ešte nevie ani Saša. Naplno ho zamestnáva prvý koncert v podkroví.
„Bude to taká generálka na zajtra,“hovorí muzikantom.
Má pravdu, skôr než koncert to pripomína privátnu párty na byte, kde hrá živá kapela. Publikum tvorí pätnásť ľudí, kamaráti Vlada a Sašu, ktorý všetko nakrúca na kameru. Bez ladu a skladu hrajú v tradičných oblekoch a naplno, ako keby boli na festivale. Ich set je krátky, ale intenzívny.
Ukrajinci sa bavia, špeciálne oceňujú do ich jazyka pretextovanú slohu piesne Píšte všetci modrým perom. Tá sa stáva hlavným soundtrackom celého nášho zájazdu. Spevák Michal Kaščák si ešte v aute opakoval ukrajinské slová tejto nadčasovej skladby z roku 1987. Tento víkend ich bude potrebovať dokopy trikrát.
ВСІ ПИШІТЬ СИНЬОЮ РУЧКОЮ
Po prvom vystúpení a večeri nezostáva veľa času do zákazu vychádzania. Hotel Ukrajina je neďaleko prezidentského paláca, prichádzame k nemu už za tmy a kontrolujú nás vojenské hliadky aj policajti. Po prebdenej noci sme uťahaní, a tak s Vladom prespíme ruský nočný útok na mesto.
Ráno máme detaily od Riša Rybníčka, ktorý sa zobudil na sirénu a zo svojej izby na 10. poschodí sledoval úspešný súboj ukrajinskej protivzdušnej obrany s ruskými dronmi. Až potom sa dozvie, že na noc sa majú zaťahovať závesy na oknách a treba byť od nich čo najďalej.
Vojnu si ešte viac uvedomujeme na druhý deň v meste. Aj odvahu a zmysel pre humor miestnych obyvateľov. Do krytu pri leteckých poplachoch už nechodia, odmietajú sa nimi stresovať. Nočné bombardovanie má opačný psychologický efekt, než by Rusi chceli.
Na bulvári Chreščatyk vidíme niekoľko stolíkov, pri ktorých mladí Ukrajinci v uniformách zbierajú peniaze pre armádu. Mierime na námestie pred Chrámom sv. Michala, kde je nezvyčajná výstava s neoficiálnym názvom Ruské tanky sa dostali do Kyjiva. Áno, sú tu. Ale úplne zničené, tony železa rozsekané iným železom a spálené na šrot. Tak im treba.
Pred obedom sa od nás odpája Richard Rybníček, ktorý sa v rámci Dňa Európy v Kyjive dostal na stretnutie veľvyslancov EÚ s primátorom Vitalijom Kličkom. Keď sa vráti, ukazuje nám spoločnú selfie a pýtame sa ho, aké to bolo.
„Najsilnejšie na mňa zapôsobili jeho slová o tom, aby sme im pomohli spoluvytvárať život v štáte, kde sú hodnota slobody a života kľúčové. Pretože oni tieto hodnoty bránia a sú odhodlaní bojovať za ne do víťazného konca a nebránia len seba, ale aj nás,“hovorí.
Medzitým sa zrušil prvý scenár nakrúcania klipu k pesničke Píšte všetci modrým perom. Nápad bol urobiť to na streche hotela Ukrajina, pretože v 80. rokoch vzniklo pôvodné video Bez ladu a skladu na budove v centre Bratislavy.
„Na našu strechu sa teraz vôbec nedá ísť,“vracia nás do reality recepčná.
Až vtedy to všetkým docvakne. „Skúste si predstaviť, čo by sa asi stalo, keby som sa s týmto veľkým puzdrom objavil na budove vzdialenej pár sto metrov od prezidentského paláca,“hovorí saxofonista Peter Kohout.
Rozbieha sa hľadanie iného vhodného miesta po viacerých linkách. Má to byť symbolický priestor, kde sa zároveň môže rozložiť päťčlenná skupina s aparatúrou a naživo zahrať jednu skladbu pred kamerami. Nakoniec padne voľba na parkovisko pri olympijskom štadióne. Kapela v koncertných oblekoch na slnku v čase obeda trikrát zahrá Píšte všetci modrým perom „Всі a Mišo Kaščák spieva пишіть синьою ручкою“.
„Máme to,“hovorí spokojne kameraman a režisér Saša. Nakoniec do videa použije hneď prvú verziu.
WE ARE THANKFUL TO HAVE YOU HERE
Kapela rýchlo balí veci a premiestňuje sa na ďalšie miesto. Druhý koncert má totiž začiatok už o piatej popoludní.
Pepper’s Club je súčasťou zrenovovaného industriálneho areálu Arsenal. Bývalá cárska zbrojovka je dnes miestom hipsterských podnikov, pred stenami dvoch budov je postavené veľké pódium. Publikum sedí na terasách reštaurácií a barov alebo postáva okolo. Keď pred koncertom večeriame, okolo prechádza krívajúci vojak o barlách.
„Where the music plays, the guns keep silence,“tvrdí nápis na papierových podnosoch s logom klubu na stoloch. Počas koncertu Bez ladu a skladu to platí.
Kapela si rozdelí večer do dvoch blokov a vytiahne aj menej hrávanú vec Excentrické dievča. Teda ak sa dá riešiť frekvencia hrávania pri kapele, ktorá oficiálne skončila v roku 1997. Bez ladu a skladu sú vlastne zdokonaleným revivalom samých seba, čo ironizuje Michal Kaščák upozornením pre divákov, že sa
Najsilnejšie na mňa zapôsobili jeho slová o tom, aby sme Ukrajincom pomohli spoluvytvárať život v štáte, kde sú hodnoty slobody a života kľúčové. Richard Rybníček
o stretnutí s primátorom Kyjiva Vitalijom Kličkom
chystajú zahrať najnovší singel z roku 1994.
Publikum oceňuje jeho čarovnú trojjazyčnosť pri uvádzaní piesní: „Celý svet bude plný pohody. Po ukrajinsky pohoda označaje weather, po slovacky beauty, relax...“
Najväčší aplauz domáceho publika vyvolá jediná inštrumentálka kapely. Pred ňou Michal Kaščák hovorí o roku 1991, čo je pre Ukrajinu dôležitý historický míľnik – vtedy vyhlásila nezávislosť po rozpade Sovietskeho zväzu. „Som rád, že tu máte ulicu Václava Havla, na Slovensku žiadnu nemáme,“dodáva spevák a otáča sa k bubeníkovi primátorovi: „Prečo vlastne v Trenčíne žiadnu nemáme?“„Dobrá inšpirácia,“odpovedá Richard Rybníček.
Bez ladu a skladu veľa rozprávajú medzi pesničkami, pretože nehrávajú často. Na záver koncertu zmenia obligátnu frázu pri ďakovačke publiku: „When musicians are saying thanks for having us, we are thankful to have you here“.
Na hotel sa vraciame o pol dvanástej. Platonické pokusy o večierok v najväčšom apartmáne sa rýchlo končia pri predstave ranného vstávania. Ťažko si predstaviť iných muzikantov, ktorí by sa dokázali stretnúť v nedeľu o piatej ráno a šoférovať domov. Bez ladu a skladu však majú železnú disciplínu a už v pondelok ráno potrebujú fungovať vo svojich zamestnaniach.
Cestou domov cenu o najvtipnejší moment vyhráva situácia na hraniciach, keď poľská colníčka prikáže vyložiť veci z kufra dodávky. „Pootvárajte to všetko,“ukazuje na kufre s hudobnými nástrojmi. Peter Kaščák neodolá, zavesí si basgitaru na krk a začne si brnkať.
Na kapelu, ktorá oficiálne skončila už pred 26 rokmi a ktorej členovia majú mimoriadne nabité profesionálne životy, sú dnes Bez ladu a skladu v slušnom švungu. V januári koncertovali v Holandsku počas festivalu Eurosonic, najbližší víkend vystúpia v Liptovskom Mikuláši na SoundGardene, potom ich v lete ešte čakajú benefičná akcia Spolu Šobov v Banskej Štiavnici, Vrbovské vetry, festivaly Beseda u bigbítu a Rock for People v Čechách.
Na Ukrajinu prišli na vlastné náklady, berú to ako samozrejmosť a hovoria, že každý by tam mal ísť. Nie je to jednoduché a ani to nie je pre každého. Aj oni sami cestovali bez druhého saxofonistu, ktorý pre obavy zostal doma. Hoci frontová línia je vzdialená sedemsto kilometrov a Kyjiv pripomína bežné európske mestá, vojna je tu všadeprítomná.
Ale naozaj sa oplatí zažiť to osobne. Miestnu kultúru, srdečnosť aj bojovnosť, humor aj skvelé jedlá. Viete, že ukrajinčina má viac spoločných slov so slovenčinou než s ruštinou? Keď po troch intenzívnych dňoch vyrážame naspäť na Slovensko, je nám to jasné. A ešte lepšie rozumieme motivácii Ukrajincov a Ukrajiniek brániť sa pred ruskou agresiou.