Slovenský antisystém sa mení
Slovenské voľby sú pre Rusko veľmi dôležité, myslí si odborník na extrémizmus Miroslav Mareš
Stým, ako sa na Slovensku stalo populárnym súčasné Putinovo Rusko, sa fašistická záťaž stala neakceptovateľnou, hovorí o hnutí Republika profesor Masarykovej univerzity v Brne Miroslav Mareš.
Ako vnímate snahu o prerod v Republike? Zelené stranícke tričká vymenili za obleky a kravaty, vlakové hliadky za súťaže vo varení guláša či zbieranie odpadkov.
Ide im o to stať sa prijateľnými koaličnými partnermi. Habitus postfašistickej ĽSNS pre nich už nebol atraktívny a nesľuboval im politickú budúcnosť. Preto zvolili prijateľnejší smer, aby sa stali akceptovateľnými partnermi napríklad pre Smer, prípadne aj pre iných partnerov.
Zrejme to v Republike robia dobre, lebo im postupne stúpajú preferencie a ako jedna z mála strán má v podstate istotu, že bude v parlamente. Z vášho pohľadu – je možné, aby sa strana „očistila” od starých extrémistických hriechov a prezentovala sa ako klasická politická strana?
Vo svete by sme našli príklady strán, ktoré sa zbavili svojho predošlého nánosu, a nemuseli ani meniť názvy alebo odštiepiť sa od pôvodnej strany – napríklad rakúska FPÖ. Podobný vývoj sme videli v Srbsku, kde z pôvodnej srbskej radikálnej strany vznikli „prijateľnejšie subjekty”. Odstrihnutie sa je do určitej miery možné, sú tam však stále tí istí ľudia, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi vyjadrovali iné názory, mali inú rétoriku. Zmena je teda určite navonok, no nakoľko je aj vnútorná, to sa ukáže až ďalšou politickou praxou.
Vo vedení strany je Milan Mazurek, ktorého súd právoplatne odsúdil za rasistické výroky, alebo neonacistický spevák Ondrej Ďurica, ktorý spieval v kapele Biely Odpor. Je vôbec možné, aby Republika bola bežná a nie extrémistická strana?
Môže sa tak prezentovať. Aj ľudia z Republiky sa dištancujú od svojej minulosti, minimálne Ondrej Ďurica – zdá sa mi, že na súde hovoril, že išlo o jeho mladosť. Človek môže mať ako 20-ročný iné názory ako 45-ročný, ale či to bude vierohodné aj pre voličov, je otázne. Je možné, že už aj voličským skupinám mohlo prekážať, že ĽSNS je spájaná s mnohými excesmi a historickým fašizmom. S tým, ako sa na Slovensku stalo populárnym súčasné Putinovo Rusko, sa fašistická záťaž stala neakceptovateľnou a títo ľudia majú už aj inú rétoriku vo vzťahu k histórii Slovenska, hoci sa pred niekoľkými rokmi vyjadrovali inak.
Aj Milan Mazurek sa ospravedlnil za svoje „mladícke pochybenia” – za to, že vulgárne pokrikoval po moslimskej rodine. Predsa len to bolo pár rokov dozadu – môže prebehnúť takýto prerod počas niekoľkých rokov?
Ak by sme neverili v prerod, nemohli by existovať rôzne deradikalizačné programy pre ľudí, ktorí sa dopustili násilných trestných činov. V nejaký prerod je teda možné veriť. Určuje to však aj mentalita človeka – keď sa angažoval v politike v jednom smere, dištanc od jeho názorov nemusí byť za krátky čas vierohodný, pokiaľ sa ďalej pohybuje v podobnom subjekte. Do hlavy pána Mazureka skutočne nevidím, ukáže sa to až dlhšou politickou praxou.
Ako vy vnímate Republiku?
Je to strana, ktorá predstavuje pokus na získanie prijateľnejšej tváre pre verejnosť, pričom si však zachováva radikálnu rétoriku a štýl, ktorý je kritický voči zakotvenej zahranično-politickej a bezpečnostno-politickej orientácii Slovenska. Strana je kritičkou súčasného systému, určite je radikálna, v hnutí sú ľudia, ktorí v minulosti preukázateľne patrili k extrémistickým štruktúram. V súčasnosti musíme počkať, ako sa strana bude ďalej profilovať – či zostane na pozíciách, ktoré aktuálne zastáva, alebo sa zradikalizuje. Na druhej strane je viditeľné, že strana sa snaží o zapojenie sa do širšej koaličnej spolupráce v slovenskom straníckom systéme, hoci zatiaľ nejasne deklaruje svoje ciele, čo všetko by bolo ochotná opustiť zo svojich cieľov, aby sa dostala do koaličnej spolupráce, a ako by sa následne správala, ak by získala vládne pozície.
Dá sa o Republike povedať, že je neofašistická strana, ako ste to hovorili o jej materskej strane, Kotlebovej ĽSNS?
Na jednej strane je tu personálna nadväznosť, pokiaľ sa však pozrieme do programových téz a do toho, ako strana koná, tak ak budem používať termín fašizmus v užšom slova zmysle vzhľadom na väzbu na historické dedičstvo talianskeho fašizmu, prípadne slovenského klérofašizmu, tak v Republike tieto prvky nadväznosti v ideologickej profilácii nevidím. V tejto chvíli sa strana od týchto vecí z veľkej časti odstrihla, hoci má občas aj kontroverzné výroky, teraz by som však Republiku za neofašistickú stranu neoznačil.
V rozhovore pre Denník N minulý rok ste už hovorili o tom, že Kotlebova ĽSNS utrpela, keď z nej odišli najvýraznejšie tváre. Vidíme to aj na preferenciách, ĽSNS má v priemere 2 – 3 percentá. Ako vnímate Kotlebov úpadok?
Do predčasných volieb zostáva stále niekoľko mesiacov, ale trendy voličských preferencií sú pomerne jasné. Zároveň vždy hovorím, pozor, na Slovensku sa veľmi rýchlo „prelievajú” voličské hlasy, do poslednej chvíle pred zatvorením volebných miestností nie je úplne jasné, ako to dopadne. Ale Kotlebov úpadok vnímam – do určitej miery sa vyčerpal, množstvo jeho excesov vrátane odsudzujúceho rozsudku ho mohlo poškodiť v očiach potenciálnych voličov. Antisystémová voličská základňa na Slovensku sa postupne mení – v 90. rokoch a v prvej dekáde 21. storočia, možno ešte aj v prvej polovici druhej dekády, tu stále bola skupina nostalgikov za vojnovým slovenským štátom. Svoje antisystémové postoje upínali na oživenie tisovských tradícií. Tieto postoje sú už v súčasnosti výrazne oslabené. Naopak, na piedestál sa u množstva ľudí z protisystémovo naladeného spektra dostal Vladimir Putin. Títo ľudia nechcú byť reprezentovaní niekým, kto je v rozpore s hodnotami ich súčasného hlavného idolu.
Marian Kotleba teraz zaujal aj tým, že nahral video, ako skladá eurobankovky a nachádza v nich zobrazenie diabla – to ste zachytili?
Samozrejme, aj rôzne excesy počas covidu. Je to dôkaz toho, že sa stáva vydedencom aj z pôvodnej voličskej scény, ktorú oslovoval. Preto si myslím, že u ĽSNS nastal pokles, hoci ešte môže dôjsť k všeličomu. Presun voličských hlasov smerom k Republike je však pomerne jasný. Aj vzhľadom na to, ako veľká časť voličskej základne, o ktorú sa tieto strany uchádzajú, vníma rusko-ukrajinský konflikt, a ako sa spätne pozerá na antifašistické naratívy šírené Ruskom, ktoré nachádzajú odozvu medzi časťou slovenskej politickej scény.
Spomeniem ešte tretiu stranu – veľmi markantnú zmenu rétoriky a identity má Slovenská národná strana. Keď sa pozrieme na excesy niektorých politikov SNS z 90. rokov a ich vyjadrenia a postoj k Tisovmu slovenskému štátu a teraz na nedávne rokovania predsedu SNS a Komunistickej strany Slovenska, vidíme rozpor. SNS má teraz oslavné ódy na Gustáva Husáka, ktorý bol čelným predstaviteľom antitisovského Slovenského národného povstania – v SNS teda vidíme rozpor vo vývoji historickej identity.
Prekvapilo vás, že SNS rokovala s komunistami o možnom spájaní sa ešte pred voľbami?
Takáto miera možnej úzkej spolupráce ma prekvapila. Už skôr dochádzalo k prekrytiu vo vzťahu k vnímaniu Gustáva Husáka, to som si všimol, ale že práve tieto dve strany chceli spolupracovať… Mohol by som povedať príklady aj z iných krajín vrátane mojej rodnej – pred komunálnymi voľbami sa krajná pravica spojila s komunistami, ale na takejto vysokej slovenskej úrovni som to nečakal. Som teda trochu prekvapený, aj keď si to viem racionalizovať, že sa v poslednom čase približovali.
Kým Republika sa snaží vyhýbať témam vojnového slovenského štátu, kotlebovci, naopak, akoby sa snažili poukázať na túto svoju ideológiu – Kotleba na proteste koncom minulého roka hovoril o tom, že by sa mal rehabilitovať Jozef Tiso, a nedávno podali aj trestné oznámenie, keď neznámy páchateľ posprejoval Tisov hrob. Dá sa povedať, že je to z Kotlebovej strany snaha pritiahnuť späť časť voličov, ktorí teraz podporujú Republiku, no v hnutí im chýba práve tento odkaz na extrémistickú ideológiu?
Myslím si, že áno, pretože časti ľudí to nevyhovuje a neakceptujú príklon tejto časti politického spektra k Putinovmu Rusku. Kotleba sa preto snaží do týchto vôd znovu dostať a ukázať svoje pôvodné korene. Vidíme niektoré skupiny, napríklad okolo časopisu Reconquista, ktoré idú na línii udržovania ducha 90. rokov a prvej dekády 21. storočia vrátane odmietania príklonu k Putinovmu Rusku.
Republika si momentálne našla veľkú predvolebnú tému – možnosť falšovania predčasných volieb, ktoré nás čakajú v septembri. Na možnú manipuláciu volieb upozorňuje aj Smer, s ktorým už Republika spolupracovala aj na referende za predčasné voľby, ale aj počas minuloročných komunálnych a župných volieb. Prekvapuje vás takéto spojenectvo?
Nie, pretože sa o ňom hovorí už viac ako rok, v podstate od vzniku Republiky a ich spolupráce v parlamente. V Národnej rade spolupracovali na rôznych témach, hoci to boli odlišne orientované subjekty. Až tak ma táto spolupráca neprekvapuje aj preto, lebo Smer si takisto potrebuje nájsť koaličných partnerov. Hrozba spolupráce Republiky a Smeru môže byť aj nátlakovým prostriedkom na Hlas, ktorý by následne mohol znížiť svoje programové požiadavky.
Zatiaľ to nevyzerá na to, že Hlas bude so Smerom spolupracovať, zatiaľ to skôr vyzerá na spoluprácu s Republikou. Čo to hovorí o Smere, keď je ochotný spolupracovať práve s Republikou a s ľuďmi, ako je Milan Mazurek?
Je to takisto opustenie jeho predošlej identity. Spomeňme si, že súčasný predseda Smeru Robert Fico bol jeden z lídrov protiextrémistického ťaženia ešte na konci prvého desaťročia na začiatku 21. storočia. Aj počas svojej poslednej vlády sa veľmi tvrdo staval proti ĽSNS, hoci aj tam by sme našli čiastkové veci na diskusiu. V súčasnosti to však svedčí o tom, že Smer postupuje veľmi pragmaticky z hľadiska koaličnej spolupráce, a aj o tom, že Smer sa radikalizoval – vidíme to na rétorike Roberta Fica aj na súčasnom volebnom programe. Na druhej strane si však Smer stále ctí členstvo v Európskej únii – kritizuje napríklad bývalú vládu za to, že nedokázali dostatočne využiť eurofondy a oni by to chceli napraviť. Čiže stále počítajú s EÚ na rozdiel od programu Republiky. Keď sa však pozrieme na predstaviteľov Smeru, vidíme vyhrotenie – poslanec Ľuboš Blaha nedávno navštívil výročnú slávnosť časopisu Zem a Vek. To, že spolupracuje Smer s Republikou, je súbežný proces toho, že samotný Smer používa radikálnejšiu rétoriku a samotný Smer potrebuje koaličného partnera alebo minimálne partnera, ktorým by sa mohol vyhrážať, ak by sa po voľbách vytvorila širšia spolupráca strán.
V čom konkrétne vidíte príklon Smeru k extrémistickej scéne?
Nepovedal by som, že Smer je extrémistický, zradikalizoval rétoriku, no stále zostáva pri hodnotách demokratického právneho štátu. Teda aspoň v oblasti ideových cieľov. Nebudem sa teraz púšťať do iných rozborov.
Príklon vidím najmä v tom, že akceptuje niektorých ľudí z extrémistickej scény vrátane toho, že poslanec Blaha využíva symboly skôr ľavicového extrémizmu. Na druhej strane vidíme akceptovanie konšpiračného média Zem a Vek ako partnera pre niektorých členov Smeru. Vidíme aj väčšiu symbiózu medzi Smerom a médiami alternatívnej scény. A aj zbližovanie sa práve s ľuďmi, proti ktorým Smer ešte pred pár rokmi protestoval.
Neutrpela by povesť Smeru napríklad aj v zahraničí, keby vládol s extrémistami?
Do určitej miery áno a Smer to už raz zažil – po roku 2006, keď vzal do vlády Slovenskú národnú stranu. Vtedy im dočasne suspendovali členstvo v Strane európskych socialistov. Nemyslím si však, že by Smer na toto až tak dbal. V súčasnosti sa pozerá najmä na to, aby získal mocenský vplyv na Slovensku ako dominantná vládna strana. To, čo by na to povedali v zahraničí, nie je pre nich v tejto chvíli až také podstatné.
Myslím si, že Robert Fico by na medzinárodnej scéne mohol argumentovať podobne ako v roku 2006 alebo aj skôr – mohol by hovoriť, že touto spoluprácou „tlmí” radikálnosť partnerskej strany a môže im zobrať aj potenciálnych voličov. Táto argumentácia mu v roku 2006 vyšla – SNS následne spadla do menej významných pozícií, než v ktorých bola pred voľbami.
Vo všeobecnosti – za akých okolností prichádza k príklonu mainstreamových strán a radikálov?
Je to dané aj rozložením politického systému. Slovenský systém je v súčasnosti veľmi fragmentovaný, má veľký počet subjektov s relatívne malým počtom hlasov. Na jednej strane existuje množstvo početne možných koalícií, na druhej strane sú medzi stranami silné osobné animozity. Je dôležité si aj uvedomiť, že určité excesy či radikálnu rétoriku používajú na Slovensku aj ďalšie politické subjekty – keď sa pozrieme napríklad na rétoriku vo vzťahu k LGBTI komunite, tak tú by strany v západnej Európe, ktoré majú podobnú ideovú orientáciu, nepoužívali, no na Slovensku sú stále takéto výroky bežné.
Vo všeobecnosti by som teda povedal, že v politickom spektre, kde je relatívne bežná radikálna rétorika voči určitým skupinám a politici sa snažia profilovať ad hoc na rôznych škandáloch, kde existujú obrovské osobné animozity, tak práve v takomto prostredí môže prísť k pragmatickej spolupráci medzi mainstreamom a subjektmi, ktoré boli v minulosti otvorene extrémistické, no postupne sa stali prijateľnejšími. Na druhej strane niektoré strany mainstreamu sa snažia získať rovnaký typ voliča alebo získať koaličných partnerov, aby neboli vydierateľní inými potenciálnymi partnermi.
Robert Fico v stredu zvolal tlačovú besedu, na ktorej oznámil, že Brusel navštívila vládou zorganizovaná misia vládnych úradníkov a ľudí z mimovládnych organizácií, ktorá tam požiadala o zásah EÚ a NATO voči Slovensku. Títo vládni aj mimovládni činitelia v skutočnosti diskutovali aj o rizikách hybridných kampaní pred voľbami a reč bola aj o slovenskej opozícii, ktorá je súčasťou rôznych proruských kampaní, respektíve najnovšie šíri informácie o tom, že na Slovensku sa môžu sfalšovať voľby. Vy vnímate vplyv Ruska na slovenskú politiku?
Vplyv Ruska určite existuje, ale nie som v tejto chvíli schopný presne povedať, aký silný je a akými všetkými kanálmi sa šíri. Slovenské voľby sú pre Rusko veľmi dôležité, to je úplne zrejmé – zmena politickej orientácie Slovenska, napríklad blokačné konanie na pôde NATO či EÚ môže byť z ruského hľadiska veľmi významné. Myslím si, že Rusko má záujem na tom, aby po voľbách došlo k výmene politickej garnitúry na Slovensku a k tomu, aby sa zo Slovenska stalo „nové Maďarsko” alebo „orbánovské Maďarsko” či „ficovské Slovensko” možno ešte s výraznejšími zásahmi do politiky EÚ a NATO, než to robia v súčasnosti Maďari.
Ak by sa tak stalo, mohol by vzniknúť blok štátov, o ktorých hovorí aj poslanec Blaha ako o mierovej dohode: Maďarska, Rakúska pod vedením FPD a Slovenska pod Ficovým vedením. Táto dohoda by vytvorila alternatívny blok voči Česku, Poľsku, Rumunsku, prípadne iným štátom, ktoré sú považované za štáty pod americkým vplyvom.
Slovenské voľby majú silný geopolitický rozmer, no na druhej strane si nemyslím, že ruský vplyv je nutné presadzovať nadštandardnými operáciami – príklon k Rusku vyplýva z hodnotovej orientácie veľkej časti slovenských voličov. Ak by sa teda aj veľké vplyvové operácie konali, tak by museli byť zamerané skôr na nerozhodnutých či potenciálnych voličov, ktorí nie sú pevne pripútaní k stranám, ktoré ešte donedávna podporovali bývalú vládu. Takéto operácie netreba zacieľovať na ľudí na Slovensku, ktorí už dnes majú sympatie k Putinovmu Rusku.
Mnohé z postupov, ktoré vidíme už dlhšie na Slovensku, ako neustála konfrontačná politika, práca s neoverenými informáciami až hoaxami, sme sledovali v politike Donalda Trumpa ešte pred tým, ako sa stal prezidentom, aj počas jeho úradovania v Bielom dome. Prečo to tak dobre zaberá v posledných rokoch?
Celkovo sa mení štýl politických kampaní aj s nástupom internetu a sociálnych médií – dnes je oveľa jednoduchšie zatiahnuť väčšiu časť voličov do kampaní. Už aj v našom stredoeurópskom priestore dochádza ku kultúrnym vojnám a k tomu, že pre mnohých ľudí je vnútorne ťažké akceptovať niečo iné, čo považujú za zásah do svojho doterajšieho životného štýlu, napríklad progresívnymi tendenciami alebo, naopak, ich dezinterpretáciou. Ľudia sa tak snažia vytvoriť si alternatívu – to je ten populistický „červenohnedý mix”, ktorý je pre mnohých ľudí novým ukotvením. Následne tento mix začnú vo väčšej či menšej miere využívať aj politické subjekty, ktoré sa snažia vyhovieť voličským náladám a ponúknuť im takúto alternatívu populistického štýlu. Tento štýl, nazvem to trumpizmus, je pre mnohých prijateľnejší než iné politické alternatívy. Vidíme tu ostrý stret medzi tradičnými politickými subjektmi, ktoré by predtým nepodporovali súčasné Rusko a protieurópske hodnoty. Na druhej strane sa cítia zneistení vo svojich tradičných hodnotách, napríklad pravoverní katolíci, a tak hľadajú alternatívu, a to je pre nich práve tento „červenohnedý koktail”, ak budem používať pojem poľského politológa Kacpera Rekaweka. Vidíme teda silne rozdelenú, polarizovanú spoločnosť, ktorej okraje sa radikalizujú a k nim sa postupne pridávajú ďalší.
Čo sa s tým dá robiť?
Jednoduché riešenie neexistuje, treba dôkladne vysvetľovať problémy takéhoto prístupu, aby tá časť spoločnosti, ktorá obhajuje prijateľné hodnoty politickej tolerancie a vzájomného pokroku bez nejakých excesov, držala pri sebe a snažila sa presvedčiť práve ľudí, ktorí sú ešte nerozhodnutí. Súčasné obavy o výsledok volieb na Slovensku z hľadiska geopolitiky sú dané aj tým, že mnohí politici, ktorí sa tvárili alebo aj boli veľmi prozápadní vo svojej rétorike, stratili vo vnútroštátnej politike dôveru pre hádky, ktoré medzi sebou strany mali. Tým, že stratili dôveru doma, nahlodali aj dôveru v orientácii na NATO a na EÚ. Je preto potrebné, aby sa prestalo s bratovražednými bojmi v politickom spektre, ktoré si ctí hodnoty zapísané v bezpečnostných dokumentoch Slovenska.
Na piedestál sa u množstva ľudí z protisystémovo naladeného spektra dostal Vladimir Putin. Títo ľudia nechcú byť reprezentovaní niekým, kto je v rozpore s hodnotami ich súčasného hlavného idolu.