Ako písať o vojne?

Väčšina sa presviedča, že v rámci zachovania zdravia sa musí začať venovať vlastnému životu

Už sme unavení a myseľ chce podvedome vytesniť realitu. Viac ako pätnásť mesiacov sledujeme správy o ruskom systematickom bombardovaní civilných cieľov na Ukrajine. Každý deň nové informácie o vraždení, znásilňovaní, mučení, únosoch detí, masových hroboch. Je to dlhý čas na to, aby človek udržal svoju vnímavosť a pozornosť v napätí.

Vojna je za hranicami. Niekto zo strachu realitu odmieta a utápa sa v konšpiráciách. Malá časť konečne môže uvoľniť uzdu svojej nenávisti. No väčšina, šokovaná a pobúrená ruskou agresiou, postupne prestáva vyhľadávať novinky z bojov, presviedča sa, že v rámci zachovania psychického zdravia sa musí začať venovať vlastnému životu. Dostať sa opäť do normálu. Správy predsa hovoria každý deň takmer to isté. Mŕtvi sú ďaleko. Na jeden rozum je toho priveľa.

1. júna bol deň detí a svet obletela fotografia z Kyjiva. Dedko sediaci nad telom svojej mŕtvej deväťročnej vnučky. Zabili ju úlomky ruskej rakety. Ako sa dá taká tragédia opísať slovami? Ako sprostredkovať hĺbku bolesti? Ako zaujať svet, prinútiť ho reagovať?

Spisovateľ Artem Čech, pred niekoľkými rokmi laureát najprestížnejšej ukrajinskej literárnej ceny za román Kto si?, bojoval v Donbase už v rokoch 2015 – 2016. V súčasnosti je opäť veliteľom oddielu v prvej frontovej línii a pred pár dňami sa mu podarilo dostať z takmer beznádejného obkľúčenia v Bachmute. V eseji, ktorú napísal v zákopoch, sľubuje, že už nikdy nebude písať o vojne. Iba o láske a hudbe, ktorá ho drží pri živote po tom, čo videl, a po tom, čo sa všetky jeho emócie utopili v bahne.

Správy nedokážu dlhodobo vyvolávať reakciu a účasť. Romány budú silné, ale bude sa na ne čakať dlho. Poézia dokáže reagovať pohotovejšie. Básnik Ostap Slyvynsky prišiel z Ľvivu do Bratislavy, aby na festivale BRAK prezentoval svoju knihu Slovník vojny. Vznikala z výpovedí ľudí utekajúcich zo samotného pekla. Počúval ich v záchytných centrách a v bunkroch, kde pomáhal s výdajom stravy a so psychologickou pomocou. Je to poézia, silná a strohá, i keď vo svojej podstate je text dokumentom. Svoju knihu Ostap vníma ako akýsi emocionálny úvod do vojny Ruska proti Ukrajine.

Od minulého februára sa jeho chápanie poézie, jej výrazových prostriedkov i samotného zmyslu, dramaticky zmenilo. Za rok zozbieral viac ako štyristostranovú antológiu vojnovej poézie, básní uverejnených prevažne na sociálnych sieťach, ktoré bezprostredne reagujú na dopady rakiet, streľbu, umieranie. Ako hovorí, „poézia môže byť pohrebnou rečou, kronikou, svedectvom a áno, dokonca dôkazom zločinov na súdnom procese“.