Ako vymrel rozpočtový jastrab

Ak na energetickú a covidovú pomoc išlo 18 miliárd eur, z pohľadu rozbujnenej „blbej“nálady to boli ďalšie vyhodené peniaze

Teoreticky by bolo dobrým zvykom, keby sa minister financií zdržal výrokov, ktoré môžu naviesť veriteľov vypýtať si za svoje pôžičky vyššie úroky. Slovo „teoreticky“je tu dôležité, lebo v praxi, vďakabohu, investori chápu, že vo vnútropolitickom zápase padajú výroky, ktoré sú vzdialené od reality a ktorých adresátom je výhradne domáce publikum. Takže áno, teoreticky vzaté, medializované slová čerstvého ministra financií Michala Horvátha, že slovenské verejné financie sú v historicky najhoršom stave, mali radšej zostať len jeho nevysloveným názorom.

Napokon, idú proti konsenzu ratingových agentúr, ktoré Slovensku ponechávajú investičný rating. Standard & Poors so stabilným výhľadom, Moody’s a Fitch s negatívnym. Tieto agentúry oznamujú širokej investorskej verejnosti, že Slovensko je spoľahlivý dlžník, a takým by malo aj po určitý čas zostať. Alebo – povedané inými slovami – nie je dôvod zbavovať sa slovenských dlhopisov v dôsledku hroziacich ťažkostí s ich splácaním.

Nie je známe, či slová ministra Horvátha nejako zasiahli medzinárodných veriteľov, ale vieme, že zasiahli bývalého štátneho tajomníka ministerstva financií Marcela Klimeka, ktorý od volieb 2020 riadil verejné financie na technickej úrovni. Podľa Klimeka výrok ministra Horvátha „o najhoršom stave verejných financií v histórii bol nekompetentný, dátovo neobhájiteľný, nezodpovedný a na konci aj poškodzujúci Slovenskú republiku“. A tak sa rozprúdila širšia ekonomická debata, ktorá v tunajšom populizme pôsobí pomerne sviežo. Takže na čej strane je pravda – na strane Horvátha či Klimeka, ktorý v protiprúde tvrdí, že „dnes sú naše verejné financie v dobrom až vo veľmi dobrom stave“?

POĎME NA TO OD JEDNODUCHÉHO

Vzhľadom na to, že Slovensko malo v minulosti aj horšie ratingové ohodnotenie ako dnes, ministrove slová sú prehnané. Na druhej strane verejné financie nie sú ani vo veľmi dobrom stave, lebo keby boli v takom dobrom stave, aj Moody’s i Fitch by negatívny výhľad preklopili na stabilný. Moody’s však namiesto toho explicitne varovala, že neschopnosť budúcej vlády reagovať na zvýšený štrukturálny deficit by sa mohla odraziť „na zhoršení ratingu Slovenska“.

Na pravdu, ktorá je, všakáno, uprostred, sa ešte pozrime z inej strany. Zo strany historicky najvyššieho verejného dlhu. Ku koncu minulého roka dosiahol 57,8 percenta HDP. Lenže toto je hrubý dlh. Voči nemu stojí argument čistého dlhu, ktorý použil aj Marcel Klimek. Čistý dlh, v ktorom nie je zahrnutá hotovosť na štátnych účtoch, podľa jeho slov narástol od roku 2020 do roku 2023 zo 43,4 percenta na 47 percent. „To je úplne v poriadku vzhľadom na to, že sme poskytli skoro 18 miliárd energetickej a covidovej pomoci,“optimisticky zhodnotil situáciu bývalý štátny tajomník. Jasné, že povaha tejto hotovosti, teda to, ako dlho zostane hotovosťou a nepôjde do verejných výdavkov, je v tejto súvislosti dôležitý „kolísavý“údaj, ale túto alchýmiu dajme teraz bokom. Uzavrime to tým, že dobre, zadlženie republiky nie je ešte tragické; veď keby bolo, Slovensku by padli ratingy.

Ale je tu ďalší alarm. Alarm v podobe dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Tento ukazovateľ hovorí zhruba to, ako ďaleko či blízko je Slovensko k bankrotu. Podľa rozpočtovej rady je na úrovni 5,9 percenta HDP, čo je pásmo vysokého rizika. „Znamená to,“vysvetľuje rozpočtová rada, „že na udržanie hrubého dlhu verejnej správy pod hornou hranicou limitu na dlh (50 percenta HDP) v období najbližších päťdesiatich rokov by bolo potrebné okamžite a trvalo zlepšiť saldo hospodárenia verejných financií v uvedenej výške.“Rozpočtová rada teda hovorí v kocke to čo Moody’s: s ozdravovaním verejných financií treba začať čím skôr, inak bude zle. Použijúc Klimekov žargón, slovenské verejné financie sú vo veľmi dobrom stave len veľmi podmienečne.

Na zlepšení hospodárenia verejných financií sa však verbálne zhodne 9,5 z 10 ekonómov vrátane tých v Smere a Hlase. V tom problém nie je. Problém je v inom. Táto verbálna zhoda nič významné pre zdravie verejných financií neznamená. Dôkazom je história. Vládam Roberta Fica, ktoré hospodárili v ekonomicky mimoriadne žičlivých časoch, sa právom vyčíta, že nevytvorili žiadne rezervy (prebytky), ktoré by krajinu urobili odolnejšou voči takým šokom, akou bola pandémia a po nej nasledujúci nástup inflácie. Jednoducho vlády Smeru neozdravovali verejné financie tempom, ktoré im umožňoval robustný celosvetový hospodársky rast. Postupovali presne opačným smerom. V skratke vzaté, smerom k vlakom zadarmo, k plytvaniu a veľkolepému tunelovaniu verejných zdrojov.

NEDUHY, NEDUHY, NEDUHY

Ale ani vlády po roku 2020 nie sú, pravdaže, bez viny. Trpia obdobnými fiškálnymi neduhmi ako vlády Smeru. Dlhodobá udržateľnosť verejných financií a miera zadlženia boli aj pre ne priveľkými abstrakciami na to, aby sa krotili vo výdavkoch – či už v jednorazových, ale i takzvaných štrukturálnych, ktoré zaťažujú verejné financie dlhodobo – napríklad rodinný balíček, rodičovský bonus, úľavy pri doplatkoch za lieky…

Ale napodiv najväčšou hrozbou pre zdravé verejné financie nie sú politici a političky. Oni len vykonávajú to, čo vidia ľuďom na očiach, aj keď je pravda, že mnohé z toho im do tých očí sami nakládli. Spoločensky zakrpatený dopyt po zdravých verejných financiách je takpovediac už kultúrny fenomén a prirovnať sa dá ku kyseline. Pre názornosť dva príklady.

Koľko rečí a nervov bolo okolo rastúcich cien energií…

A tuhľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nedávno zistil, že predajcovia elektriny neznižujú jej ceny tempom, akým ich znižuje trh. Je tu totiž záujem vytĺcť čo najviac na štátnych kompenzáciách… Podnikateľské združenia sú tu skrátka rokmi vycvičené vytvárať atmosféru konca sveta a čo najviac ťažkostí svojich členov prenášať na štát. Akoby firmy boli bez rezerv a, naopak, štát mal rezerv toľko, že nevie, čo s nimi. A keď sa už raz štátna pomoc od vždy ochotných vlád vydobyje, začne sa špekulovať, ako si výhody z nej podržať čo najdlhšie. Má to veľa spoločného s chamtivosťou a nepoctivosťou…

Druhým príkladom je už spomenutý rodičovský bonus. Naši konzervatívni križiaci ho vložili do ústavy i do technickej normy zákona o sociálnom poistení a, ako ukazujú dáta Inštitútu finančnej politiky, ide na ťarchu verejných financií. Lebo: keď nároky na dôchodok zostávajú u každého rovnaké, keď sa nezvyšujú „darcom“odvody, keď teda na bonuse nikto neprerobí, akurát detní rodičia z toho istého verejného balíka dostávajú viac, musí ten náklad z takéhoto prerozdelenia zdrojov niesť nakoniec celá spoločnosť. A je len typicky nezamýšľaným dôsledkom tohto nápadu, že sa dnes ozývajú ľudia (pravda, voličsky nezaujímavá menšina), ktorým prekáža, že rodičia poznajú výšku ich zárobkov, že bonus ide na účty ich rodičov zo zákona automaticky, takže musia ísť na úrad, keby chceli jeho vyplácanie zastaviť. Napríklad preto, lebo rodič, ktorého majú „v papieroch“, sa o nich nestaral.

Ono je to v reálnom živote totiž tak, že nie všetky vzťahy medzi rodičmi a deťmi fungujú podľa idylickej príručky zapáleného konzervatívca. Takže do toho, čo má byť vecou slobodného rozhodnutia detí, dobrých mravov, čo sa má rozvíjať a kultivovať v medziľudských vzťahoch, diskusiách, umeleckej tvorbe, vo filozofii, viere…, zase vstúpil parlament so svojimi populistickými a neohrabanými počtami. Z mravnej povinnosti detí byť nápomocnými rodičom v núdzi naši konzervatívci urobili nákladnú a obskúrnu štátnu doktrínu. Etatizmus a paternalizmus ako vyšitý.

BLBÁ NÁLADA ZA 18 MILIÁRD

Nie, na Slovensku už neexistuje to, čo sa nazýva rozpočtovo zodpovedná pravica, o rozpočtovo zodpovednej ľavici nehovoriac. Politik – rozpočtový jastrab – skrátka vymrel. A hoci výraz „rozpočtovo zodpovedný“ešte nemá takú negatívnu konotáciu ako výraz „progresívny“, z politického jazyka sa už vytratil. A keďže hrozby z negatívneho vývoja verejných financií sú ešte zastreté investičnými ratingmi agentúr i ochotou veriteľov požičiavať Slovenskej republike za relatívne výhodných podmienok, tak skoro sa doň ani nevráti. Navyše z toho, čo bude o desať, dvadsať, tridsať rokov, tu nikomu pri srdci nepichá.

Zato zlé návyky v nazeraní ľudí na to, čo ešte má a čo už nemá byť doménou štátu a výdavkom verejného rozpočtu, sú už prítomné a sú viditeľné. Jeden by napríklad povedal, že v spoločnosti, ktorá si váži vzácne zdroje vrátane tých verejných, by tých 18 miliárd eur na energetickú a covidovú pomoc, ktoré spomenul Marcel Klimek, nedovolilo preklopiť spoločenský sentiment na stranu fatálne „blbej“nálady a zabránilo by napríklad úspešnej reinkarnácii Roberta Fica a posilňovaniu extrémistov. Dopadlo to presne naopak. Záver z toho je, že k tomu istému „sociologickému“výsledku sme sa mohli spolu s Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom dopracovať aspoň s oveľa nižšími nákladmi. Výrok o historicky najhoršom stave verejných financií sa preto žiada nahradiť výrokom o historicky najväčšej kríze spoločenského… vedomia.

A hoci výraz „rozpočtovo zodpovedný“ešte nemá takú negatívnu konotáciu ako výraz „progresívny“, z politického jazyka sa už vytratil.