Je hanba, že sa premiér tak vyjadruje
Človek na takom vysokom poste má hľadať iné slová, vraví o Robertovi Ficovi Alžbeta Ferencová
Alžbeta Ferencová je speváčka, herečka a modelka. Hrá v seriáli TV JOJ Iveta. Podpísala petíciu proti ministerke kultúry Martine Šimkovičovej.
Onedlho začne druhá séria seriálu Iveta, kde hráte hlavnú úlohu. Počas prvej série bola hlasná kritika toho, ako bol Trebišov vykreslený. Na čo sa pripravujete teraz?
Pripravujem sa na to isté. V seriáli ostala téma Trebišova. Som pripravená, že sa asi ozvú tí istí ľudia a možno pribudnú aj noví. Trebišov je tam vykreslený ešte viac, ale ako som hovorila minulý rok, je to fiktívna komédia. Aj keď v niečom sme veľmi trafili klinček po hlavičke. Nebolo to však cielené, aby to bolo mesto Trebišov. Keby sa povedalo iné mesto, platilo by to tiež, len sme potrebovali nejaké mesto na východe Slovenska. Nebolo to myslené priamo na nich a dúfam, že už to pochopili, že to budú brať s nadhľadom a že si to pozrú.
Počas prvej série kolegyňa Vitalia Bella napísala, že Trebišov je v seriáli také Slovensko v kocke. S tým by ste súhlasili?
Áno, Iveta v prvej sérii bola naozaj odrazom spoločnosti, ale nebolo to plánované. Keď sme si pozerali výsledok, videli sme, kde sme narazili ohľadom kresťanstva na citlivú tému LGBTI či východ verzus západ. Nebol to zámer, ale nakoniec sme ukázali skoro každý problém, ktorý sa minulý rok riešil.
Posunuli sa témy, ktoré ste vtedy riešili, za ten rok k lepšiemu či horšiemu? Stala sa vražda na Zámockej, téma LGBTI+ sa pre mnohých politikov stala volebnou témou.
To je veľmi ťažká otázka. Vždy by som rada odpovedala, že k lepšiemu a že ideme lepším smerom. Ale aj po incidente na Zámockej si netrúfam úplne odpovedať. Dúfam, že minimálne týmto seriálom sme mohli otvoriť niekomu oči aspoň v jednej otázke. Či už rómskej, alebo akejkoľvek. Dúfam, že aspoň jedného človeka sme presvedčili, že sa to dá inak, a je jedno, akej témy sa to týka. A myslím, že sa to aspoň pri pár ľuďoch podarilo.
Dá sa seriálom, ako je Iveta, zmierňovať pohľad majority na menšiny? Či už je to pohľad na LGBTI+, na rómsku menšinu. Je to skôr príspevok k polarizácii, alebo k pochopeniu?
Prikláňam sa k pochopeniu. Minimálne rómska komunita voči rómskej otázke, LGBTI+ komunita voči tejto otázke. Bolo pre nich super vidieť jedného z najlepších slovenských hercov – Milana Ondríka v tejto pozícii. Alebo mladé rómske dievčatá konečne videli rómsku herečku. Aj keby to nemalo zasiahnuť iných ľudí, som rada, že to zasiahlo tých, ktorým to má dať pozitívny vzor a nádej. V rómskej otázke sa najprv chcem dostať k rómskym ľuďom, aby mali pocit nádeje a toho, že sa to dá. Potom sa môžeme posunúť ďalej a riešiť vzťah medzi majoritou a menšinou.
Premiér Robert Fico vystúpil na ekonomickom fóre v Davose. Okrem iného tam povedal: „Máme veľa spoločenských problémov spojených s Rómami. Drvivá väčšina dlhodobo nezamestnaných patrí do tejto menšiny. Neverili by ste, aké ťažké je pripraviť niečo, čo by ich presvedčilo, čo by ich zapojilo do trhu práce.“Ako hodnotíte takéto výroky premiéra?
Ak by to vyšlo z úst človeka, o ktorom viem, že sa snaží robiť to najlepšie, čo dokáže pre krajinu a pre ľudí, pre všetkých ľudí, tak by som sa nad tým zamyslela, že to v istých prípadoch je pravda. Ale netýka sa to len rómskej otázky, týka sa to aj nerómskych ľudí. Ale keďže to vychádza z úst človeka, ktorému sa naozaj nedá veriť, tak sú to pre mňa len smutné, prázdne slová, ktoré povedal. Samozrejme s tým na 100 percent nesúhlasím a myslím, že je neprofesionálne hádzať do jedného vreca všetkých ľudí. Môžeme sa začať rozprávať o tom, že len bieli ľudia sú vrahovia na Slovensku, pretože boli incidenty, keď to nebol Róm, ktorý niekoho zabil. Viem, že v nejakom percente to, čo povedal, je asi pravda, ale nie som rada, že sa to zameriava čisto len na rómsku komunitu. Mnoho ľudí v rómskej komunite sa do takýchto situácií dostali bohužiaľ vďaka ľuďom z majoritnej spoločnosti. Bolo to v dávnej minulosti a kvôli generačnej chudobe je teraz ťažké niečo meniť. Ak by to vyšlo z úst niekoho iného, tak by som bola rada, aby sa o tom debatovalo. Tým, že to vyšlo z úst premiéra, nie je mi to veľmi po chuti.
Osobne sa vás dotýkajú takéto výroky?
Som veľký realista, takže určité otázky nevyriešim, len na to môžem mať názor. Všetci sme unavení z generalizovania, keď niekto povie: „Takto to je a nikdy sa to nezmení.“Snažíme sa dokázať, že je to minulosť, že nie všetci Rómovia sú rovnakí, rovnako ako všetci Nerómovia nie sú rovnakí. Snažím sa, aby sme hovorili o jednotlivcoch; hovoriť o skupine, kde všetkých hodím do jedného vreca, mi príde nezmyselné. Celkovo je to pre krajinu hanba, že sa premiér takto vyjadruje. Aj keby to bola stopercentná pravda, človek na takom vysokom poste by mal hľadať iné slová.
A dotýka sa vás to?
Samozrejme, že sa ma to dotýka, aj keď sa už dlho s takýmito narážkami nestretávam. Ale stále to mám v sebe, stále som tak isto Rómka ako ktorýkoľvek iný Róm na Slovensku. Dotýka sa ma to veľmi, lebo si spomeniem na seba, keď som bola mladšia. Keby som to stále počúvala, neviem, či by som mala nejakú nádej, alebo „chtíč“niečo dokázať. A ešte k tomu výroku – výroky z úst pána premiéra vychádzajú, ako sa mu to hodí. Keď sa mu hodí, že Rómovia sú zlí, tak sú zlí. Keď chce, aby ho volili, tak má pre nich pekné slová a sú preňho v pohode.
Pre Forbes Woman ste povedali: „Chápem aj Rómov, ktorí sa vzdajú bez boja. Povedia si: Načo sa budem päť rokov učiť, keď si potom aj tak nenájdem prácu.“Do akej miery prispievajú výroky, ako ten od Fica, k tomu, že sa menšina prestane snažiť niečo zmeniť?
Nemôžeme hovoriť o všetkých ľuďoch. Sú určite ľudia, ktorým je to úplne jedno. Rómovia, Nerómovia. Niektorí ľudia to neriešia. Ja skôr myslím na ľudí, ktorí naozaj chcú niečo dosiahnuť a skúsiť, ale nemajú možnosti, nevyrastajú niekde, kde by to bolo možné. V každej skupine nájdete ľudí, ktorým to je jedno, aj takých, ktorí chcú niečo zmeniť, a chcú sa dostať z prostredia, v ktorom žijú. Na tých ľudí myslím. Ak to počúvajú ľudia, ktorí vo svojom vnútri vedia, že robia všetko preto, aby mohli odísť z osady, aby sa mohli odčleniť od tejto skupiny ľudí, chceli by to skúsiť a stále dookola počúvajú toto, tak sa im nečudujem, že ich stiahne späť tá horšia stránka. A to aj napriek tomu, že mali chuť to skúsiť, odísť z toho a byť lepší. Mali by sa vážiť slová, politici by mali hovoriť nie o celých skupinách, ale o jednotlivcoch.
Dúfam, že minimálne týmto seriálom sme mohli otvoriť niekomu oči aspoň v jednej otázke. Či už rómskej, alebo akejkoľ vek. Dúfam, že aspoň jedného človeka sme presvedčili, že sa to dá inak, a je jedno, akej témy sa to týka. A myslím, že sa to aspoň pri pár ľuďoch podarilo.
Vnímate na seba tlak, že ste tá, ktorá má rómskej menšine pomôcť? Obracajú sa na vás ľudia z tejto komunity, ktorým by ste mohli zjednodušiť cestu napríklad v boji s diskrimináciou?
Dostávala som pozitívne re
akcie. Mala som pár správ a vážnejších telefonátov, ozvala sa mi mamička, ktorá si adoptovala rómske deti, a bola veľmi milá. Chcela sa mi poďakovať, nevedela deti motivovať, nevedeli sa stotožniť s tým, že sú rómske, lebo vyrastali v nerómskej rodine, a keď videli Ivetu, veľmi ich to naštartovalo. Nemyslím si, že je to moja zásluha, ale ak to dokáže niekomu pomôcť, je to milé. Našlo sa aj pár ľudí, ktorí chceli zachádzať do vážnych tém, bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som robila osvetu, ľudia sa ma pýtali, či je to mojou povinnosťou. Ale nie je nikoho povinnosťou robiť niečo, čo nechce, len preto, že v niečom vyniká alebo pochádza z nejakej skupiny. Ja to v sebe mám, chcem to robiť a robím to rada. Nemyslím si, že robím niečo špeciálne, len hovorím o tom, ako som čo zažila, ako som na tom pracovala. Ak to len jednému človeku dá nádej, alebo mu to pomôže v inšpirácii, som za to rada. Ani to tak nevnímam, že sa musím venovať rómskym otázkam.
Chýbali vám v mladosti vzory?
Áno. Je to prvá hlavná rómska postava v seriáli. Mám 32 rokov a nič také som nevidela za celý svoj život. Pre mňa bola normálna vec, že to ideme nakrúcať, nebrala som to ako veľký pokrok. Až potom som si uvedomila, že asi to normálne nie je, lebo ja som to nezažila. Až na pár vedľajších rómskych postáv vo filme sa to nikdy nestalo. Keď som bola malá, prišlo mi to normálne, žili sme v spoločnosti, kde bolo bežné, že v reláciách a filmoch neboli Rómovia. Alebo som sa dostala k zahraničnej televízii a tam to už bolo o inom. Našla som vzory na MTV a na iných staniciach, kde som počúvala R&B alebo pozerala komediálne seriály s afroamerickými hercami.
Pre Forbes ste povedali: „Otázne je, či slovenská a česká spoločnosť je pripravená na to, že bude veľa začlenených Rómov.“Prečo na to nie sme pripravení?
Na tú otázku nepoznám odpoveď, ale predstavte si, že by sa všetko zo dňa na deň zmenilo. V televízii by ste videli denne päť seriálov, kde by hrali rómski herci, televízne noviny by moderovali rómski moderátori. Je to dosť vtipná predstava, bolo by to veľmi zvláštne. Pri Ivete som mala veľa pozitívnych reakcií, za to som veľmi vďačná. Potom som mala veľa negatívnych reakcií, v takom zmysle, že už som všade, už je ma dosť. Reakcie ako: „Áno, je talentovaná, ale už dosť, už jej stačilo“. Bola som smutná. Bojím sa toho. Často som svoju hudbu, tanec a veci potláčala, aby ma nebolo veľa, pretože som sa bála, že ma ľudia nebudú mať radi, lebo ma je veľa. Potom som si uvedomila, že som stále len jedna z mála a iba preto, že mám inú farbu pleti, je ma veľa, to človeka zamrzí. A nemyslím si, že sú dobré iné extrémy, ako vidíme na Netflixe či v Hollywoode, že všade sú len iní herci než z majority. Malo by to byť prirodzené. Ak bude budúci rok objavených desať nových spevákov, ktorí budú napríklad Vietnamci alebo Rómovia, malo by sa to brať tak, že sú tu a nekomentovať to tak, že už ich je veľa. Akoby sme mali kvóty, kam sa musíme zmestiť. Ak sa budúci rok neobjaví úspešný talentovaný Róm, tak ho nebudeme nasilu hľadať. Nech je to prirodzené, aby sme nemali pocit, že sa musíme skrývať. A keď niečo dosiahneme, aby to nebolo obmedzované len do tej miery, ktorá neobťažuje iných ľudí.
Mám pocit, že je ublížená, má veľký strach a z toho vyplýva jej nezmyselné správanie. To, čo sme mali zatiaľ možnosť vidieť, nemá nič spoločné s kultúrou, skôr s nevzdelanosťou. Ako môže niekto písať o mužovi v ženskom rode a dať to v dnešnej dobe na internet?
Mali ste pocit, že obťažujete tým, že ste boli po seriáli populárnejšia?
Niekedy áno. Sama v sebe som to riešila. Nevedela som si veľmi užiť tých päť minút slávy. Naozaj som veľa pracovala, aby som dostala, kde som. Trvalo skoro 12 rokov, aby som mala príjemný pocit z toho, že sa mi podarila moja práca dostať k širšej verejnosti. Uvedomila som si, že sa z toho nedokážem tešiť a užiť si aspoň dva týždne spokojnosti. Naozaj som v sebe riešila, že tu už ma je veľa, tu urobili ďalší rozhovor, ľudia už nezvládnu, že zase hovorím o tomto. Potom som si sadla s najbližšími priateľmi a bavili sme sa, prečo to my tak nevnímame. Prečo ja nemám pocit, že je niektorej herečky príliš veľa. Alebo moderátorky, speváčky. Nikdy by mi nenapadlo povedať tú vetu: „Už je jej strašne veľa, dajte ju proste preč.“Takéto reakcie by nemali zaznievať.
Ako si vysvetľujete, že témy, ako je rómska problematika, viera, LGBTI+, stále tak polarizujú spoločnosť?
Strach z neznámeho. Vždy keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí majú v týchto veciach iné názory, sú radikálni. Hovoria, že inak to nebude a nikdy sa nič nezmení. Ale keď sa s nimi rozprávate dlhšie, prídete na to, že veľa z tých ľudí nikdy nestretlo geja, Araba, moslima. Mnohí z nich veľa necestovali, nevenujú sa sebavzdelávaniu. Keď si nemôžu dovoliť cestovať a stretávať nové kultúry a ľudí, vytvoria si bublinu a myslia si, že to je jediné správne, ale nie je.
Strach spôsobuje, že majorita s menšinami nemá dostatok interakcií?
Je to človek od človeka. Chápem, že ak sú divoké rómske osady, je to problém. Som Rómka, ale viem, že by som tam nešla sa s nimi porozprávať. Je to iný spôsob života a je to fakt náročné. Ale to už sme vo veľkom extréme, ktorý netvorí väčšinu Slovenska. Väčšinová skupina Rómov sa chce začleniť, treba sa s nimi skúsiť stretávať, rozprávať, pochopiť ich kultúru. Rómovia by mali pochopiť požiadavky a kultúru nerómskych občanov, ale je to na oboch stranách. To by najviac pomohlo. Ľudia sa ma často pýtajú, odkiaľ som, a keď poviem, že som Rómka, sú dosť prekvapení. Často ide o ľudí, ktorí nemali radi Rómov. Keď sa so mnou bavili a spoznali mňa a moju rodinu a to, čo robím, tak sa to v priebehu rokov nášho kamarátstva dosť zmenilo. Oni potom začali meniť okolie. Nedávno som bola s ľuďmi, ktorí boli proti gejom, hovorili, nech sa skrývajú, ale sami sa s nimi nestretli. A keď sa s nimi stretli, uvedomili si, že sú normálni. A akí by mali byť? Nenormálni? To je len predstava a strach, lebo sa s nimi nikdy nestretli a nerozprávali.
Vstupuje do toho aj politická nálada? Máme napríklad ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ktorá sa vyjadrila, že už nebude podporovať LGBTI organizácie.
Jasné. Ľudí, ktorí ju chcú počúvať, to utvrdí a budú bojovať ešte viac a budú hlasnejší. Som však rada, že podľa petície za jej odvolanie sme hlasnejší my, ktorí sme proti týmto názorom. Výroky o tom, že chce zakázať financovanie a chce zakázať to a to, mi prídu nezmyselné. Tie rôzne skupiny, či už LGBTI+, alebo Rómovia, to sú ľudia, ktorí platia dane, a ak ich nechceme podporovať, nežiadajme od nich nič. Ak sú takí strašne iní a výnimoční, dajme im nejaké miestečko a nepýtajme si od nich dane, peniaze ani nič. Keď niečo požadujeme, vtedy sme si všetci rovní, ale keď treba tým ľuďom pomôcť, tak vtedy už si rovní nie sme. Keď hovorím s ľuďmi, ktorí sú proti menšinám, hovorím im, že veď aj oni platia, aby napríklad bolo na dôchodok. Áno, gejovia chodia do práce, často zarábajú omnoho viac ako tí, čo im nadávajú, tým pádom aj platia väčšie dane. Kde je tá rovnosť? Nemám pocit, že menšiny majú nejaké výhody, musia tak isto fungovať ako všetci ostatní občania. Do toho im je uberané – nemôžu byť voľní, nemôžu sa cítiť bezpečne, poniektorí nemôžu byť šťastní. Mal by byť na všetkých ľudí rovnaký meter.
Podpísali ste petíciu za odvolanie ministerky kultúry?
Áno.
Prečo?
Všetci počas covidu pochopili, že jediné, čo nás zachránilo, bolo, že sme si mohli pozrieť filmy. Nie je to len tým, že som umelkyňa. Veľa ľudí si nemyslí, že umenie je reálna práca. Ale spoločenstvo bez kultúry nemôže existovať. Cieľom kultúry je rozširovať obzory ľuďom, spoznávať iných ľudí, iné možnosti, a čerpať od seba navzájom rôzne kultúrne prepojenia a myšlienky. Ak to bude zakázané a ohraničené, tak budeme mať všetci rovnakú ideológiu? Budeme rovnakí? Tak ale nebudeme šťastní, polovica ľudí bude trpieť, druhá polovica ľudí si bude myslieť, že je šťastná, ale bude to tak? Budeme rozvíjať svoj talent a myslenie? Kultúra tu vždy bola a bude. Ona jediná tu bola na to, aby dala ľuďom voľnosť, aby obohatila iných ľudí. Chápem, že nie všetko môže byť umenie a nie všetko je kultúrne a správne. Stále je to však maličká skupinka ľudí, ktorá je hlasná a robí hlúposti. Väčšina ľudí, ktorí robia umenie a vytvárajú kultúru, sa snaží robiť veci často za minimálne peniaze. Pomáhať deťom, pomáhať starším ľuďom, ľuďom s psychickými problémami. Nie je to to, že sme si mohli ísť niečo nakúpiť, bola to kultúra, ktorá často zachránila myseľ ľudí.
Ak ostane ministerka na svojom poste, ako bude kultúra na Slovensku vyzerať o štyri roky?
Nemám na to veľa slov. Ako človek má aj ona niekde vnútri dobro. Mám pocit, že je ublížená, má veľký strach a z toho vyplýva jej nezmyselné správanie. To, čo sme mali zatiaľ možnosť vidieť, nemá nič spoločné s kultúrou, skôr s nevzdelanosťou. Ako môže niekto písať o mužovi v ženskom rode a dať to v dnešnej dobe na internet? Každý človek kontroluje, aby na sociálnych sieťach pôsobil čo najlepšie. Ak sa takto pomýli ministerka kultúry, tak ju asi veľmi nezaujíma, ako pôsobí na verejnosti. Kvôli svojmu strachu a ublíženiu chce veľmi ubližovať iným ľuďom.