Z koncertu do krytu pod hrozbou ruského útoku
Prečo Pohoda zorganizovala slovensko-ukrajinsko-český festival v Kyjive
Najazdiť takmer 2600 kilometrov po východnej Európe za necelé štyri dni je dosť, najmä keď cestujete autobusom. Na takéto trmácanie musíte mať naozaj veľmi dobré dôvody.
Ľudia z tímu festivalu Pohoda ich mali. Rozhodli sa totiž v Kyjive posledný januárový víkend urobiť jednodňový festival s názvom Pohoda Loves Ukraine. Zobrali so sebou muzikantov aj niekoľko ďalších ľudí.
POHODA A ATLAS
Keď nastupujeme do autobusu v Bratislave, je štvrtok krátko po 20.00. Čaká nás cesta cez Česko a Poľsko, je síce najdlhšia, ale zároveň najrýchlejšia, lebo ide o nonstop diaľnicu až po ukrajinské hranice.
Sme pestrá zostava. Tím Pohody, punkáči z kapiel Berlin Manson a VBPS, rockeri z Karpatských chrbátov, zástupca iniciatívy Mier Ukrajine, človek z hnutia Za slušné Slovensko, ja ako novinár. V autobuse prebehne rýchla zoznamovačka.
Po polnoci sa mi podarí zaspať, a keď sa zobudím, stojíme na poľsko-ukrajinských hraniciach. Je po piatej ráno. Zákaz vychádzania, ktorý počas vojny trvá od polnoci, sa práve skončil a môžeme pokračovať ďalej.
Muzikanti cez okno autobusu pozorujú krajinu, dediny a mestečká. „Toto je jak u nás v Trebaticách,“komentuje s typickým vrbovským dialektom spevák a spisovateľ Braňo Jobus.
Cesta ubieha pomaly, asfalt má svoje roky, pravidelne zastavujeme na čerpacích staniciach a medzitým rýchlo ubúdajú internetové dáta v mobiloch. Mnohí účastníci a účastníčky zájazdu totiž kontrolujú aktuálne udalosti na Slovensku.
Prvú veľkú vzrušenú kolektívnu tému nastolí oznam „Už sú vonku granty!“Fond na podporu umenia práve zverejnil rozhodnutia v troch podprogramoch týkajúcich sa hudobnej scény a hneď sa skúma, kto peniaze dostal a kto nie.
Na jednom z voľných sedadiel mal sedieť riaditeľ umeleckého centra Nová Cvernovka Michal
Najazdiť takmer 2600 kilometrov za necelé štyri dni je dosť, najmä keď cestujete autobusom. Na takéto trmácanie musíte mať dobré dôvody. Ľudia z tímu festivalu Pohoda ich mali.
Berezňák. Zostal v Bratislave, pretože dostal pozvanie z Prezidentského paláca na stretnutie Zuzany Čaputovej so zástupcami kultúrnej scény.
Posádka autobusu zaregistruje spoločnú fotografiu z tohto podujatia, čo tému debaty v autobuse zvrtne k ministerke kultúry a petícii na jej odstúpenie. Do toho príde správa, že ministerstvo podporí prvý ukrajinský festival v Bratislave.
„To asi nebude netradičná kultúra,“vtipkuje sa v autobuse, ktorý presne tento typ typ kultúrneho exportu práve vezie.
Keď konečne dorazíme do ukrajinského hlavného mesta, už je po zotmení. Slovenská delegácia vyráža na večeru
s miestnymi spoluorganizátormi akcie, ktorými sú jej partneri z najväčšieho hudobného festivalu na Ukrajine Atlas.
Prichádzajú tam aj kolegovia – fotografi Vlado Šimíček, Tomáš Benedikovič a Martina Koník. Na Ukrajinu doviezli ďalšie sanitky, do hlavného mesta sa vrátili, keď ich odovzdali ukrajinským bojovým jednotkám.
Spolu s nimi do Iziumu šoférovali sanitky aj Michal Kaščák a Michael Kocáb. Do Iziumu cestoval aj správca Nadácie otvorenej spoločnosti na Slovensku Fedor Blaščák. Ten na Ukrajinu prišiel doťahovať detaily projektov na podporu obnovy civilnej infraštruktúry v Černihivskej oblasti – vojnou zničených škôl, nemocníc či na budovanie úkrytov pred útokmi.
Nadácia získala prostriedky z daru od Taipejskej reprezentačnej kancelárie v Bratislave a rozhodla sa časť z nich poskytnúť organizátorom akcie Pohoda Loves Ukraine na produkčné náklady a ubytovanie. Všetci hudobníci vystúpili bez nároku na honorár. Vstupné bolo dobrovoľné a vyzbieralo sa 80-tisíc hrivien (dvetisíc eur) na rehabilitačné centrum pre ľudí, ktorí utrpeli vo vojne zranenia.
HUDBA V ČASE VOJNY
Po sobotňajších raňajkách sa produkcia z Pohody presúva s nástrojmi do klubu Atlas a onedlho ich nasledujú aj mu
V sobotu o 19.59 sa rozblikajú mobily. Aplikácia Air Alert! a sociálne siete oznamujú hrozbu ruského útoku. Bežná realita – v Kyjive je to tento týždeň piaty poplach.
zikanti. V Kyjive musíte začať už o tretej popoludní a skončiť pred desiatou večer, aby sa všetci stihli dostať domov pred zákazom vychádzania.
Kým prebiehajú zvukové skúšky, spravíme s Martinou Koník anketu s obyvateľmi mesta, ako sa im žije počas vojny. Je len tretí deň po stretnutí premiérov oboch krajín, pred ktorým ten slovenský cynicky vyhlásil, že v Kyjive je „absolútne normálny život“. Z odpovedí miestnych vyplýva, že ich život od ruskej invázie normálny rozhodne nie je. Už onedlho sa o tom presvedčíme sami.
Festival Pohoda Loves Ukraine v klube Atlas otvára diskusný blok, kde sú hosťami aj Michal Kaščák a Michael Kocáb. Spevák skupiny Pražský výběr spomína, ako bol po Nežnej revolúcii predsedom parlamentnej komisie pre odsun ruských vojsk z vtedajšieho Československa.
O 17.20 sa začína prvý koncert. Sála má tisícovú kapacitu, je zaplnená tak do tretiny. Berlin Manson rýchlo pritiahnu ľudí pod pódium, po nich nasleduje vekovo aj zvukovo podobná košická Fara. Program je v dvoch sálach na striedačku, muzikanti majú vždy štyridsať minút.
Publikum zaujme pesnička Píšte všetci modrým perom, ktorú Karpatské chrbáty odohrajú s Kaščákom a Kocábom v trojjazyčnej ukrajinsko-česko-slovenskej verzii.
O 19.59 sa masovo rozblikajú mobily. Aplikácia Air Alert! a sociálne siete oznamujú hrozbu ruského útoku. Bežná realita – v ukrajinskom hlavnom meste je to tento týždeň piaty poplach.
Neprepuká žiadna panika, miestni sú na takéto situácie po dvoch rokoch vojny zvyknutí a presne vedia, čo majú robiť. Publikum odchádza do šatne pre veci a potom do najbližších krytov. My sa s organizátormi a umelcami presúvame do pivnice priamo v budove.
Poplach sa vyhlasuje, keď Rusi vypustia rakety a drony. Potom už ľudia len čakajú, kam boli nasmerované a ako si s nimi poradí protivzdušná obrana. V sobotu v čase koncertu bol cieľom susedný poltavský región.
Len hodinu pred začiatkom akcie Pohoda Loves Ukraine premiér Róbert Fico na svojom facebookovom profile s 283-tisíc sledovateľmi napísal: „Nie je väčšie popretie vojny na Ukrajine, ako dnešný festival politickej piesne Pohoda zo Sorošových peňazí v centre Kyjeva.“
Keď správu v pivnici počas poplachu ukazujem muzikantom, ich reakcie sú pobúrené.
Keď ruský letecký úder smeruje na hlavné mesto, ako sa to stalo v utorok 23. januára o piatej ráno, ľudia musia stráviť v úkrytoch dve a pol hodiny. V sobotu prišla hrozba o ôsmej večer a festival sa musel oficiálne skončiť o desiatej, organizátori zvažovali predčasný záver.
Po polhodine však bol poplach odvolaný, a tak sa rozhodli pokračovať. Chceli dať možnosť domácej kapele Stanstiya Mir aj dvom slovenským hosťom – zahrať tak stihli aj skupina VBPS a FVLCRVM.
„Klub sme prvýkrát od ruskej invázie otvorili vlani v septembri. Program prerušujeme len pri poplachoch s hrozbou útoku balistickými raketami, aký bol dnes,“vysvetľuje ukrajinský promotér Vlad Jaremčuk. Dodáva, že nechcú zbytočne riskovať, ale ani sa dať zastrašiť.
Od znovuotvorenia klubu tu zatiaľ účinkovali len ukrajinskí umelci. Sobotňajší večer bol prvý s medzinárodnou účasťou. Pre miestnych je to dôležité gesto: „Veľmi oceňujeme, že ste prišli. Potrebujeme podporu a sme za ňu veľmi vďační,“vraví Artur, ktorý tiež prišiel na koncert.
Počas ruskej vojenskej invázie zatiaľ našlo odvahu prísť zahrať do Kyjiva iba niekoľko zahraničných mien. V máji 2022 urobili krátky koncert v metre Bono a The Edge zo skupiny U2, vlani v júli vystúpilo v klube Caribbean britské trio Tiger Lillies a ešte pred ním skupina Bez ladu a skladu. Pre Michala Kaščáka „je dôležité ukázať Ukrajinkám a Ukrajincom podporu a spolupatričnosť aj priamo v ich krajine“.
Nie je to pre každého. Nielen presedieť za štyri dni štyridsať hodín v autobuse. Každý muzikant nemá guráž ako Berlin Manson, VBPS, Fara, FVLCRVM a Karpatské chrbáty. Táto partia súhlasila nielen s benefičným hraním pre Ukrajinu, ale aj s predĺžením výletu po ceste domov o jednu zastávku. Zašli sme do Boroďanky, jednej z dedín, ktoré sa stali symbolom ruského vojenského teroru.
Sprievodkyňa Natalia nám ukazuje paneláky, v ktorých sú obrovské diery a chýbajúce poschodia. Pozeráme sa aj na dielo streetartistu Banksyho, na ktorom malý džudista zloží Putina.
Na záver vchádzame do kultúrneho domu, ktorý Rusi takmer celý zničili. Vzťah Ukrajincov ku kultúre je však veľmi silný, už je takmer zrekonštruovaný. Má divadelnú sálu (s vlastnou točňou), druhú sálu ako kino a veľa menších priestorov, kde funguje umelecká škola.
Je tam aj drsná galéria s figurínou a dokumentmi zabitého ruského vojaka, a vedľajšej miestnosti nám na veľkej obrazovke premietajú zábery miestnych obyvateľov zachytávajúcich ruskú armádu tiahnucu cez Boroďanku na Kyjiv počas prvých dní invázie. Mnohé výjavy pripomínajú obrazy z Československa v auguste 1968.
Máločo však o vojne vypovedá silnejšie ako to, keď nám pani Julia hovorí, ako sa zmenili vianočné priania ukrajinských detí. Pod stromček si želajú návraty otcov z frontu a smrť Putina.
„TAK KLUCI, BYLO TO PĚKNÝ“
Atmosféru po nastúpení do autobusu odľahčuje Michael Kocáb. V lete bude mať sedemdesiat rokov, mohol by už pokojne sedieť doma v Prahe a pracovať na opere pre Národné divadlo. Lenže on taký nie je. Vybral sa do Iziumu, ktorý je pár desiatok kilometrov od frontovej línie.
V autobuse sa usadí rockersky rozvalený uprostred posledného radu sedadiel, ktorý býva na školských zájazdoch vyhradený tvrdému jadru triedy. Srší energiou a historkami o osobných stretnutiach so známymi svetovými osobnosťami z 90. rokov. „Bráško a ty si sa jak dostal k tomu Zappovi?“pýtajú sa mladí slovenskí muzikanti otočení proti smeru jazdy s pohľadom upreným na Kocába.
Vojnovú realitu nám cestou domov pripomenie ešte jeden letecký poplach. Rusi terorizujú Ukrajinu nonstop, v rôznych hodinách dňa – v tomto prípade je to v nedeľu o ôsmej večer.
My máme šťastie, už sme v Rivnenskej oblasti, ktorá v aplikácii Air Alert! zostáva tmavosivá. Útočné drony a rakety tentoraz smerovali do východných regiónov.
Naťahovanie kontroly na hraniciach pôsobí po zážitkoch z Ukrajiny ako zlý vtip. Už sme si odvykli od takýchto rituálov a pečiatkovania pasov. Poľského colníka, ktorý po polnoci od muzikantov požaduje, aby z kufra autobusu povyťahovali aj nástroje, rýchlo odrovná Braňo Jobus asertívne protestujúci vo vrbovskom dialekte.
Po dlhšom postávaní vonku v januárovej noci autobusové kúrenie navodzuje príjemné driemoty. Keď sa preberiem, zisťujem, že už je pondelkové ráno a sme kdesi za Ostravou. Postupne sa zobúdzajú aj ostatní a prichádza bilančná fáza.
„Tak kluci, bylo to pěkný,“sumarizuje Michael Kocáb pred prestupom na vlak v Brne. Spolu s ním mieri do Prahy aj frontman Berlin Manson Adam Dragun, ktorý študuje ktorý študuje Alternatívne a bábkové divadlo na DAMU. Kocáb mu pochválil pódiový prejav, a keď vystupujú z autobusu, už preberajú jeho operu Vyháňanie diablov z Arezza.
Priamo v autobuse sa začína rodiť aj ďalší projekt.
„Nemal som vôbec taký plán, ale nezahráme si znovu v tejto zostave na výročie vojny proti Ukrajine v Bratislave?“prekvapí muzikantov Michal Kaščák. Všetci sú však za a z porovnávania kalendárov vypadne možný termín v nedeľu 25. februára.
Najznámejšia ukrajinská skupina Antytila na výročie nezávislosti krajiny plánuje koncert na Kryme.
August tohto roka je priveľký optimizmus, ale verme, že Michael Kocáb bude môcť v blízkej budúcnosti urobiť podobný večer ako v roku 1991 s názvom Adieu C. A. v Prahe. To bol soundtrack k odsunu ruských vojsk z Československa.