A teraz o emóciách
Mám veľa otázok. Napríklad, prečo musím zo Zanzibaru podpisovať petíciu o Martine Šimkovičovej
Cesty Božie (a Andreja Danka) sú nevyspytateľné, takže som na Zanzibare. Tesne pred covidom som bol s Nadáciou Integra len niekoľko stoviek kilometrov severne, v Keni, pri Mombase. Práve preto viem, ako tu ľudia žijú. Viem, ako vyzerá svet za bránou rezortu. V Keni sme napríklad jeden celý deň strávili v Kibere. To je najväčší mestský slum v Afrike. Nikdy v živote som nevidel toľko neriešiteľného utrpenia. A potom nás čakala nejaká oficiálna večera v jednom z tých rezortov.
Keď som sa vtedy z tej Kene vrátil, vedel som, že na niektoré veci sa už nikdy nebudem pozerať ako predtým. O to viac si všetko vážim. Snažím sa to kompenzovať; áno, aj prepitným. Pre mňa je päť dolárov nič. Pre nich celodenná mzda. Alebo aj viac. A snažím sa to kompenzovať aj milým prístupom.
Chcem povedať, že možno práve preto, že som tu neďaleko už bol, mám veľa otázok. (Napríklad, prečo musím zo Zanzibaru podpisovať petíciu za odstúpenie Martiny Šimkovičovej.)
Celé to píšem preto, že som tu prečítal knihu Svoja od Emy Müller. Je to vlastne súbor vybraných článkov, ktoré Ema napísala do Vogue. Sú to (nie všetky, ale väčšina) články o žene. O ženách. O neistote. O pochybnostiach. O úspechoch a zlyhaniach. O odvahe a o hľadaní si miesta.
Ako muž absolútne nie som cieľovka. Lenže jej témou sú často emócie a presne tie ma zaujímajú. V poslednom čase vlastne veľa rozmýšľam nad mužmi a ich emóciami. Zatiaľ som vďaka individuálnemu prieskumu na síce drobnej, zároveň však nereprezentatívnej vzorke zistil nasledovné:
Väčšina mužov nevie, že emócie má, že ich môže mať alebo že to, čo cítia, sa za emócie označuje. Muži o emóciách nevedia, nerozprávajú sa o nich, nepoznajú slová, ktorými sa opisujú, nevedia, čo sa im deje, a nevedia, prečo sa im dookola deje to, čo sa im dookola deje.
Už asi pol roka lámem Tomáša Hudáka, že by sme na túto tému rozhodne mali robiť podcast. Nie preto, že chcem mať podcast, ale preto, že to považujem za dôležité. Mám už aj znelku: „Vždyť nejsi sám“.
Všetky ženy, s ktorými som sa o tom podcaste rozprával, mi hovoria, že ho máme robiť, lebo ich partneri by ho potrebovali (aj keď ani nevedia, že by ho potrebovali). Niektorí muži, s ktorými som sa rozprával, absolútne netušili, o čom točím, a len tým potvrdili, že ho potrebujú.
Hudák vajatá.
Už budem končiť.
Tu sú výrazy, ktoré na Zanzibare potrebujete poznať: jambo a hakuna matata. Jambo je pozdrav.
Hakuna matata je konštatovanie, že všetko je v poriadku. Všetko je hakuna matata. Vždy je všetko v poriadku. Občas si k tomu ťukneme päsťou. Náš rozhovor teda vyzerá takto:
Obsluha: Jambo!
Ja: Jambo!
O: How are you today?
Ja: Fantastic. And you?
O: Great. Hakuna matata?
Ja: Hakuna matata.
O: What can I do for you?
Ja: Can I please have (a tak ďalej).
No a všimol som si, že rozhovor niektorých iných Slovákov vyzerá takto:
Obsluha: Jambo!
Turista: Prosecco.
Možno ste si všimli, že tie rozhovory majú takú rozdielnu kvalitu. Nehovorím, že to robia všetci Slováci alebo že to robia vždy, ale všimol som si.
Mám tri možné vysvetlenia: možno im chýba slušnosť. Možno dosť dobre neovládajú angličtinu. A možno je to proste tým, že sa rozprávajú s černochom, a ani to nerobia naschvál. Odpoveď nemám, lenže Ema ju má. Ema je totiž múdra žena a hovorí, že nemáme súdiť druhých. Niekedy je to ťažké.