Prví použili slovo genocída Česi
Tento rok si svet pripomína 30. výročie brutálnej genocídy v Rwande
Keď sa Česko a Slovensko dohodli na rozpade federácie, ich cesty sa rozdelili aj v zahraničnej politike a v tom, ako sa stavali k svetu.
Ten bol v tom čase na mnohých miestach viac ako nepokojný. Proruskí separatisti ničili Gruzínsko, armáda Republiky srbskej obliehala Sarajevo, Arménsko a Azerbajdžan prvýkrát bojovali o Náhorný Karabach, OSN zlyhávalo v horiacom Somálsku a vo viacerých afrických krajinách vypukli krvavé občianske vojny.
Jedna taká sa zmenila na najväčšie masové vyvražďovanie od čias druhej svetovej vojny.
Rwanda je krajina len o čosi väčšia ako polovica územia Slovenska. V apríli 1994, presne pred 30 rokmi, tam za sto dní etnickí Hutuovia obzvlášť násilným spôsobom vyvraždili odhadom 800-tisíc Tutsiov.
Svetové veľmoci sa báli zasiahnuť. Francúzsko malo v krajine svoje záujmy a agresorov dokonca podporovalo. Stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN sa tvárili, že to nie je ich vec. Len jedna malá krajina trvala na tom, aby OSN zasiahla: Česká republika, ktorá vyrastala na odkaze Václava Havla.
ČESKÝ DIPLOMAT, KTORÝ PRIŠIEL NA TO, ČO SA DEJE
Po rozdelení Československa sa Slovenská republika aj Česká republika stali členmi OSN. Zatiaľ čo Česko sa už o pár mesiacov uchádzalo o miesto voleného člena Bezpečnostnej rady OSN, Slovensko sa prizeralo čoraz väčšiemu nátlaku premiéra Mečiara na prezidenta Michala Kováča a iné demokratické inštitúcie.
Predsedníctvo Bezpečnostnej rady OSN rotuje a každý mesiac si za vrch oválneho stola sadne diplomat inej krajiny piatich stálych a desiatich volených členov. V januári 1994 stála na čele tohto najdôležitejšieho orgánu OSN Česká republika. Česko zastupoval diplomat Karel Kovanda. Dovtedy bol politickým riaditeľom českého ministerstva zahraničných vecí zodpovedným za vzťahy s Európou a so Severnou Amerikou.
O Rwande toho až tak veľa nevedel. Česko k tejto africkej krajine uviaznutej medzi Tanzániou, Ugandou, Demokratickou republikou Kongo a maličkým Burundi nemalo žiadne historické putá a ani v nej nemalo strategické či ekonomické záujmy.
Začiatkom januára ho však ako rotujúceho šéfa Bezpečnostnej rady navštívil istý Claude Dusaidi. Ten mu povedal, že dohody z Arushy boli v ohrození. Išlo o dohody podpísané v tanzánskom meste pod Kilimandžárom z augusta 1993, ktoré mali ukončiť tri roky trvajúcu občiansku vojnu v Rwande. V tej medzi sebou bojovala rwandská armáda, ktorá zastupovala rwandskú vládu, a rebeli Rwandského patriotického frontu (RPF).
Rwandskú vládu v tom čase už tvorili Hutuovia a rebeli RPF boli Tutsiovia, ktorí počas predchádzajúcich masakrov ušli do Ugandy. Jedným z nich bol Claude Dusaidi, ktorý zastupoval Paula Kagameho, vtedajšieho rebela a dnešného prezidenta Rwandy.
DVE ETNIKÁ? AŽ KEĎ PRIŠLI EURÓPANIA
Na území dnešnej Rwandy bolo kedysi významné Kráľovstvo Rwanda, v ktorom žili etnickí Rwanďania so spoločným jazykom Kinyarwanda, ale dvoch rôznych spoločenských tried. Tutsiovia vlastnili pôdu a Hutuovia ju obrábali. V 19. storočí prišlo Nemecko, ktoré feudálne usporiadanie spoločnosti využilo vo svoj prospech.
„Vymysleli aj príbeh o tom, že Tutsiovia sú kaukazského pôvodu a sú trochu svetlejší, a že Hutuovia sú podradné černošské obyvateľstvo, nižšia rasa, ktorá má za úlohu pracovať na tom, aby sa Tutsiovia a nemeckí koloniálni úradníci mali lepšie,“uviedol pre Denník N afrikanista zo Slovenskej akadémie vied Silvester Trnovec jednu z konšpirácií, ktorú Nemecko v Rwande šírilo.
Druhou známou je napríklad to, že Tutsiovia prišli z Etiópie v časoch, keď to bolo židovské kráľovstvo, a považujú sa za Bohom vyvolených ľudí. „Tých teórií bolo viac, ale všetky majú spoločné to, že Tutsiovia boli nejakým spôsobom nadradení, belší a vydávali sa za elitu,“dodáva afrikanista.
Po prvej svetovej vojne Ne
„Nebolo to spontánne, nebolo to náhodné, nebolo to chaotické; bola to vlna systematického vraždenia, ktoré bolo vopred starostlivo pripravené.“
Karel Kovanda český diplomat
mecko stratilo všetky kolónie a územie dnešnej Rwandy získalo Belgicko, ktoré rasové konštrukty ešte prehĺbilo. Rwanďanom dokonca merali nosy. Tutsiovia ich mali údajne dlhšie a užšie, Hutuovia kratšie a širšie. Príslušnosť k etniku im potom zapisovali do občianskych preukazov.
Už v roku 1959 omnoho početnejší Hutuovia povstali a došlo k prvým masakrom Tutsiov. Tí, ktorým sa podarilo ujsť do susednej Ugandy, tam založili RPF. Hutuovia zatiaľ vyhlásili samostatnú republiku, na ktorej čelo sa po počiatočných peripetiách vojenským prevratom v roku 1973 dostal Juvénal Habyarimana z etnika Hutuov. Niekoľkokrát došlo k ďalším masakrom, až napokon rebeli RPF začali z ugandských hôr podnikať partizánske útoky. V roku 1990 vypukla občianska vojna.
V auguste 1993 podpísali Arušské dohody, ktoré mali zastaviť násilie.
VYRÚBTE VYSOKÉ STROMY
OSN vyslalo do Rwandy svoje „modré helmy“, teda mierovú misiu, ktorá mala dozerať na dodržiavanie dohôd. Misia UNAMIR však podľa Kovandu bola malá, zle vyzbrojená a jej mandát bol slabý. Viedol ju kanadský generál Jean Dallaire.
V januári 1994, len pár dní nato, ako Dusaidi upozornil Kovandu na nedodržiavanie týchto dohôd, poslal Dallaire na Sekretariát OSN telegram s informáciou, že hutuské polovojenské skupiny spisovali zoznamy Tutsiov a adresy, aby ich mohli vyvraždiť. Žiadal o povolenie zasiahnuť. K bezpečnostnej rade sa však telegram nedostal, pretože niekto, pravdepodobne Sekretariát OSN, zle vyhodnotil vážnosť telegramu a neposunul ho ďalej.
Aj niektorí Rwanďania vtedy tušili, že sa k niečomu schyľuje. Hotelier Paul Rusesabagina už do kufríkov dôležitých ľudí z rwandskej armády aj rôznych diplomatov vkladal fľaše drahej škótskej whisky a správal sa k nim milo, keď navštívili štvorhviezdičkový Hôtel des Mille Collines. Bol síce Hutu, ale jeho manželka Tatyana, a teda aj ich tri deti boli Tutsiovia.
Keď malo OSN prerokovávať predĺženie misie UNAMIR, prišla správa o zrútení lietadla, na ktorého palube bol rwandský hutuský prezident Juvenal Habyarimana a prezident Burundi Cyprien Ntaryamira.
„Urobili to tutsijské šváby,“zaznelo v Radio Télévision Libre des Mille Collines (RTML). Nemá to nič spoločné s hotelom, ktorý riadil Rusesabagina. Názvy pochádzajú z prezývky Rwandy ako krajiny „des Mille Collines“, teda tisícov vrchov. Je hornatá a najmä vysoko položená. „Vyrúbte vysoké stromy,“dodal hlas. Tutsiovia boli vyšší ako Hutuovia. Oni boli tie vysoké stromy.
ROBTE SI SVOJU ROBOTU!
„Po páde lietadla vypukla po celej Rwande desivá vlna vrážd Tutsiov,“spomínal neskôr Kovanda. „Nebolo to spontánne, nebolo to náhodné, nebolo to chaotické; bola to vlna systematického vraždenia, ktoré bolo vopred starostlivo pripravené. Presne ako predpovedal generál Dallaire, nasledovali zoznam mien, adries, kigalských poznávacích značiek áut vlastnených Tutsiami, pričom používali zbrane, ktoré Hutuovia už nejaký čas hromadili.“
Do 20 minút od pádu lietadla boli cesty v hlavnom meste Kigali zablokované. Genocída bola taká rýchla, že musela byť vopred naplánovaná. Stáli tam vojaci takzvaných Interahamwe, najkrutejších z vojenských jednotiek. Kontrolovali doklady ľudí. Tutsiov vyvliekli von z áut a zabili. Len za pár hodín zavraždili niekoľko tisíc Tutsiov.
Ulicami sa niesol pokrik: „Robte si svoju robotu!“Tou bolo vraždenie. Státisíce Hutuov v podstate pracovali ako vrahovia v regulárnych zmenách. Po fuške si opekali mäso z dobytka, ktoré patrilo zabitým Tutsiom.
Približne 85 percent rwandskej populácie tvorili Hutuovia a 15 percent Tutsiovia. Už začiatkom mája bolo 75 percent Tutsiov mŕtvych.
Rusesabaginovi sa vďaka predchádzajúcemu líškaniu a tomu, že vedel v hoteli zohnať peniaze a alkohol, podarilo extrémistov presvedčiť, aby ho
„Po skončení genocídy bol v Tanzánii v meste Arusha zriadený tribunál, ale ani tam sa nepodarilo odsúdiť hlavných strojcov.“
afrikanista Silvester Trnovec
nechali odviesť svojich „švábov“, teda manželku, deti, zvyšok rodiny a množstvo susedov, do hotela, v ktorom pracoval. Zhodou okolností tam akurát boli modré helmy OSN, keďže mali tlačovku o rozhodnutí OSN, či predĺžia alebo nie svoje pôsobenie v krajine.
K bohatým bielym hosťom drahého hotela sa začali pridávať Tutsiovia. Rusesabagina vo svojej autobiografickej knihe Obyčajný muž píše, že hotel sa stal „útočiskom pre každého, kto sa dokázal dostať k dverám“.
Pred bránou hotela, rovnako ako v celom Kigali a zvyšku krajiny, prebiehali masakre. Rádio RTML, ktoré s obľubou počúvali vojaci Interahamwe, Hutuov nabádalo, aby vzali mačety, ktoré používali na poli, a rozsekali svojich tutsijských susedov. Mnohí to urobili len preto, lebo sa báli, že v opačnom prípade by boli označení za zradcov. Agresori vraždili aj umiernených Hutuov.
Išlo o obzvlášť brutálne formy násilia. Hutuovia pod značkou Hutu Power vo farebných košeliach hnutia znásilňovali a vraždili. Rozsekané telá mužov, žien aj detí ležali na cestách, ich domy horeli. Vraždili ich mačetami, masu, palicami s klincami, a granátmi. Tutsiovia sa modlili, aby ich radšej zastrelili. Jeden Tutsi napísal list farárovi, aby mu zaželal veľa síl. „Radi by sme vás informovali, že sme počuli, že zajtra nás aj s rodinami vyvraždia,“píše v ňom.
PRAHA UŽ ZAČALA TUŠIŤ, PARÍŽ ZAHMLIEVAŤ
Bezpečnostná rada OSN diskutovala o Rwande denne, lenže veľkí členovia prízvukovali, že rada má mandát riešiť medzinárodné konflikty.
Dallaire sľúbil Rusesabaginovi, že mu pomôže dostať von 1200 Tutsiov, ktorí sa postupne v hoteli nazbierali. Lenže z OSN prišli iné inštrukcie. Dostaňte von turistov. Miestni sa opäť len prizerali, ako bielych ľudí autobusy odvážajú do bezpečia, zatiaľ čo černochov nechávajú zomrieť pod mačetami radikálov.
Hutuovia zmasakrovali desať belgických vojakov, v dôsledku čoho Belgicko stiahlo zvyšok príslušníkov z krajiny. Francúzsko medzitým potichu podporovalo Hutuov. Po skončení obdobia kolonizácie Francúzsko nedokázalo spracovať rozpad svojho impéria a politici začali podporovať lokálnych afrických prezidentov, a to za každú cenu, len aby si zachovali vplyv.
„Báli sa, že ak by Hutuovia nevládli v Rwande, tak moc získajú Tutsiovia podporovaní Britániou, v dôsledku čoho by Francúzi stratili svoj vplyv v prospech anglofónnej krajiny. Takáto bola francúzska zahraničná politika v celej Afrike,“povedal afrikanista Trnovec s tým, že Paríž informácie o genocíde mal, ale ich ignoroval alebo zľahčoval. Ako vo svojich spomienkach dodáva Kovanda, okrem toho bol zosnulý prezident Rwandy Habyarimana kamarát francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda.
Je druhá polovica apríla 1994. Zavraždení Tutsiovia sa rátajú v státisícoch. Stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN stále odvracajú zrak. Z volených členov argentínsky veľvyslanec Emílio Cardenas hovorí o „humanitárnej katastrofe“a novozélandský Colin Keating o „masovom vraždení“.
Len český diplomat Kovanda situáciu nazval pravým slovom. Do Prahy napísal, že je to „jasná genocída“. Dodal, že cieľom nemá byť prímerie, pretože to by bolo ako žiadať židov, aby uza vreli mier s Hitlerom.
Začiatkom mája mala Bezpečnostná rada OSN rokovať primárne o Mozambiku. Kovanda využil príležitosť a spomenul aj Rwandu. „Moja delegácia je zhrozená situáciou v tejto krajine a je šokovaná skutočnosťou, že ani Bezpečnostnej rade, ani sekretariátu OSN sa doteraz nepodarilo opísať masakry v Rwande jediným slovom, ktoré by sa k nim hodilo – a to slovom genocída,“povedal.
Česko sa tak stalo prvou krajinou, ktorá masové vyvražďovanie Tutsiov radikálnymi Hutuami verejne nazvala genocídou.
AKO SA TO CELÉ SKONČILO
Genocídu neukončila misia OSN, hoci Dallairovi sa napokon podarilo konvojom dostať Tutsiov z Hôtel des Mille Collines do bezpečia. Dramatizuje to jedna zo záverečných scén filmu Hotel Rwanda. Konvoj OSN, v ktorom sedí aj hotelier Rusesabagina s rodinou, sa približuje k hraniciam a už to vyzerá tak, že ich zastavia a rozsekajú radikálni Hutuovia. Ako sa blížia ku konvoju, začnú jeden za druhým padať. Z kríkov ich strieľajú tutsiovskí rebeli z RPF.
Tí pod vedením Paula Kagameho prekročili hranicu a v júli 1994 začali obsadzovať územie Rwandy a hlavného mesta Kigali. Kagame sa stal prezidentom. Hutuovia začali utekať a neskôr bolo Francúzsko obvinené z toho, že cez vojenskú operáciu Opération Turquoise pomáhalo prekročiť hranice do bezpečia aj extrémistom zodpovedným za genocídu.
Mnohí vrahovia sa tak stretli v utečeneckých táboroch s tými, ktorí prežili ich masakre. „Všetkých hlavných predstaviteľov nechali ujsť, mnohí dostali azyl vo Francúzsku, Belgicku alebo inej frankofónnej krajine v Afrike. Po skončení genocídy bol v Tanzánii v meste Arusha zriadený tribunál, ale ani tam sa nepodarilo odsúdiť hlavných strojcov,“povedal afrikanista Trnovec.
Desaťtisíce Hutuov skončili vo väzeniach s otrasnými podmienkami. V roku 2003 ich postupne začali prepúšťať. Vrahovia sa vrátili domov a opäť boli susedmi svojich obetí.
Rusesabagina robil dlhé roky taxikára v Belgicku. Keď o ňom nakrútili film Hotel Rwanda, stal sa slávnym. V roku 2020 ho diktatúra Paula Kagameho, ktorý je stále prezidentom Rwandy, uniesla zo susedného Burundi a súd mu vymeral 25 rokov.
Kagame zatvára alebo vraždí všetkých svojich kritikov. USA dlhodobo na Rwandu tlačili, aby Rusesabaginu prepustili. Koncom marca tohto roku jeho prepustenie Kagame nariadil a Rusesabagina odletel do USA, kde má povolenie na trvalý pobyt.