Postkapitalistický pesimizmus
Revolucionári od pádu komunizmu nedokázali poskytnúť životaschopnú alternatívu ku kapitalizmu. A konzervativizmus sa vyvinul do podoby „radikálnej pravice“
Vroku 2003 literárny kritik Fredric Jameson poznamenal, že „je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu“. Ako písal, prvýkrát za dve storočia je kapitalizmus vnímaný ako deštruktívny, no zároveň nezvratný. Slabnúca viera v možnosť postkapitalistickej budúcnosti tak živí hlboký pesimizmus.
SKUTOČNÉ PROBLÉMY
Toto prevládajúce zúfalstvo evokuje esej Johna Maynarda Keynesa z roku 1930 s názvom Ekonomické možnosti pre naše vnúčatá, v ktorej varoval pred „dvomi protichodnými chybami pesimizmu“. Prvým bol pesimizmus „revolucionárov, ktorí si myslia, že veci sú také zlé, že nás nemôže zachrániť nič iné ako násilná zmena“. Druhým bol pesimizmus reakcionárov, ktorí považujú ekonomické a sociálne štruktúry za „také neisté, že nesmieme riskovať žiadne experimenty“.
V reakcii na pesimizmus svojej doby Keynes ponúkal alternatívnu víziu a predpovedal, že technológia zaháji éru bezprecedentnej hojnosti. Tvrdil, že v priebehu storočia neustály technologický pokrok zvýši životnú úroveň – prinajmenšom v „civilizovanom“svete – na štvor- až osemnásobok úrovne z 20. rokov minulého storočia. To malo umožniť vnúčatám jeho generácie pracovať len zlomok času, ktorý pracovali ich predkovia.
Teória krátkodobého zamestnania, ktorá Keynesa preslávila, bola súčasťou rozsiahlejšej vízie technologickej utópie. Podľa jeho názoru bolo najrýchlejšou cestou od nevyhnutnosti k slobode to, aby ekonomika šliapala na plný výkon. Keď dosiahneme tento cieľ, ekonomické „zubné lekárstvo“, ktorým sa Keynes zaoberal, by sa stalo nadbytočným. Naša pozornosť by sa potom mohla presunúť k „našim skutočným problémom“, k problémom „života a ľudských vzťahov, stvorenia, správania a náboženstva“.
RIGIDNÉ POSTOJE
Hoci Keynes považoval myšlienky Karla Marxa za nepochopiteľné, jeho vízia postkapitalistickej budúcnosti sa podobala tej Marxovej z knihy Nemecká ideológia. Marx považoval kapitalizmus za prostriedok na riešenie problému výroby, kým komunizmus sa považoval za spôsob riadenia distribúcie, čím sa eliminovala potreba deľby práce.
Podobne ako Keynes aj Marx vo svojej vízii budúcnosti presadzoval postavu kultivovaného amatéra, čo je úloha tradične vyhradená pre aristokraciu. Marx si predstavoval spoločnosť, v ktorej možno „ráno loviť zver, poobede ísť na rybačku, večer chovať dobytok“a „kritizovať po večeri“bez toho, aby sa človek obmedzoval na rolu lovca, rybára, pastiera alebo kritika. Podobne ako Keynes videl kapitalizmus ako skúšku, ktorú musí ľudstvo vydržať, aby mohol byť dobrý život demokratizovaný.
Hoci obaja považovali kapitalizmus za nutné zlo, Keynes varoval pred predčasnou demontážou kapitalistického systému prostredníctvom prerozdeľovania bohatstva a príjmov, zatiaľ čo Marx veril, že reformné pokusy o humanizáciu kapitalizmu len oddialia revolúciu. Tieto rigidné postoje sa nakoniec ukázali ako príliš extrémne pre obe skupiny ľudí, ktorí sa v polovici dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia snažili založiť keynesiánske sociálne demokracie.
TAK ĽAHKO MEVYMRIE
Napriek svojim utopickým víziám postkapitalistického sveta mali Keynes a Marx zásadne odlišné názory na to, ako prekonať kapitalistické „monštrum“, vychádzajúce z odlišných interpretácií tohto systému. Pre Keynesa bol kapitalizmus duchovnou deformáciou, ktorá sa šírila západnou civilizáciou na vektore puritanizmu a ktorá prirodzene zahynie, keď už nebude viac potrebná. V ére hojnosti bude „láska k peniazom ako k majetku – na rozdiel od lásky k peniazom ako k prostriedku pôžitku a realite života – uznaná za to, čím naozaj je“, teda „za dosť nechutnú morbídnosť“, ktorú treba „odovzdať špecialistom na duševné choroby.“
Naopak, Marx nepovažoval kapitalizmus za psychologické utrpenie; namiesto toho ho pokladal za politický a sociálny systém, v ktorom si trieda kapitalistov monopolizuje vlastníctvo a kontrolu pôdy a kapitálu. Táto dominancia umožnila kapitalistom získať nadhodnotu od robotníkov, ktorých jedinou predajnou komoditou bola ich pracovná sila. Kapitalizmus, tvrdil Marx, jednoducho nevymrie; musí byť zvrhnutý, ale nie skôr, ako sa naplno prejaví jeho tvorivý potenciál.
Marxovo zobrazenie kapitalizmu ako tvorivej sily bolo zakorenené v Hegelovej dialektike a výrazne ovplyvnené románom Mary Shelleyovej
Frankenstein alebo Moderný Prometheus z roku 1818. Ďalším zdrojom inšpirácie bol Goetheho Faust, kde je Mefistofeles zobrazený ako usilovný uskutočňovateľ Božieho plánu ľudského vykúpenia.
KAM SA POHNEME?
V mnohých ohľadoch je dnešný pesimizmus hlbší ako ten, ktorý identifikoval Keynes v roku 1930. Ľavicoví revolucionári stále túžia po páde kapitalizmu, no od pádu sovietskeho komunizmu nedokázali poskytnúť životaschopnú politickú alternatívu. Medzitým sa konzervativizmus vyvinul do podoby „radikálnej pravice“, ktorá sa vyznačuje nevôľou a šovinizmom, ale chýba jej ucelená vízia pre harmonickú budúcnosť. Zdá sa, že ani jedna strana neponúka svetlo na konci tunela.
Je to práve absencia spasiteľskej vízie, ktorá podporuje a čiastočne definuje dnešný prevládajúci pesimizmus. Zatiaľ čo Keynes a Marx verili v emancipačnú silu strojov, technológia je dnes všeobecne vnímaná ako hrozba, aj keď naša budúcnosť je s ňou hlboko spätá. Podobne ako Keynes a Marx kedysi predpokladali, že kapitalizmus sa zrúti dávno predtým, ako sa príroda vzbúri proti jeho vykorisťovaniu, teraz čelíme existenčnej hrozbe zmeny klímy s malou nádejou na úspešný globálny boj proti nej. Najznepokojivejšie však je, že dôvera verejnosti v schopnosť demokratických systémov prinášať zmysluplný pokrok rýchlo klesá.
Tvárou v tvár voľbe medzi parazitickým kapitalizmom a vznikajúcim neofašizmom je pesimizmus opodstatnený. Ale vzhľadom na to, že ani koniec sveta, ani koniec kapitalizmu sa nezdajú bezprostredne blízko, zostáva otázka: Kam sa odtiaľto pohneme?
Hoci obaja považovali kapitalizmus za nutné zlo, Keynes varoval pred predčasnou demontážou kapitalistického systému prostredníctvom prerozdeľovania bohatstva a príjmov, zatiaľ čo Marx veril, že reformné pokusy o humanizáciu kapitalizmu len oddialia revolúciu.