Rusko. Nič len skaza
Artem Čech napísal knihu Bod nula, prvú veľkú prózu o ukrajinskom boji proti ruským okupantom
Vuplynulých rokoch u nás konečne pribúdajú preklady – v slovenčine a ešte viac v češtine – súčasnej ukrajinskej literatúry, ktorá je dávno svetovou. Len sa o tom pridlho nevedelo.
Ukrajinský národ dovŕšil svoju emancipáciu práve písaním, svoju modernú identitu formoval poéziou a prózou a stále ju nimi dotvára. V pražskom prostredí zohrala v tomto smere významnú úlohu kaviareň a vydavateľstvo Fra, kde už roky pred vypuknutím ruskej genocídnej vojny pravidelne hostili a vydávali špičku ukrajinskej lyriky aj poviedkovej tvorby.
Tam teraz premiérovo publikovali aj Artema Čecha. Sedem prekladateliek z novej cennej generácie ukrajinistiek pripravilo rukopis útlej zbierky. Hoci takéto spolupráce neraz spôsobia chaotický výsledok, v tomto prípade editori celok ustrážili a vzácne jazykovo zjednotili. Cenné záverečné poznámky pomáhajú zorientovať sa vo vojenskom argote, v nespočetných skratkách pre zbrane či historických reáliách.
Mladý spisovateľ, ročník 1985, vydal vyše desať kníh, za ktoré získal Gogoľovu aj Conradovu cenu a v roku 2021 prestížne ocenenie ukrajinská Kniha roka BBC. Pseudonym si zvolil v detstve, očarený prvou návštevou Prahy. V skutočnosti sa volá Čerednyk a pochádza z Čerkasova v centrálnej Ukrajine. Jeho eseje a prózy teraz vychádzajú po celom svete.
ZO ZÁKOPOV Z BUNKROV
Svoju dvestostranovú knižku Bod nula označil za zbierku esejí, v skutočnosti však ide skôr o autobiografické mikropoviedky, i keď hojne doplnené úvahami. Čech už v rokoch
2015 – 2016 absolvoval vojenskú službu v Ozbrojených silách Ukrajiny, kam sa prihlásil ako dobrovoľník.
Skúsenosť spracoval v kratučkých kapitolách, ktoré zväčša vznikali v zákopoch a bunkroch. Desať mesiacov strávil na území s rozmermi desať krát štyristo metrov, ako bezčasové obdobie na zalesnenej zóne pod luhanskou Popasnou.
Bod nula je označenie miesta stretu armád a najťažších bojov. Demarkačná línia prechádzala ako rez východnou Ukrajinou a oddeľovala regulárnu, ešte výrazne postsovietsku ukrajinskú armádu od separatistických bojovníkov kremeľskej tyranie a gerilových povstalcov z fiktívnych, takzvaných ľudových republík.
Bod nula je aj literárna reportáž, osobné svedectvo a hlboká úvaha príslušníka facebookovej generácie, ktorý intenzívne vníma a na vlastnej koži prežíva skutočnosť, že sa jeho domovina ocitla v brutálnej vojne.
Čech zvládne úvodný dril vo výcvikovom tábore v dusnej horúčave na stepi medzi jedovatými hadmi. Nasleduje presun do vlastnoručne vykopaných zákopov s nepriateľom na dohľad. Zaradí sa medzi biedne zásobovaných vojakov, ktorí sú „nasáklí lihem, ošlehaní větrem, osmahlí, obhroublí, převážně lhostejní, s nemocnýma očima, se zanícenými dásněmi, prokouření, se zpomalenými pohyby a s ostrým pohledem…“A s vedomím ostrého kontrastu dvoch svetov sa pýta: „Kde mám zmáčknout Ctrl Z, abych se vrátil zpátky do čistých ulic hlavního města a do naleštěné kanceláře?“ Introvertný mestský intelektuál sa ocitne v prvej línii. Keď sa sporadicky vyberie späť do zázemia, „největší údiv vzbuzují lidé v civilním oblečení“.
SPISOVATEĽ SO ZBRAŇOU
Literatúra o vojne je stará ako písanie samo, jej pôvod sa viaže ešte k epickej poézii klasického obdobia, k Homérovi a Vergíliovi, neskôr k veľkým európskym ságam, k staroanglickému Be
Je to literárna reportáž, osobné svedectvo a hlboká úvaha príslušníka facebookovej generácie, ktorý intenzívne vníma a na vlastnej koži prežíva skutočnosť, že sa jeho domovina ocitla v brutálnej vojne.
owulfovi či artušovským legendám. Na Ukrajine dnes prežíva novú renesanciu.
Od začiatku totálneho útoku Ruska na Ukrajinu 24. februára 2022 slúži Artem Čech opäť v armáde. So zvyškom druhov zázračne prežil aj bitku o Bachmut a unikol z obkľúčenia. Bod nula je preto už aj spomienkou na vojnu celkom iného rozsahu, keď prvá služba nadobudla „charakter náhodnej a absurdnej dočasnosti“.
Spisovateľ so zbraňou v ruke neustále premýšľa o tom, ako a či vôbec dokáže literatúra adekvátne odpovedať na novú totálnu vojnu v digitálnom veku, na frontálny útok diktatúry proti demokracii.
„O čom by sme mali hovoriť a písať, aké slová by sme mali nájsť pre výstižné obrazy, v čom hľadať nové posolstvá, aký charakter sujetov vymyslieť? Hlavne prežime. Významy budeme hľadať potom… Čoskoro budú stovky rôznych nemotorných hrdinských románov plných nechutného pátosu, typických denníkov, ale aj stovky skutočne silných dokumentov doby a hlbokých výpovedí,“napísal v roku 2023 v eseji, ktorá obletela svet.
Vyznal sa v nej aj z lásky k hudbe, ktorá ho „oživuje, s ktorou sa nerozlúči, aj keby sa stalo čokoľvek… Hudbu počúvali v zemľankách prvej svetovej vojny, na palube Titanicu, vo vyšetrovacích miestnostiach väzníc NKVD, v stiesnených priestoroch varšavského geta… Bola večným spoločníkom dejín…, sprievodcom k rôznym emočným stavom národa a jednotlivca.“Nijako zdĺhavo nevysvetľuje, prečo šiel bojovať. Postačí mu jediný odsek: „Jsme tady, abychom je nepustili dál. Není zas tak důležité koho – místní traktoristy nebo specialisty z Ruské federace. Jsou ozbrojení, takže nepřinášejí nic než zkázu.“Je mu jasné, aké obete je ochotný priniesť Putin – pokojne poskytne dronom celé svoje dospelé obyvateľstvo, len aby kleptokratický policajný štát udržal pri moci.
OSOBNÉ NÁSLEDKY VOJNY
Mimoriadnych scén sa v knižke nájde veľa. Mrazivo na mňa zapôsobila utajená samovražda veliteľa, ktorého najprv vojaci mesiace mylne považujú za dezertéra a zradcu, ktorý prešiel na opačnú stranu barikády. Jeho telo nájdu až o pol roka ohlodané líškami v úplne zdevastovanej zóne medzi dvoma frontovými líniami.
Pôsobivo a autenticky vyznieva aj temné stretnutie s manželkou po mesiacoch odlúčenia, ktoré na drobnej ploche monštruózne ukáže následky vojny na osobný život vojakov a ich rodín.
Čechova žena, známa ukrajinská filmárka a spisovateľka Irina Zilyk, sfilmovala aj jeho autobiografickú knihu o živote so strýkom, veteránom sovietskej vojny proti Afganistanu. Odporúčam aj jej originálny dokument Zem je modrá ako pomaranč o rodine v donbaskom malomeste v rokoch 2014 – 2015, kde protagonisti nakrúcajú vlastný film o vojne a zničenej komunite.
Artem Čech v knihe nevŕši obrazy skazy a smrti. Napíše len: des a bes. Na konci však konštatuje, že z jeho jednotky zostali z deväťdesiatich vojakov nažive dvadsiati. Sedemdesiat mužov úplne zbytočne padlo za obeť brutálnemu ruskému kolonializmu.
„Zakázal som si veriť, že ja a ľudia, ktorých mám rád, prežijeme. Je ťažké existovať v takomto stave, ale prijať možnosť vlastnej smrti je pre každého vojaka nevyhnutné… Prekročenie tohto rubikonu ma upokojilo, urobilo odvážnejším, silnejším, vyrovnanejším. Tak to musí byť aj u tých, ktorí vedome kráčajú po ceste vojny.“
Tento týždeň prišla správa, že do ukrajinskej armády narukoval ďalší slávny básnik a prozaik Serhij Žadan a pridali sa aj viacerí členovia jeho punkovej skupiny Sabaky. Už „nie sú spisovatelia alebo nespisovatelia, hudobníci alebo nehudobníci – sú iba občania Ukrajiny, ktorí cítia zodpovednosť za svoju vlasť“.