Vstúpi Ivan Korčok do straníckej politiky?
Príklady z minulosti potvrdzujú, že úspech v prezidentskej voľbe nie je automaticky prenosný na parlamentnú úroveň. Spísali sme, o akých modeloch by mohol Ivan Korčok uvažovať
Keď Ivan Korčok dostal vo finálovej predvolebnej debate Markízy otázku, či by vstúpil do straníckej politiky, ak sa nestane hlavou štátu, no získa viac ako milión hlasov, odpovedal neurčito. „Naložím s týmito hlasmi veľmi zodpovedne,“povedal 2. apríla.
Podmienky pre takýto scenár sa teoreticky naplnili. Korčok sa prezidentom nestal, ale v druhom kole ho volilo takmer 1,25 milióna voličov.
Už počas volebnej noci dostával otázky, aká bude jeho budúcnosť, no on zatiaľ nechcel povedať, či bude pokračovať v politike.
Korčok nad tým bude ešte uvažovať. „Keď zavŕšim svoje uvažovanie,“odpovedal na otázku, kedy oznámi svoje rozhodnutie.
Niektorí analytici interpretujú aj Korčokovo zvolanie „Toto vám nezabudnem“adresované Pellegrinimu, ako odhodlanie v politike pokračovať. V realite mohlo ísť len o vyjadrenie aktuálnej emócie z výsledku počas volebnej noci.
Posledných 15 rokov slovenskej politiky ukázalo, že dobrý výsledok v prezidentských voľbách nemusí byť prenosný do straníckej politiky. O akých modeloch fungovania vo verejnom živote by Korčok teda teraz mohol uvažovať – a čo hovoria príklady z minulosti?
1. ZALOŽIŤ SI STRANU
Na prvý pohľad to nevyzerá nelogicky: Korčoka volilo o takmer 200-tisíc voličov viac ako prezidentku Zuzanu Čaputovú v roku 2019. Plné námestia medzi prvým a druhým kolom ukazovali, že má podporu, prečo by teda neuspel s vlastnou politickou stranou?
Predseda SNS Andrej Danko pred časom prirovnal voľby k nákupu v Bille. „Ak tam máte štyri druhy chleba, tak si vyberiete len jeden,“vysvetľoval svojsky princípy volebnej reality. Lenže v tom, že volič si vo voľbách vyberá z kandidátov, ktorí sú k dispozícii, mal pravdu.
Prozápadní a opoziční voliči v prezidentských voľbách veľký výber nemali. Ako ukázali výsledky, Ivan Korčok bol pre drvivú väčšinu z nich jedinou alternatívou. To však neznamená, že títo voliči stratili svoje sympatie k politickým stranám (Progresívne Slovensko (PS), Sloboda a solidarita (SaS), KDH, Demokrati či hnutie Slovensko), ktoré volili vlani v septembri.
Ako veľmi je neprenosná osobná popularita v prezidentských voľ bách do straníckej
Viem si predstaviť rôzne scenáre, aj sa s ním o tom budem rozprávať.
Michal Šimečka predseda PS k rokovaniam o politickej budúcnosti Ivana Korčoka
politiky, sa presvedčil Štefan Harabin v predchádzajúcom cykle prezidentských a následne parlamentných volieb. V prvom kole prezidentských volieb na jar roku 2019 získal vyše 300-tisíc hlasov (14,3 percenta).
Do parlamentných volieb, ktoré sa konali o necelý rok, teda vo februári 2019, išiel ako líder strany Vlasť, ktorá mala aj výraznú predvolebnú kampaň. No volilo ju len 2,93 percenta voličov a nedosiahla ani na štátny príspevok za voľby (na ktorý treba tri percentá).
Harabin so svojou stranou neuspel napriek tomu, že antisystémových kandidátov (jeho a Mariana Kotlebu) v prezidentských voľbách v roku 2019 volila štvrtina voličov. V parlamentných voľbách v roku 2020 boli jeho hlavnými konkurentmi Kotlebova ĽSNS a SNS Andreja Danka; Smer viedol do volieb Peter Pellegrini a ešte sa neprofiloval tak antisystémovo ako dnes. ĽSNS a SNS v roku 2020 nezažiarili, Dankova strana dokonca z parlamentu vypadla, ale Vlasť aj tak prepadla a hlasy nenabrala.
Voličský kapitál, ktorý získa politik v konkrétnych voľbách, môže rýchlo pominúť. Korčok sa o post prezidenta uchádzal len pol roka po parlamentných voľbách. Riadny termín ďalších volieb je o tri a pol roka – a to je v politickom živote veľmi dlhý čas.
Istá paralela sa dá nájsť v príbehu Radoslava Procházku a strany Sieť, ktorý sa začal pred desiatimi rokmi. Procházka uhral nečakane dobrý výsledok v prvom kole prezidentských volieb v roku 2014. Získal 21,2 percenta (vyše 400-tisíc) hlasov a skončil tretí. Už mesiac po prvom kole ohlásil vznik novej strany.
Sieť vznikala v čase, keď sa definitívne rozpadala SDKÚ, ktorá bola v rokoch 2000 až 2012 najsilnejšou stredopravou stranou, Procházkova nová strana využila príležitosť a rýchlo rástla v prieskumoch. Ale dobrú pozíciu si nakoniec neudržala a len tesne sa v roku 2016 dostala do parlamentu vo voľbách, v ktorých sa s parlamentom rozlúčila SDKÚ a prvýkrát od roku 1990 aj KDH.
Dôvodom napokon slabšieho výsledku Siete po počiatočne sľubných výsledkoch v prieskumoch verejnej mienky nebolo len to, že jej časom líder stratil sympatie voličov, ale aj otázky okolo jej financovania.
A tu sa dostávame k ďalšiemu problému pri zakladaní strany, ktorým sú peniaze. Keď Korčok vstupoval do prezidentskej kampane – ktorá je menej nákladná než prevádzka strany a kampaň pred parlamentnými voľbami – nebol si istý, či získa dostatok peňazí. Nakoniec uspel vďaka darom od drobných darcov a kampaň potiahol bez veľkých sponzorov.
To môže v prezidentskej kampani pôsobiť sympaticky, ale pri budovaní strany sa dá takto postupovať len ťažko. Keď v roku 2017 vznikalo Progresívne Slovensko, financovalo ho viac podnikateľov, ktorí sa v strane aj priamo angažovali; napríklad Ivan Štefunko či Michal Truban. Podobné to bolo so stranou Za ľudí, do ktorej dal na začiatku vlastné peniaze Andrej Kiska.
Voličský kapitál, ktorý získa politik v konkrétnych voľbách, môže rýchlo pominúť. Korčok sa o post prezidenta uchádzal len pol roka po parlamentných voľbách. Riadny termín ďalších volieb je o tri a pol roka – a to je v politickom živote dlhý čas.
2. KANDIDOVAŤ ZA LÍDRA
Založenie vlastnej strany nie je jediným modelom pôsobenie v politike, ktorým sa prezidentskí kandidáti v minulosti vydali. Sociologička Iveta Radičová získala v súboji s prezidentom Ivanom Gašparovičom v roku 2009 v druhom kole necelý milión hlasov (44,5 percenta).
Do prezidentských volieb išla ako nestraníčka, ktorá však bola zároveň spojená s SDKÚ: v roku 2005 ju táto strana nominovala za ministerku práce, v roku 2006 bola trojkou na jej kandidátke a stala sa poslankyňou.
Krátko po prezidentských voľbách sa Radičová vzdala poslaneckého mandátu po tom, ako vyšlo najavo, že v parlamente hlasovala za svoju kolegyňu Tatianu Rosovú. Pri SDKÚ nakoniec zostala a keď po sérii tlačoviek Roberta Fica o sponzoroch tejto strany z postu volebného lídra pre parlamentné voľby v roku 2010 odstúpil predseda Mikuláš Dzurinda, jednotka na kandidátke pripadla Radičovej.
SDKÚ sa po voľbách pomerne nečakane podarilo zložiť vládu a Iveta Radičová sa stala premiérkou.
Dnes je v pozícii najsilnejšej opozičnej a prozápadnej strany Progresívne Slovensko (PS). Jej lídri po prezidentských voľbách nevylučovali, že by sa mohli pokúsiť o rokovania s Ivanom Korčokom o jeho politickej budúcnosti. „Viem si predstaviť rôzne scenáre, aj sa s ním o tom budem rozprávať. Ale teraz je to veľmi skoro, je pár minút, čo sme sa dozvedeli finálne výsledky,“povedal počas volebnej noci predseda PS Michal Šimečka.
Predseda Progresívneho Slovenska sa od svojho zvolenia za predsedu hnutia v máji 2022 snažil stranu rozkročiť, aby bola prijateľné pre širšiu skupinu voličov, čo sa vo vlaňajších parlamentných voľbách ukázalo ako dobrá stratégia: dovtedy mimoparlamentná PS skončila na druhom mieste so ziskom necelých 18 percent hlasov.
Predseda v tejto politike pokračuje, dôkazom môže byť dohoda s bývalým premiérom úradníckej vlády Ľudovítom Ódorom, ktorý vedie kandidátku progresívcov do eurovolieb. Tie budú na dlhšie poslednými voľbami, ktoré nás čakajú – konať sa budú v júni. Ďalším riadnym termínom volieb sú potom až na jeseň 2026 miestne a župné voľby.
Späť k Ivete Radičovej – pred už viac ako desiatimi rokmi sa ukázalo, že aj spojenie (ne)úspešného prezidentského kandidáta s veľkou stranou má svoje úskalia. Radičová nakoniec do SDKÚ vstúpila, stala sa podpredsedníčkou, no jej pôsobenie v premiérskej funkcii ukázalo, že pre človeka, ktorý do strany vstúpi „zvonka“, môže byť zložité presadzovať svoju víziu politiky proti dlhoročným členom.
Sám Korčok v minulosti hovoril, že nie je šťastné, ak do zavedenej strany na veľmi vysoký post príde niekto, kto neprešiel vnútrostraníckym súbojom a voľbami. Upozorňoval na to v čase, keď mal ponuku stať sa volebným lídrom SaS. „Som presvedčený, že do významnej pozície vo vnútornej a straníckej politike má človek vstupovať prirodzeným spôsobom, to znamená cez získanie mandátu vo voľbách. Toto nie je môj prípad,“vravel v októbri 2022.
3. SPOJIŤ MENŠIE STRANY
Počas volebnej noci – ale aj pred parlamentnými voľbami v roku 2023 – sa Korčokovo meno spomínalo aj v spojitosti s inými stranami. Okrem SaS, ktorá ho nominovala na post ministra zahraničných vecí vo vládach Igora Matoviča a Eduarda Hegera, išlo aj o Modrých (projekt Mikuláša Dzurindu) či Demokratov.
Tieto úvahy súviseli s dlhou debatou o „spájaní pravice“, ktorá bola súčasťou predvolebnej kampane pred vlaňajšími parlamentnými voľbami. Nakoniec to dopadlo tak, že časť politikov z rôznych stredopravých prúdov kandidovala za stranu Demokrati, ďalší za spoločnú volebnú stranu Modrých a Mosta-Híd, iní zase za spojenie Maďarského fóra s Občianskymi demokratmi Slovenska a ďalšími stranami.
Neuspela žiadna z týchto formácií, najlepšie dopadli Demokrati (dnes vedení Jaroslavom Naďom), ktorí získali necelé tri percentá hlasov.
O Korčokovi sa v minulosti špekulovalo ako o lídrovi „spojenej pravice“. Tieto diskusie sprevádzali hypotézy o tom, že na Slovensku by mala potenciál uspieť stredová či stredopravá strana, ktorá by bola v kultúrno-etických otázkach menej vyhranená ako napríklad Progresívne Slovensko.
Lenže posledné dvoje parlamentné voľby potenciál takto profilovanej strany nepotvrdili. V roku 2020 sa túto pozíciu snažila zaujať strana Za ľudí Andreja Kisku. V prieskumoch dosahovala dvojcifernú podporu, ale nakoniec – aj pre staršie kauzy svojho predsedu – sa Za ľudí len tesne dostali do parlamentu a počas nasledujúcich rokov sa fakticky rozpadli.
V roku 2023 sa o podobnú politiku pokúšala strana Demokrati, no prozápadných mestských voličov v oveľa väčšej miere oslovilo vyhranenejšie Progresívne Slovensko. A to aj v regiónoch ako dolná Orava.
Vo verejnej debate sa už teraz objavili úvahy o „umiernenej stredovej strane“pod vedením Korčoka, a za účasti politikov z iných menších strán.
Otázka je, prečo by to tentoraz malo dopadnúť inak ako v posledných voľ bách, najmä v čase, keď majú prozápadní voliči na výber minimálne medzi tromi momentálne stabilizovanými parlamentnými stranami, teda PS, SaS a KDH, ktoré dokázali v parlamente ako opozičné strany nadviazať spoluprácu.