Našou povinnosťou je hájiť RTVS
Ak nás strach paralyzuje, tak sme zlyhali, hovorí filmová producentka Barbara Janišová Feglová
Vroku 2012 založila produkčnú spoločnosť Hitchhiker Cinema. Odvtedy sa podpísala pod mnohé dokumentárne projekty, medzi nimi sú napríklad série Prvá, Slovenské kino, Môj emigrant, A3UM, filmy Diera v hlave, Pongo Calling, Komúna alebo Čiary. Bez koprodukcie s RTVS by podľa nej nevznikli alebo by vyzerali úplne inak. Kritiku ministerstva kultúry a poslancov SNS, ktorí hovoria, že spolupráce televízie s externými producentmi sa s novým zákonom skončia, považuje za vyhrážanie a dôkaz o ich neznalosti prostredia. „Zaujímalo by ma, čo by mala byť alternatíva. Ako by mal vyzerať nový obsah? Kto by ho mal robiť? To sme ešte stále nepočuli,“hovorí Barbara Janišová Feglová.
Zaujalo vás v posledných mesiacoch niečo v slovenských televíziách?
Veľmi pozitívne vnímam sériu Čas nádejí v RTVS. Pamätám si na začiatky tohto projektu, lebo sme pri ňom stáli, ale vtedy mal názov Niekedy v Európe a pôvodne išlo o námet na dokumentárny film na základe oral history dramaturgičky Ingrid Mayerovej. Ukázalo sa však, že lepšou formou bude hraný formát, v čom som sa necítila vtedy doma. Projekt išiel vlastnou cestou bezo mňa. Trvalo niekoľko rokov, kým séria napokon vznikla, projekt zažil v RTVS niekoľko vedení, zelenú mu dal až Jaroslav Rezník. Je to pozoruhodný počin a je priam neuveriteľné, že scenár písala iba jedna autorka.
Je v niečom domáce producentské prostredie špecifické?
Malým trhom. Žiaden hraný ani dokumentárny film nevznikne bez toho, aby sa na ňom podieľalo viacero partnerov či dokonca krajín. Film je zložitý proces a drahá vec – pracuje na ňom množstvo ľudí, dlho to trvá, kým nejaký vznikne. Ľudia si to všetko málokedy dokážu predstaviť. Spájanie viacerých partnerov a koproducentov sa však v konečnom dôsledku prejavuje nielen v tom, že nejaký film vôbec vznikne, ale rastie tým aj kvalita, ktorú ocenia diváci.
Hitchhiker má za sebou viacero veľmi úspešných projektov. Ktorý z nich bol pre vás kľúčový?
Každý predstavoval úplne inú, jedinečnú skúsenosť a priniesol iných ľudí, s ktorými som mala možnosť spolupracovať. V tomto smere bol pre mňa veľmi dôležitý prvý dlhometrážny film Diera v hlave. Bol to tak trochu krst ohňom. Jednak preto, lebo bol prvý, trvalo to päť rokov, ale najmä pre to, aké intenzívne to bolo. Naplno som si uvedomila, že tvorba je zápas. Počas práce na filme žijete v intenzívnom vzťahu s režisérom, je to ako manželstvo, v ktorom sa musíte perfektne poznať a byť neustále koncentrovaný aj zapálený pre vec, ale zvládať aj rôzne odstredivé energie a démonov, ktorí sa objavujú, čo je neuveriteľne náročné. Vyžaduje to dávku energie, pokory a vlastností, ktoré som až dovtedy veľmi nevyužívala. Pri tomto filme som cítila, že idem na hranu svojich možností, ale vrátilo sa mi to, veľa som sa naučila. Prinieslo mi to veľa rešpektu voči téme, ktorej sa film venuje, ale aj rešpekt k samotnej filmárskej práci a uvedomenie, že keď raz na niečom tvorivý človek pracuje, prechádza to ním, trávi to a môže to vyzerať naozaj všelijako.
Akým projektom žijete teraz?
Intenzívne pracujem s Marekom Šulíkom na dvoch dokumentoch, jeden z nich je o Dušanovi Hanákovi a má podtitul: Film o filmárovi, ktorému lekárka zakázala nakrúcať filmy. S Jarom Vojtekom dokončujeme film o rakúskom spisovateľovi Martinovi Pollackovi, ktorý sa pokúša vyrovnať s nacistickou minulosťou svojho otca, dôstojníka SS. Pollack pátra po koreňoch zla i po motivácii k nenávisti nielen v rodine, ale v celých národoch. Spolu s prekladateľom Michalom Hvoreckým skúmajú dôsledky brutálnych zločinov priamo na Slovensku. Film ponúka unikátny pohľad na historické udalosti a odkaz SNP i na aktuálnu slovenskú realitu.
Vznikli by projekty Hitchhikeru bez koprodukcií s verejnoprávnou televíziou?
Všetky projekty, na ktorých som sa podieľala ako producentka, vznikli v koprodukcii s RTVS. V podobe, akú majú, by bez tejto spolupráce nevznikli. Teoreticky by vzniknúť, samozrejme, mohli, ale s inými partnermi, a teda by zrejme mali aj inú podobu. Rozhodujúce je, že každý z nich má verejnoprávny charakter. Vždy mi išlo o témy, ktoré boli aj pre televíziu zaujímavé a dôležité, a preto bola kľúčovým partnerom. Dvere sú tam otvorené, ale nie je to tak, že by v RTVS bezbreho vzali čokoľvek, čo ponúkneme. Niekedy to trvá aj roky, lebo televízia má práve iné priority alebo na to nie sú vhodné podmienky.
Bolo by možné, aby si televízia podobné dokumentárne série vyrobila sama?
Som presvedčená o tom, že nie – minimálne nie s takým vybavením a personálnym obsadením, aké je tam teraz. Nehovorím, že by nemohla sama spracúvať takéto témy, hovorím skôr o forme a hĺbke spracovania. Hovorím o tom, že externé prostredie má kapacitu aj know-how priniesť tých najlepších ľudí na trhu s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu filmársku kvalitu. Neviem si predstaviť, ako by to mohla zabezpečiť televízia organizačne, technicky, keby to robila vo svojej produkcii, a ako by všetkých tých ľudí dokázala zaplatiť. Zároveň je dôležité dodať, že koprodukcie a externé spolupráce sú zásadné nielen pre podporu a skvalitnenie pôvodnej slovenskej tvorby, ale najmä z hľadiska rozsahu a kvality obsahu, ktorý verejnoprávna televízia získava.
Rokujete o podpore aj s komerčnými televíziami alebo to nedáva zmysel?
Naše projekty sú jasne zamerané a spolupráca s verejnoprávnou televíziou je pre nás logickou voľbou. Je pre mňa dôležité robiť veci, ktoré sú relevantné aj s odstupom času a ku ktorým sa ľudia môžu vrátiť, pričom stále majú svoju hodnotu a zmysel. Niekto by možno povedal, že ide o okrajové záležitosti, ale nie je to tak. Nedávno som si vyžiadala v RTVS sledovanosť našich projektov a to číslo ma veľmi pozitívne prekvapilo. Ide síce o horizont približne desiatich rokov, no naše filmy a seriály videlo 6 a pol milióna divákov – to predsa vôbec nie je málo.
V akej fáze oslovujete televíziu ako koproducenta? Ako to prebieha?
Do RTVS zväčša prichádzame v čase vývoja, keď máme hotový námet, ponúkame teda niečo veľmi konkrétne, no stále je tam priestor, aby televízia do projektu vstúpila svojimi podnetmi a potrebami ako partner. Vopred si robíme aj prieskum trhu, máme teda zmonitorovaný potenciálny záujem o pro
jekt – a to nielen z pohľadu vysielania RTVS. Zaujíma nás, kde všade téma, s ktorou prichádzame, rezonuje a čo môžeme filmovým spracovaním priniesť. Keďže spolupráca s RTVS je v našom prípade už dlhodobá, vopred vieme odhadnúť, v ktorých oblastiach musíme ponúknuť viac riešení.
Čo tým myslíte?
Ak napríklad robíme projekt, ktorý sa týka historickej témy, prichádzame v tíme s vlastným dramaturgom a odbornými konzultantmi, aby bol výsledok v poriadku nielen z pohľadu televíznej dramaturgie, ale aj z obsahovej a formálnej stránky, aby tam nezazneli nepresnosti. S odborníkmi komunikujeme už počas vývoja, keď overujeme zdroje, prebiehajú rešerše a výskum témy, aby sme boli zorientovaní a kládli správne otázky respondentom, ale konzultácie robíme aj do poslednej chvíle v strižni. Zmluvy voči externým producentom sú v televízii pomerne prísne – RTVS síce vstupuje do projektov s vlastným dramaturgom a má vlastných právnikov, ale za obsah zodpovedá producent.
Vidím to ako návrat do temnoty, o ktorej som si myslela, že ju máme dávno za sebou.
Aký je vstup RTVS pri koprodukcii?
Je to rôzne, ale zväčša sa to pohybuje na úrovni 20-30 percent z rozpočtu, niekedy aj menej. Dôležité je pritom povedať aj to, že hodnota filmu, série alebo seriálu sa vždy skladá z peňažných aj nepeňažných vkladov. Ak teda napríklad jeden diel seriálu Môj emigrant stál okolo 33-tisíc, tak časť tejto sumy tvoria vecné vklady alebo „hardvér“(napríklad technické vybavenie) a časť finančné vstupy, ktoré idú na zaplatenie ľudí. Dôležité je spomenúť, že prostredníctvom koprodukcií má televízia vysielacie práva na filmy a seriály, ktorých výrobu pokrýva iba čiastočne. A okrem toho tým získava podiel z výnosov z kinodistribúcie a predaja diel do zahraničia.
Ako vnímate momentálnu ponuku a kvalitu RTVS z hľadiska svojho záberu – a teda pôvodnej dokumentárnej tvorby?
Keby som sa mala pozrieť na dlhší časový úsek, samozrejme, vidím lepšie aj horšie obdobia, nemôžem však povedať, že by som nevidela snahu prinášať na obrazovky naozaj kvalitný obsah. Ak ide o ponuku dokumentárnej tvorby za poslednú dekádu, tá je naozaj veľmi pestrá. Väčšina dokumentárnej tvorby na Slovensku vzniká s podporou verejnoprávnej televízie a bez nej by zrejme nemala šancu vzniknúť. Ide o kvalitné, medzinárodne oceňované diela, ktoré úspešne reprezentujú slovenské audiovizuálne prostredie.
RTVS prešla za posledné roky rôznymi turbulenciami. Dá sa povedať, ktoré obdobie bolo z hľadiska spolupráce s filmármi najlepšie, respektíve zlomové?
Zdá sa mi, že zlomovým bol istým spôsobom rok 2018, keď po vražde Jána a Martiny vznikla priam spoločenská objednávka na zmenu. Aj televízia sa vtedy viac otvorila odvážnejším a rôznorodejším projektom, ktoré by možno predtým trvalo dlhšie presadiť. Nám sa v tom čase podarilo presadiť v RTVS sériu Biele vrany a hrdinovia medzi nami o občianskej statočnosti ľudí v školstve, zdravotníctve či ochrane životného prostredia. Záujem sme cítili aj zo strany verejnosti, ktorá bola citlivá na spoločensky exponované témy. Bolo to prvýkrát, čo sme na dofinancovanie projektu využili verejný crowdfunding, a bolo dobré vidieť, že je to možnosť. Jeden z filmov – Biomasaker, ktorý režírovala Jana Bučka –, dokonca prispel k presadeniu legislatívnych zmien v oblasti životného prostredia, lebo prišiel do debaty v pravý čas, čo nám prinieslo skutočne dobrý pocit.
V tom čase bol riaditeľom Jaroslav Rezník, nominant vlády Smeru. Aký vplyv má na fungovanie televízie s externým prostredím to, kto je práve generálny riaditeľ?
Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že som sa pri debatách o projektoch nikdy na takúto vysokú úroveň nedostala a ani som nemala tú potrebu. Ľudia, s ktorými bežne komunikujem na úrovni dramaturgie alebo programu, mi vždy poskytli všetky potrebné informácie – a čo sme si povedali, to aj platilo. Schvaľovanie je okrem toho štandardný proces. Generálny riaditeľ, samozrejme, určuje celkové nastavenie televízie, jej pestrosť a mal by dbať na zachovanie verejnoprávneho charakteru.
Vláda sa po prezidentských voľbách plánuje vrátiť k zmenám v RTVS. Ako vnímate pripravovaný zákon, ktorým má vzniknúť nová programová rada a bude odvolaný súčasný riaditeľ?
Nemôžem povedať, že si neviem predstaviť, kam to smeruje, lebo mám dosť rokov na to, aby som si pamätala časy, keď televízia len veľmi opatrne podporovala odvážnejšie projekty. Vidím to ako návrat do temnoty, o ktorej som si myslela, že ju máme dávno za sebou. Verejnoprávna televízia má byť zárukou kvality obsahu a nestrannosti, ale čo sa s ňou stane, keď ten zákon prejde? Môžu tam byť dosadení ľudia, ktorých kvalifikáciou bude to, že teraz asistujú pri likvidácii kultúry a neskôr budú ochotní poslúchať. Nastane cenzúra? Budeme sa tváriť, že všetko je v poriadku, len aby sme mohli ďalej pracovať? A kto je garantom tejto pripravovanej zmeny? Pozrime sa, čo ľudia zo SNS stvárajú na ministerstve kultúry – veď to je hanba. Je ťažké vyrovnať sa s tým, aké „elity“má momentálne naša krajina a kto zastupuje kreatívny priemysel a umenie. Veď títo ľudia nemajú s kultúrou absolútne nič spoločné, ide z nich len amaterizmus, hulvátsvo a hrubosť. A namiesto toho, aby sa aspoň obklopili odborníkmi, agresívne devastujú to, čo tu iní roky svedomito tvorili a prácne budovali. Je to odporné.
Otvorený list proti zákonu podpísali stovky ľudí z televízie aj spomedzi externých spolupracovníkov. Dokáže RTVS vzdorovať, keď sa vláda k zákonu po prezidentských voľbách vráti?
Nepochybujem, že je tam veľké množstvo hodnotovo správne ukotvených a nabudených ľudí, ktorí si uvedomujú, že sme ako spoločnosť prešli kus cesty a nesmieme sa teraz prepadnúť o tridsať rokov späť. Na druhej strane si uvedomujem, aké je to náročné, a videli sme to nedávno v Bibiane. Postaviť sa na radikálny odpor a prísť o prácu je pre mnohých otázkou prežitia, nie je to ľahké. Inú cestu než klásť odpor však nevidím. Je to riskantné, ale zdravé. Je našou povinnosťou hájiť RTVS a pomôcť jej udržať si integritu. Ak nás strach paralyzuje, tak sme zlyhali. Som za slušné, ale priame a čisté riešenia bez kompromisov.
Medzi výhradami zástupcov SNS voči RTVS padlo aj to, že je koniec externým spoluprácam, ktoré sa na televízii „priživujú“. Producenti a filmárske asociácie sa ozvali a zrátali, že od roku 2015 vzniklo 174 koprodukčných projektov, medzi nimi sú aj mnohé v zahraničí oceňované snímky. Roky sa hovorilo, že sa u nás netočí, ale toto číslo vyzerá inak.
V číslach možno nevidno fakt, že s počtom nakrútených titulov rastie aj kvalita. Vidíme kontinuálny progres, filmová produkcia to má dobre našliapnuté – a kvalitu vidno nielen v spracovaní, ale aj v pestrosti tém a žánrov, ktoré sa dostávajú k divákom. Verejnoprávna televízia má inú sledovanosť ako komerčné televízie, nefunguje pod diktátom sledovanosti, ale neplatí, že by jej obsah nebol relevantný, práve naopak. Pri debate o externých spoluprácach však niečo chýba. Zaujímalo by ma, čo by malo byť alternatívou. Ako by mal podľa navrhovateľov nového zákona vyzerať nový obsah? Kto by ho mal robiť? Ako by mala výroba pôvodnej tvorby prebiehať? Lebo to sme ešte stále nepočuli. Počuli sme iba vyhrážky a nekompetentnosť. Už sa na tom nedá ani smiať, lebo je to strašidelné a tá hanba presakuje čoraz hlbšie.
Nie je však aj trochu namieste pozrieť sa na to, čo RTVS vyrába s externými dodávateľmi a či sú na to vynaložené financie adekvátne?
Do internej tvorby nevidím, ale je zrejmé, že televízia vyrába a spolupracuje na rôznorodých projektoch, ktoré môžu byť navzájom absolútne neporovnateľné. Preto by som rada upozornila, že treba byť opatrný, keď ktokoľvek čokoľvek porovnáva. V odbornej debate by mali figurovať fakty a argumenty, nie dojmy, pocity alebo názory. Ja napríklad neviem len tak posúdiť, či je projekt iného producenta drahý alebo lacný, ale keď vidím výsledok, dokážem zhodnotiť, či v ňom tie peniaze a pridanú hodnotu vidím alebo nie, lebo dokážem posúdiť, či to bolo nakrútené za jeden deň alebo týždeň, že na tom musel robiť veľký štáb, že to muselo byť veľa práce vo fáze vývoja, náročná obrazová a zvuková postprodukcia a tak ďalej.
Čo by schválenie zákona o RTVS znamenalo pre producentov?
Obávam sa, že v prvom rade môže dôjsť k strate dôvery. Je pravdepodobné, že by sa tam vymenili ľudia a dostali by sa tam takí, ktorí zrejme nebudú vedieť garantovať nezávislosť a nestrannosť. Ak k tomu dôjde, myslím, že veľmi skoro pocítime tendenčnosť a servilitu.
Čo to bude znamenať pre divákov?
Všímam si, že nielen u nás majú ľudia stále tendenciu dôverovať inštitúciám, a môže sa stať, že časť ľudí, ktorí RTVS dôverujú a podrobne nesledujú, čo sa deje, budú jej program konzumovať naďalej a s ním aj pokrivený, nevyvážený, tendenčný alebo rovno nebezpečný obsah. Časť divákov sa od televízie zrejme odvráti, lebo stratí svoj kredit.