Poďme hľadať novú podobu vlastenectva
Ale pozor. Nehľadajme nejakú kompromisnú formu vlastenectva, s ktorou môžu súhlasiť všetci
Bolo už tesne pred polnocou a bolo zrejmé, že Peter Pellegrini vyhral. Vo volebnom štúdiu Denníka N panovala skleslá nálada. Aj ja som mal chuť zaklapnúť notebook a ísť spať. Tu sa však slova ujal šéfredaktor Respektu Erik Tabery, na ktorého tiaž okamihu predsa len nedopadla v plnej sile, a vyslovil myšlienku, ktorá sa pre mňa stala najdôležitejším posolstvom celého večera. Povedal:
„Bude strašne dôležité odpojiť sa trochu od politiky, odpojiť sa od toho, čo tam oni robia, a sústrediť sa na seba a svoju časť spoločnosti. Pretože nie je malá. Ide o jedno jediné. Udržovať pocit, že sa naša časť spoločnosti nerozpadne na atómy, v ktorých sa ľudia budú cítiť osamelí.“
A mal pravdu. Potrebujeme sa zbaviť hypnotickej fascinácie kauzami, hoaxami, malými či veľkými podvodmi, aroganciou mocných. Potrebujeme presunúť našu pozornosť od „tých druhých“, či už pod týmto označením chápeme vládnych politikov, alebo všetkých ich voličov, a vrátiť sa k nám samým.
K nášmu vlastnému stredu, k našim vlastným hodnotám. Potrebujeme si nanovo ujasniť, kým sme, a možno ešte viac, kým chceme byť. Z tohto vedomia potom môžeme čerpať novú silu a novú súdržnosť.
Slovom, potrebujeme hľadať novú podobu vlastenectva.
Ale pozor. Nehľadajme nejakú kompromisnú formu vlastenectva, s ktorou môžu súhlasiť všetci. Dnes – keď sa vládny valec rozbieha – nie je tá správna chvíľa, aby sme o ideáloch rokovali s voličmi Harabina či Uhríka.
Hľadajme v prvom rade vlastenectvo, ktoré sedí nám. Ktorému môžeme bez váhania pritakať a cítiť sa v ňom komfortne. Ak sa ostatní pridajú, budeme len radi. Vopred však zo svojich hodnôt ustupovať nebudeme. Žiadne ohýbanie chrbtov, žiadne skláňanie hláv!
Napokon, je nás skutočne veľmi veľa. A máme veľkú moc. Hoci možno nie politickú, aspoň v tomto okamihu dejín nie. Naša značná moc je založená na našich schopnostiach. Sme účtovníčky, učitelia, podnikateľky, športovci, maliarky, novinári, ochranárky, tesári, právničky, sudcovia, političky. Spolu vieme všetko.
Akurát sa nesmieme nechať rozbiť na atómy. A preto potrebujeme nájsť náš spoločný stred.
Rád by som k tomuto hľadaniu prispel. Chcem preto načrtnúť, aké vlastenectvo by sa páčilo mne. Nemám však, samozrejme, patent na správne odpovede. Verím preto, že sa do diskusie pridáte, či už súhlasne, alebo, naopak, polemicky. Našu spoločnú identitu predsa môžeme sformovať len spoločne.
V každom prípade, tu je môj náčrt.
SME OBČIANKY A OBČANIA, NIE SYNOVIA A DCÉRY NÁRODA
Najskôr, naša vernosť má patriť štátu, nie národu. Naše vlastenectvo má byť založené na občianskom, nie národnom princípe. A to hneď z niekoľkých dôvodov.
Ten prvý je jednoduchý. Nechceme vynechať Maďarov,
Rómov, Rusínov a iné národnostné menšiny, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky v rovnakej miere ako my.
Druhý je o čosi komplexnejší, intuitívnejší. Byť príslušníkom národa je v niečom ako narodiť sa do rodiny. Je v tom čosi osudového: krv, rodokmeň, neviditeľné nitky. Rodinu si nielenže nevyberáme, nemôžeme sa z nej ani vyviazať.
Rodina si takisto od nás vyžaduje určitú formu vernosti.
Keď niekto z rodiny koná zle (napríklad keď strýko podvádza zákazníkov), ostatní členovia často radšej odvrátia zrak a nič neprezradia, aby nezradili svoju krv.
Byť občanom krajiny je menej dramatickým, o to však slobodnejším vzťahom. K občianstvu ma nezaväzuje žiadna krv, žiadne gény. Nie je vpísané v rysoch mojej tváre. Za určitých životných okolností sa môžem stať občanom akejkoľvek krajiny na svete.
A napokon tretí, posledný dôvod. Ak sa budeme definovať národne a nie občiansky, vždy budeme mať – ako Slovania – blízko k Rusku. Rusko bude navždy tým strýčkom, ktorý síce často koná strašné veci, ale je „náš“. Je v rodine. A krv predsa nie je voda.
Ak však prijmeme za svoju občiansku identitu, budeme mať blízko ku krajinám, ktoré si ctia občiansku spoločnosť, a teda i demokraciu. Naše pohľady sa tak samy od seba obrátia na Západ.
Mám preto rozporuplné pocity, keď čítam začiatok našej ústavy. „My, národ slovenský…“Z tej podivnej pomnožnej identity mi naskakujú zimomriavky. Dúfam preto, že sa dožijem dňa, keď sa bude naša ústava začínať slovami: „My, občianky a občania Slovenskej republiky…“
NIE SME OBETE
Od detstva nemám rád reči o Slovákoch ako o holubičom národe, ktorý celé dejiny trpel a každú chvíľu sa stal obeťou niektorého zo susedov.
Vkĺznuť do roly obete je lákavé, pretože obeť – ak je uznaná okolím – má v akejkoľvek situácii takmer automaticky výhody. Ostatní na ňu berú zvláštne ohľady, prejavujú jej svoj súcit. A, naopak, tolerujú jej takmer akékoľvek správanie. V rodinách i v spoločnosti preto často platí, že boj o moc často vyhrávajú práve obete. To je, mimochodom, dôvod, prečo sa do pozície obete radi stavajú najrôznejší politici.
V slovenčine máme pritom ešte jednu smolu. Opisujeme jediným slovom to, na čo má angličtina slová dve: „victim“(obeť nehody, zločinu, ale napríklad aj predsudkov) a „sacrifice“(obeť, ktorú prinášame, napríklad na oltár v kostole). Náš pojem „obeť“je preto kontaminovaný akousi zvláštnou aurou posvätnosti. Ten, kto je obeťou, je pre nás tak trochu svätejší ako ostatní.
Pozícia obete však so sebou nesie i jedno zásadné riziko. Ochromuje. Keď povieme „sme obete“, hovoríme vlastne takisto „sme bezmocní, sme slabí“. Preto budhistický spis Dhammadapa už tri storočia pred Kristom varuje:
„Pohanil ma, zbil ma, premohol ma a olúpil ma.“U tých, čo takto premýšľajú, sa nenávisť nikdy neutíši.
Dajme si preto pozor, aby sme samých seba nepovažovali za obete. Žijeme ťažšie časy, to áno. Ale nie sme preto obeťami ani vládnej mafie, ani všetkých tých voličov, ktorí volili inak ako my. Našu identitu predsa nemôže definovať ani nenávisť k Ficovi, ani pohŕdanie jeho stúpencami.
NAŠE VLASTENECTVO NIE JE ŽIARLIVÉ
Slovenská a žiadna iná. Taká má byť naša kultúra podľa ministerky Martiny Šimkovičovej. A taká má byť – aspoň podľa národovcov z košiara SNS – i naša identita. Akoby Slovenská republika bola žiarlivou matkou, ktorá svoje deti nikdy nepúšťa z domu.
Som za inú podobu vlastenectva. Každý z nás má predsa mnoho identít. Niektoré sú veľmi všeobecné: sme živé bytosti, sme ľudia. Iné sú, naopak, špecifické: niekto je katolík, niekto Košičanka, niekto zas dirigent. Nevidím žiadny dôvod, prečo by nejaká slovenská občianka nemohla byť zároveň dirigentkou, Košičankou, katolíčkou, mamou… A, povedzme, i držiteľkou poľského pasu.
Slovenská identita je pre každého z nás len jednou z množstva identít. A nie každý ju musí považovať za tú najdôležitejšiu. A je to tak v úplnom poriadku. Nie sme sektou, ktorá prísne stráži svojich členov.
Nebuďme ako Martina Šimkovičová, nepredpisujme si nejakú jedinú správnu, kánonickú podobu slovenskosti. Si slovenský patriot a žiješ v Nových Zámkoch? Fajn! Máš rada Slovensko, ale žiješ v Newcastli? Tiež fajn! Budeme radi, keď občas prídeš domov alebo nám pomôžeš nejako inak. Máš rodičov zo Slovenska, ale vyrástol si v USA a nemáš už slovenské občianstvo? Nevadí. Ak ti na Slovensku záleží, stále, samozrejme, patríš medzi nás.
Je nás veľa. Viac než milión. Zďaleka nás však nie je tak veľa, aby sme si mohli dovoliť niekoho, kto chce aktívne pomôcť, nechať za dverami.
V nastávajúcich rokoch bude práve kontakt so svetom kľúčový. Práve odtiaľ môže pre slovenskú demokraciu prísť rozhodujúca pomoc. Či už pôjde o pomoc z Európskej únie, alebo od Sloveniek a Slovákov z diaspóry.
DÔLEŽITÉ JE, AKÝMI SA CHCEME STAŤ
A vôbec, poďme sa menej sústrediť na to, kým sme, a viac na to, kým sa chceme stať. Rozumiem, že je lákavé nejako uchopiť našu kolektívnu povahu. Zadefinovať, že sme liberálni alebo konzervatívni, s poddanskou či panskou povahou, zbabelí či odvážni, veselí či melancholickí.
Akákoľvek takáto definícia nám však od istej miery zabraňuje vidieť ľudí, ktorí pod ňu celkom nespadajú. A takýchto ľudí je vždy hromada. Ba čo viac, bráni nám vidieť i náš vlastný potenciál k zmene. Ak sme z definície zbabelí, ako by sme sa mohli stať odvážnymi? A ak sme z definície melancholickí, ako by sme sa mohli stať veselými?
Lepšie je preto zomknúť sa nie okolo definícií súčasného stavu, ale okolo ideálov, ku ktorým sa v budúcnosti chceme približovať. České „Pravda vítězí“je presne takýmto ideálom. Nikto rozumný v Českej republike netvrdí, že v jeho vlasti už dnes pravda na hlavu poráža hoaxy a dezinformácie. Mnohí Česi však veria, že má cenu snažiť sa v živote o maximálnu pravdivosť, autentickosť a rýdzosť.
Ani Francúzi si nemyslia, že v ich zemi už niekoľko storočí panuje sloboda, rovnosť a bratstvo. Veria však tomu, že má cenu snažiť sa tieto ideály do života spoločnosti znovu a znovu vnášať.
Čomu veríme my? Na tomto mieste môžem, samozrejme, odpovedať len sám za seba.
Verím v demokraciu. V naše miesto v západnej civilizácii. Vo vzdelanie. V ľudské práva. V empatiu, v priateľstvo. V rodinu. Vo veľkorysosť, vo vzájomnú pomoc. V odvahu. V kľúčovú rolu prírody a umenia v našich životoch.
A rovnako verím, že na mnohých z týchto hodnôt by sme sa dokázali všetci spoločne zhodnúť.
Dajme si preto pozor, aby sme samých seba nepovažovali za obete. Žijeme ťažšie časy, to áno. Ale nie sme preto obeťami ani vládnej mafie, ani všetkých tých voličov, ktorí volili inak ako my. Našu identitu predsa nemôže definovať ani nenávisť k Ficovi, ani pohŕdanie jeho stúpencami.