Zase neovládol nutkanie zaútočiť na občana

Vzorec je stále rovnaký - predseda Smeru útočí na obete, ktoré mu politicky nerežú

Robert Fico si zase vybral radového občana, aby sa mohol vysmievať a ukazovať, akí sú ľudia, čo nepatria do jeho košiara, slabí a zraniteľní a ako príliš prežívajú, čo sa deje na Slovensku. Zaujímavé je už to, že z celej produkcie Denníka N o prezidentských voľbách ho zaujal hlavne článok, v ktorom odborníčky a odborníci radia, ako zvládnuť hnev, frustráciu či smútok z ich výsledku. Výrok psychológa Matúša Bakytu o tom, že bol rád, že mal doma lieky proti úzkosti a že mohol objať manželku a psíka, nielenže dosť prekrútil, ale ho niekoľkokrát za deň zopakoval posmešným tónom.

Z Bakytu tiež urobil terč online nenávisti svojich fanúšikov (našťastie aj podpory), ako sa to napríklad v decembri minulého roka stalo študentovi práva Marekovi Janigovi a mnohokrát predtým aj niektorým novinárkam a novinárom a už dosť dávno aj Hedvige Malinovej.

Fico to má jednoducho vo svojej výbave. Útočiť, urážať, vysmievať sa, upozorňovať na niečí vzhľad, povahové vlastnosti či na to, že sa nehanbí hovoriť o svojich úzkostiach.

Vždy je to však človek, ktorý nereže Ficovi ani politicky – kritický študent, psychológ, čo hovorí o tom, že ľudia sa môžu cítiť zle z výsledkov volieb, mladá žena maďarskej národnosti, ktorá sústavne opakuje, že nie je klamárka, hoci vládna moc ju tak onálepkovala.

Ako v rozhovore s Veronikou Folentovou hovorí samotný Matúš Bakyta: „Komentár Roberta Fica bol slušný v spoločenskom kontexte, ale je to cez čiaru z pohľadu toho, že to hovoril premiér.“

Dá sa s tým súhlasiť. Zároveň platí, že čiary Roberta Fica sa stále posúvajú už aj mimo subkultúry štvrtej cenovej skupiny. Najhoršie, čo sa môže stať, teda okrem toho, že svojimi rečami spôsobí niekomu dlhodobú ujmu, je to, že spoločnosť otupie spolu s ním. Presne to on chce.*

Čiary Roberta Fica sa stále posúvajú už aj mimo subkultúry štvrtej cenovej skupiny.