Verím, že nás táto udalosť preberie
Aj ja som ochranke spôsoboval ťažké chvíle, hovorí bývalý prezident Andrej Kiska
Sbývalým prezidentom Andrejom Kiskom som sa po atentáte na Roberta Fica stretol v nákupnom centre. Keď som sa ho spýtal, či je na takom frekventovanom mieste bez ochranky, iba sa usmial. Ochranka s ním v skutočnosti bola a strážila ho celý čas z miesta, kde naňho mala dobrý výhľad a mohla kedykoľvek zasiahnuť.
Čo ste si povedali, keď ste sa dozvedeli o atentáte na Roberta Fica?
Že je to strašné. Nikdy by som nepovedal, že sa v našej krajine niečo také môže stať. Bol som v šoku a hneď som začal zháňať informácie o tom, ako sa to udialo, a hlavne dúfať, že sa z toho dostane. A verím, že to dobre dopadne.
Nemáte teraz o vlastnú bezpečnosť? obavy
Úprimne povedané – spozornel som. Je pravda, že už nie som aktívnym politikom, ale napriek tomu sa vyjadrujem k veciam verejným a v prezidentskej kampani som dosť aktívne vystupoval aj na námestiach.
Predseda PS Michal Šimečka podal v piatok trestné oznámenie pre to, že sa jemu, jeho manželke a dcére vyhrážajú smrťou. Vám sa od atentátu nevyhrážajú?
Nie, na Facebook chodím minimálne. Dal som tam len jeden status, ktorým som sa snažil upokojiť situáciu, ale zásadne nečítam komentáre pod svojimi príspevkami. Ani poštou som nič nedostal.
Čo táto udalosť podľa vás urobí so Slovenskom?
Verím, že nás preberie. Je to obrovský výkričník pre celú krajinu, pre každého jedného človeka, aby zvažoval, čo hovorí a ako to hovorí. A zdôrazňujem, že pre každého – od opozície cez koalíciu možno až po mňa, aby sme veľmi vážili každé jedno slovo. Lebo slovo dokáže byť veľmi silnou zbraňou. Na začiatku každej takejto tragédie bolo slovo. Myšlienky niektorých ľudí začali rozprávať a dostali sa do hláv iných ľudí a potom dochádza k takýmto šialeným činom.
Podľa mnohých názorov bol atentát dôsledkom toho, ako veľmi je krajina rozdelená a ako sú v nej vybičované emócie. Tiež si to myslíte?
Neviem. Keď vidím situáciu v Poľsku alebo v iných krajinách, nemám pocit, že by u nás boli emócie vybičované viac. Toto je šialený čin jednotlivca a takíto jednotlivci môžu zlyhať v každej krajine. Je však pravdou, že výzvy plné nenávisti proti médiám, proti časti ľudí, ktoré sme počuli hlavne z úst Fica, Blahu a podobných, určite prispievajú k tomu, že ak tu existuje takýto psychicky labilný človek, môže sa rozhodnúť nejako konať.
Po atentáte nasledovali výzvy na upokojenie situácie; niektorí politici, napríklad Blaha alebo Andrej Danko, však reagovali skôr tak, aby emócie ľudí ďalej vyhrotili. Môžeme vôbec dúfať v upokojenie situácie?
Verím, že sa preberú a uvedomia si, aké strašné veci po takejto tragédii rozprávajú – že sa začína vojna a že budú so všetkými bojovať. Dúfam, že si už uvedomili, aké desivé posolstvá vysielajú a čo to ešte v našej krajine môže spôsobiť. Veľmi si vážim výzvy pani prezidentky a budúceho prezidenta Pellegriniho, aby sa spoločne čelní predstavitelia relevantných politických strán stretli, postavili sa na jedno miesto vedľa seba a vyzvali na pokoj. Fico s Kaliňákom sa ma snažia dostať do väzenia, ale keď vidím, čo sa deje, tak by som napriek tomu okamžite prišiel, postavil sa vedľa nich, rameno vedľa ramena, a povedal by som, že musíme túto krajinu upokojiť.
Pochválili ste iniciatívu Zuzany Čaputovej a Petra Pellegriniho. Čo by mala urobiť koalícia a čo opozícia?
To isté platí pre koalíciu aj opozíciu. Koalícia má v rukách svoje nástroje a ja verím, že nebude zneužívať situáciu na nejaké represívne opatrenia – hlavne vo vzťahu k médiám alebo k niektorým osobám. Opozícia a koalícia sa teraz musia postaviť vedľa seba a vyzvať na upokojenie. Politický súboj nikdy nie je jednoduchý, ale nesmie sa nikdy dostať tam, kam sa dostal dnes.
Už 10 rokov žijete s ochrankou a poznáte, čo všetko dokáže zvládnuť a čo nie. Keď ste videli zábery z atentátu na premiéra, mali ste pocit, že ochranka zasiahla správne?
Aj ja som ochranke spôsobil takéto ťažké chvíle. V okamihu, keď sa rozhodnete vojsť medzi ľudí, a ja som sa tak často rozhodoval spontánne, je to pre ochranku nesmierne ťažká situácia. Je iné, keď niekam plánujete prísť – napríklad do nejakého podniku na nejakú akciu. Tam sa dajú urobiť preventívne opatrenia. Pamätám si napríklad, že keď som ako prezident chodieval večer na pivo, vopred som ochranke povedal, kam idem, a vedel som, že ten objekt bude zabezpečený. Keď som tam vošiel, už som videl, ako sú tam ľudia z ochranky pripravení zasiahnuť.
Mali ste aj negatívne skúsenosti z podobnej situácie, v akej sa ocitol premiér – teda keď ste išli medzi ľudí?
Pamätám si, keď v Brezne pred budovu, v ktorej som bol, kotlebovci navozili tri autobusy ľudí. Stáli pred ňou a ja som mal cez nich prejsť do inej budovy. Zvažovalo sa, čo by som mal spraviť. Povedal som, že pôjdem medzi nich a porozprávam sa s nimi, nemám sa prečo hanbiť za svoje názory. Aj som medzi nich šiel. A to sú presne tie situácie, keď je ochranka vo veľmi ťažkej situácii. My politici však chceme chodiť medzi ľudí, potriasť si s nimi rukou. Dnes vidím, aké je to riskantné a aké ťažké je v takejto situácii zasiahnuť.
Došlo vtedy v Brezne k nejakému incidentu?
Nie. Normálne som sa s nimi začal rozprávať. Pokiaľ viem, ochrankári už predtým medzi nich vošli a upokojovali to, aby k ničomu nedošlo. Kotlebovci teda už vedeli, že je tam ochranka, a cítili jej prítomnosť. Nič sa nestalo.
Chodíte aj teraz bežne medzi ľudí?
Áno, bol som aj na protestoch. Ľudia sa radi so mnou porozprávajú, odfotografujú sa so mnou, potrasú mi rukou. Ale nikdy neviete, keď sa k vám niekto blíži, s akým zámerom prichádza. Raz som bol na výlete na jednom hrade so svojím malým synom a postávala tam skupinka štyroch ľudí s holými hlavami a hrubými reťazami okolo krkov, zazerali na mňa a viedli také reči, že som bol rád, že je tam ochranka so mnou.
Mali ste niekedy strach z útoku so zbraňou?
Nie. Vyhrážky však boli – dostal som napríklad list s namaľovanou pištoľou, a nebolo to len raz. Vtedy som žiadne obavy nemal, ale dnes musím priznať, že som sa možno trošku mýlil a pristupoval som k tomu až príliš optimisticky. Lebo aj v našej krajine sa takáto vec môže stať.
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok povedal, že na rokovaní vlády v Handlovej bola zabezpečená najvyššia možná ochrana, vyššia bola už len pri rokovaní slovenskej a ukrajinskej vlády. Myslíte si, že sa dalo útoku na Roberta Fica predísť?
Existujú dva druhy takýchto útokov – buď ich robia organizované skupiny a je prácou tajných služieb, aby ich monitorovala a na niečo také sa pripravili. A potom sú tu presne takíto osamelí vlci, ktorí zoberú legálne držanú zbraň, niekam sa odvezú a zaútočia bez toho, aby to vedela čo i len ich rodina. Proti osamelým vlkom je obrana najťažšia. Videl som fotografie toho človeka, a keby som ho stretol niekde v meste, v živote by mi nenapadlo, že sa v jeho hlave môže zrodiť niečo také. Ochranka tam bola, monitorovala ľudí a jeho určite nevyhodnotila ako potenciálne nebezpečného človeka. O to bola tá situácia horšia.
Opozícia a koalícia sa teraz musia postaviť vedľa seba a vyzvať na upokojenie. Politický súboj nikdy nie je jednoduchý, ale nesmie sa nikdy dostať tam, kam sa dostal dnes.
Mali ste niekedy od ochranky či od tajnej služby informáciu, že vám bezprostredne hrozí útok?
Nie. Bola tu zostrená bezpečnostná situácia v čase teroristických útokov v Európe. Ale na niečo také sa nepamätám.
Všímali ste si prácu ochrankárov ako prezident?
Určite si to človek všíma. Na začiatku si musí zvyknúť, že má ochranku. Potom, keď je vo funkcii dlhšie, všíma si, ako funguje ochranka v iných krajinách a u iných prezidentov či premiérov a ako naša, aké je u nás a u nich zabezpečenie.
Videli ste nejaké rozdiely?
Pre mňa bolo veľkým prekvapením, ako funguje ochranka napríklad v Poľsku. Poľsko po páde lietadla s prezidentom Kaczyńským vyhodnotilo, že ich ochrana musí byť vysoká. Keď sme sa boli lyžovať s poľským prezidentom na Skalnatom plese, neviem, či okolo neho nebolo aj dvanásť ochrankárov. S ním sa ani nedalo poriadne lyžovať, lebo keď sa pustil z kopca, všetci sa pustili za ním. A keď som bol ako prezident v Poľsku na návšteve a chceli sme ísť do nákupného centra nakúpiť vianočné darčeky, povedal som si, že tam bude pokoj, lebo ma tu dohromady nikto nepozná. Lenže keď ste v cudzom štáte, tak k vašej vlastnej ochranke ešte pridajú tú ich. A poľskí ochrankári agresívne a asertívne ľudí z uličky nákupného centra priam odhadzovali. Keď som vstúpil do nejakého obchodu, tak tam do každej kabínky nabehlo snáď šesť chlapov. Cítil som sa tak zle, že som už viac nenakupoval a radšej som si sadol na kávu.
Kde ste ešte pri svojich zahraničných cestách zažili takú asertívnu ochranku?
Pri ceste do jednej z krajín Južnej Ameriky. Tam ma v jednom meste sprevádzala ozbrojená skupina asi 14 vojakov so samopalmi. Chodil som tam po ulici v ich obkľúčení. To bol asi najsilnejší zážitok s ochrankou. Zvýšenú ochranu som zažil aj na gruzínsko-ruskej hranici. Ani v USA, ani v Izraeli som, naopak, nemal veľmi zvýšenú ochranu.
V čom sa človek musí obmedziť, keď má ako vysoký ústavný činiteľ ochranku?
Mal by si v prvom rade uvedomiť, že ochrankári sú ľudia zodpovední za jeho bezpečnosť, a mal by sa vyhnúť „psím kúskom“, akým je napríklad únik, aby sa im stratil. Mal by vždy myslieť na to, že pokiaľ by sa mu ako chránenej osobe niečo stalo, potrestaný za to bude ochrankár, ktorý s ním mal byť. Je dôležité, aby chránená osoba bola empatická voči týmto ľuďom, ktorí sa snažia robiť svoju prácu najlepšie, ako vedia, a nemala by im ju úmyselne sťažovať.
Vo filmoch vídame, ako si chránené osoby zvyknú „odskočiť“z dohľadu ochranky, aby si napríklad urobili výlet bez nich. Vy ste niečo také svojej ochranke urobili?
Nie, a nespravil by som to práve pre to, čo som povedal. Jasné, že by sa to dalo. Bol ma raz pozrieť synovec, chceli sme ísť na pivo a navrhol mi zo žartu, aby som si ľahol na dlážku jeho auta a že si tak nikto nevšimne, že so mnou odišiel. Samozrejme by som to nespravil, lebo ľudia z ochranky by z toho mali problém. Poznal som veľvyslanca, ktorý mal našu ochranku a on útek ochranke trochu bral ako šport. Žiaľ.
Mohli ste ako prezident odmietnuť ochranu? Môžete to urobiť ako exprezident?
Teraz, keď už nie som aktívnym prezidentom, mám právo reverzu, ktoré aj využívam. Znamená to napríklad, že keď idem na dovolenku do zahraničia, podpíšem papier, že sa na toto obdobie vzdávam ochranky, a neťahám ju so sebou po dovolenkách. Ako prezident som toto právo nemal – chodili so mnou všade, na každú jednu dovolenku. Napríklad pre moju manželku to nebolo vždy príjemné, keď sme si ľahli na pláž a za nás si ľahli štyria ochrankári. Ale brali sme to ako súčasť mojej práce a tak sme žili.
Slovo dokáže byť veľmi silnou zbraňou. Na začiatku každej takejto tragédie bolo slovo. Myšlienky niektorých ľudí začali rozprávať a dostali sa do hláv iných ľudí a potom dochádza k takýmto šialeným činom.
Žiadali ste si v nejakých momentoch úpravy režimu ochrany – napríklad menej ochrancov okolo seba?
Nie, nikdy by som do ich práce takto nezasiahol. Ako prezident som to bral tak, že ako najvyšší ústavný činiteľ musím akceptovať pravidlá, ktoré sú tu nastavené, a musím uznať, že v mojej ochranke boli vždy slušní, distingvovaní ľudia, ktorí si robili svoju prácu. Veľmi rýchlo sme našli systém, ako spolu vychádzať, aby to fungovalo.
Dostali ste ako chránená osoba poučenie, čo všetko by ste mali a nemali robiť? Poučili vás napríklad, ako sa správať pri stretnutí s davom?
Neboli to odporúčania takého charakteru, že by som dostal nejaký manuál, čo mám a čo nemám robiť. Čo som sa musel naučiť, bolo, že si nesmiem sám pri vystupovaní otvárať dvere auta. Som energický človek, ale ochrankár sa musí rozhliadnuť a usúdiť, či je bezpečné, aby som vystúpil. Ďalej som sa naučil vopred plánovať, a keď som šiel na nejakú akciu, bolo dôležité, aby som im to vopred nahlásil. Boli však aj niektoré spontánne akcie. Stalo sa aj to, že sme mali ísť na miesto, kde bola skupina možných problémových ľudí, tak mi vopred avizovali, že tam takíto ľudia budú, a aby som zvážil, či tam pôjdem alebo nie. Ak mi nerobilo problém toto miesto zmeniť, tak som ho zmenil, ale niekedy som tam šiel aj tak.
Dostali ste poučenie, ako sa správať v situácii, v akej sa ocitol premiér Fico?
Takto priamo poučený som nebol. Neexistovalo poučenie znejúce napríklad: ak niekto začne strieľať, hoďte sa o zem alebo bežte nejakým smerom. Títo chalani poučení sú, vedia, čo majú robiť, ale nepoučovali ma, čo mám robiť ja.
S akými neobvyklými bezpečnostnými situáciami ste sa stretli?
Napríklad keď nás prezident Miloš Zeman zobral na tribúnu a pod ňou boli dva či tri tisíce jeho odporcov, ktorí skandovali. Boli tam okrem nás poľský, maďarský a nemecký prezident. Zrazu po Zemanovi začali hádzať vajíčka a ochranka okolo nás rozprestrela dáždniky, ktorými nás chránila. Našťastie som bol najkratšie slúžiaci prezident, takže som stál na kraji a nič ma nezasiahlo. Ale nemecký prezident Joachim Gauck dostal do hlavy vajíčkom. Bolo to dosť nepríjemné. Prezident Zeman vedel, čo sa tam bude diať, bol varovaný, a napriek tomu chcel, aby sme tam šli. Takže keď sa chránená osoba rozhodne, že niekam napriek varovaniu pôjde, mala by si uvedomiť, čo všetko z toho bude vyplývať.
Nie je chybou, že chránené osoby nemajú manuál, ako sa správať v určitých situáciách a čomu sa vyhýbať?
Je logické, že keď idete niekam, kde je to rizikové, tak vás upozornia, napríklad na to, že tam budú problémoví ľudia. Keď som napríklad vychádzal z nejakého mestského úradu a boli tam zhromaždení kotlebovci, lebo oni sa občas vedeli zhromaždiť, aby mi znepríjemňovali život, tak mi bolo povedané, že ma tam čaká povedzme 50 kotlebovcov s píšťalkami. Situáciu vždy monitorovali, a keď som cítil, že nie je dobrá, tak som nešiel medzi ľudí, ale rovno do auta. Myslím, že ochranka dáva v takých momentoch signál a chránenej osobe oznámia veci, ktoré má vedieť. Ale manuál o tom, čo robiť, keď sa začne strieľať, pre chránené osoby neexistuje a nemyslím si, že je potrebný. Chránená osoba má väčšinou na starosti mnoho iných úloh a toto je úlohou ochranky. Je však dôležité, aby chránená osoba plne spolupracovala s ochrankou a nebola zbytočne tvrdohlavá.
Sám ste však povedali, že ste občas spontánne išli k zhromaždeným ľuďom.
Ochranka rýchlo pochopila, aký som prezident a ako fungujem. Vedeli, že keď vidím skupinu ľudí, alebo keď ma ľudia pristavia, či sa chcú so mnou odfotografovať, tak som pokladal za slušné im vyhovieť. Mám ľudí rád, takže som s tým nemal problém. Ochranka veľmi rýchlo pochopila, aký mám systém správania, a prispôsobovali mu svoje kroky.
Stalo sa niekedy, že ste museli mať na sebe nepriestrelnú vestu?
Nie.
Patrí vôbec k výbave kolóny prezidenta nepriestrelná vesta pre chránenú osobu?
Možno ju majú, ale neviem, čo všetko majú. Viem, že keď tu bol turecký prezident, nosili so sebou aj také nepriestrelné clony, a keby niekto začal páliť, tak by ich rozprestreli pred neho. Akú výbavu má naša ochranka, však vôbec neviem.
Čo bude podľa vás atentát znamenať z hľadiska inaugurácie Petra Pellegriniho? Vy ste mali pri svojej inaugurácii množstvo stretnutí s ľuďmi na ulici a podobné to bolo aj pri inaugurácii Zuzany Čaputovej.
Určite tam budú podstatne výraznejšie bezpečnostné opatrenia než počas našich inaugurácií a je mi to ľúto. Je to jedna z najväčších politických slávností, je raz za päť rokov. Je mi ľúto, že prezident Pellegrini asi nebude môcť ísť medzi ľudí, hoci by chcel. Teraz sa však treba prispôsobiť situácii.
Je to podľa vás krátkodobá záležitosť, alebo sa na Slovensku už budú musieť politici schovávať a nebudú môcť chodiť medzi ľudí?
Myslím si, že po tejto udalosti bude treba urobiť niektoré zásadné zmeny. Žiaľ, často až takéto tragédie spustia zmeny, o ktorých vieme, že by mali nastať, ale nie sú na to peniaze ani ochota – napríklad bývanie prezidenta. V iných štátoch majú zabezpečenie prezidentského obydlia vyriešené. Verím, že sa už teraz finančné prostriedky nájdu a nájde sa aj vôľa. Potom bude dôležité, aby sa z nového štandardu nepoľavilo. Nemusí sa nič zlé stať ďalších 30 rokov, ale môže sa také stať aj o pár mesiacov.