Prírodné vedy sa dajú tiež naučiť
Nedostala som sa na medicínu, no som rada, že som skončila v školstve, povedala pre HN Gabriela Podracká, ocenená učiteľka fyziky a chémie z košického gymnázia.
Niektorí žiaci utekajú zo školy hneď po poslednom zvonení. S vami dobrovoľne zostávajú študenti do šiestej večer, až vás z budovy vyprevádza školník. Čím to je?
Vediem chemický krúžok, no vždy to je o študentoch. Musí sa nájsť skupina, ktorá sa nadchne. Mne stačí na začiatku roka vypísať, že vediem chemický krúžok, a čakám, kto sa prihlási. Robievam aj osobné konzultácie v rámci prípravy na vysokú školu a vediem prácu v laboratóriu. Na hodinách nie je čas úplne na všetko. Keď im chcete pri menšom počte hodín odovzdať všetky vedomosti, nie je na to taký priestor. V úvode školského roka poviem, že ak si chcú žiaci rozšíriť svoje schopnosti, môžu sa prihlásiť do krúžku. Tam získavajú praktické zručnosti. Keď pôjdu na vysokú školu, bude vidieť, že už niečo robili. Vždy si vytypujem študentov na chemickú olympiádu. Najprv nechcú, boja sa toho a treba ich trochu zlomiť. Tí šikovní to neskôr ocenia.
V popoludňajších hodinách vediete krúžok chémie v laboratóriu. Robíte s nimi reálne pokusy a cvičenia?
Áno. Keď poviem napríklad Erlenmeyerova banka (pozn. red. – druh chemického varného skla používaného v laboratóriách), musia vedieť, čo to je. Nadobúdajú aj teoretické vedomosti. Keď robíme laboratórne cvičenia, kde je potrebné niečo spočítať, znova sa rozširuje ich obzor, aj keď nemajú taký vzťah k príkladom. Tak pochopia, že to k tomu patrí.
Akí žiaci zostávajú „po škole“? Sú to tí, ktorí sa pripravujú na olympiády, maturity a prijímačky, alebo aj takí, ktorí potrebujú vysvetliť učivo?
Je tam pestrá paleta. Mám napríklad talentovaného študenta Richarda Grešáka. S ním sme uzavreli dohodu, že si vyskúša, aké je to vyučovať. Po každom krúžku zistí, že to je ťažké, že úloha pedagóga nie je jednoduchá a musí si výklad premyslieť. Nie sú tam iba tí, ktorí sa pripravujú na olympiádu. Prihlásia sa aj osamelí bežci, ktorí sa o krúžku dozvedia od spolužiakov. Robia sa tam veci nad rámec vyučovania. Sú tam aj takí, ktorí chcú vedieť viac a chcú na sebe pracovať. Pokusy sú pestré. Mnohí z účastníkov nechcú ísť na olympiádu, ale baví ich práca a to, že sme komunita. Vždy sa nájde jeden a ten stiahne ostatných. Vytvoria sa priateľstvá a organizujú sa spoločné výlety.
Musia mať žiaci na prírodné vedy talent alebo sa dajú naučiť?
Myslím si, že sa dajú naučiť. Keď to porovnám na sebe, na strednej škole som nemala taký nadhľad nad prírodovednými predmetmi, ale prišlo to tou prácou. Keď študenti budú na sebe pracovať, nadobudnú vzťah k prírodovedným predmetom. Keď zbadám študenta na olympiáde z dejepisu alebo z angličtiny, poviem si, že keď sa vie naučiť tieto predmety a reprezentovať, tak by sa vedel naučiť aj prírodné vedy.
Stretávate sa s predsudkami, že žiakom sa zdá, že prírodovedné predmety sú príliš náročné a boja sa venovať sa im do hĺbky?
Určite. Mám aj triedu, ktorá mi je veľmi blízka. Jedna študentka mi povedala: pani profesorka, my tú fyziku nemusíme, ale máme radi vás. Atmosféra je v triede veľmi dobrá. U niektorých sa to zlomí. Niekto sa vo štvrtom ročníku neprihlási na seminár a diskusiou so spolužiakmi zistí, že pôjde tým smerom a vyberie si prírodovedný predmet. Pre pedagóga je to veľmi potešujúce.
Čoraz viac sa hovorí o tom, že vzdelávanie by nemalo byť založené na memorovaní, ale malo by klásť dôraz skôr na reálne skúsenosti. Súhlasíte?
Som klasická učiteľka – krieda a tabuľa. Proces poznávania sa odvíja od študentov. Diskutujeme o tom, no staviame na tom, čo je staršie. Myslím si, že to majú radi klasických spôsobom. Keď mám delenú hodinu a zostane popísaná tabuľa, poviem si, že mám poznámky, už nemusím písať. Oni povedia, že to treba zotrieť a začať odznova.
Znamená to, že ich baví aj teória?
Myslím si, že vidia, že má logiku. S učením je to ťažšie, ale dá sa to preklenúť. Študenti za mnou prišli na konci školského roka a povedali, že moja veta ich zachránila na skúške, lebo si spomenuli, že som povedala, že ju musia ovládať. Aj klasicky memorujeme. Teraz som učila Pascalov a Archimedov zákon. Snažím sa im ukázať prakticky, ako to overíme, a potom im poviem, aby sa na Archimedov zákon spýtali rodičov. My sme boli generácia, ktorá musela memorovať. Myslím si, že väčšina rodičov to vie doteraz vysypať. Aj memorovanie má svoj význam, ale je potrebné logicky myslieť. Keď desaťkrát vysloví tú vetu a upozorním ho, čo vynechal, zistí, že sa zákon musí naučiť naspamäť, aby tomu porozumel.
Svojich žiakov pripravujete aj na prijímacie pohovory na vysoké školy. Na aké odbory sa najčastejšie hlásia?
Keď som prišla na evanjelické gymnázium, všetci mali predstavu, že chcú ísť študovať medicínu. Už sa nám však objavujú aj takí, ktorí chcú ísť študovať genetiku, chémiu, a dokonca som mala študentku, ktorá sa nedostala na medicínu a išla študovať chémiu. Odporučila som jej, aby získala nadhľad a potom pôjde opäť na prijímačky. Po roku sa na medicínu dostala.
Niektorí vaši absolventi idú študovať aj do zahraničia.
Tým, že sme bilingválne gymnázium, majú veľmi dobrú angličtinu a môžu voliť aj univerzity v zahraničí. Chodia aj na súkromné hodiny alebo do jazykových škôl. Našich absolventov by sme vedeli nájsť napríklad v Rakúsku alebo v Škótsku.
Jeden z vašich žiakov si v súčasnosti robí doktorát na Cambridgeskej univerzite. Zásluhy pripisuje aj vám. Videli ste na ňom hneď, že má talent?
Ivan Grega bol už od základnej školy nadpriemerne nadané dieťa. Pochádza z malej dediny, ale preskočil dokonca prvý ročník základnej školy. Je to ideálny typ na olympiády. Vždy bol samostatný. Hrával hokej a mal veľké ambície. Chcel odísť hrať do Švédska, ale nezobrali ho. Potom mu hovorím, že som aj rada, lebo zostane pri rodičoch. Keď mi povedal, že ide na univerzitu v Cambridgei, dosť ma to prekvapilo, že má také veľké ambície, ale urobil veľmi dobre. Na sklonku mojej pedagogickej kariéry bol na medzinárodných olympiádach – na európskej fyzikálnej a na medzinárodnej fyzikálnej. To sú naše krásne úspechy. Verím, že sa to podarí aj Richardovi Grešákovi.
Keď vidíte, že má niekto talent, pomáhate mu s rozvojom. Počas krúžku ho nechávate, aby žiakom vysvetľoval učivo. Ako ten proces vyzerá?
Sám zistí, že aj keď si to premyslí a niečo si pripraví, nie vždy to vyjde tak, ako si to predstavoval. Hovorí, že musí na sebe veľa pracovať. Držím mu palce a myslím si, že ho to posunie ďalej. Je aj hybným motorom krúžku a stiahol aj svojich spolužiakov. Mám ďalšiu študentku, ktorej som povedala, že pôjde na olympiádu. Najprv povedala, že v žiadnom prípade, že to nepotrebuje. Dnes už uvažuje o tom, že pôjde študovať chémiu. Je to pekne zasiate semienko.
Prejdime k tomu, ako ste sa dostali k učiteľskej profesii. Pôvodne ste chceli študovať medicínu. Prečo ste napokon od toho opustili?
Bolo to jednoduché. Patrím k ročníkom, ktoré skončili strednú školu za socializmu. Mohla som ísť len na jedny prijímačky. Musela som si to veľmi dobre premyslieť. Všetci ma presviedčali, aby som vyskúšala medicínu. Samozrejme, že som sa tam nedostala. Nebolo to celkom pre zlé výsledky. Vtedy nebolo bežné, že študent rok odpočíva. Bolo dosť stresujúce, že nenastúpite na vysokú školu a ako sa bude váš život odvíjať. Našťastie prírodné vedy robili prijímačky aj v auguste, tak som sa prihlásila. Chcela som ísť študovať čistú chémiu. Na Gymnáziu v Snine som mala excelentnú triednu učiteľku biológie a chémie. Položila mi excelentné základy chémie, preto mám k predmetu taký vzťah. Podala som si teda prihlášku na chémiu.
Prijali vás?
Prišiel mi papier, že ma berú na fyziku a chémiu. Na vysokej škole bol ďalší excelentný pedagóg – pán profesor Szabó, ktorý úžasne prednášal fyziku, že ste na prednáške mali pocit, že všetkému rozumiete. Keď ste prišli domov, bolo to iné. Až prax ma naučila, že sa treba tomu venovať viac. Veľmi sa mi potom páčila aj fyzika.
Máte radšej chémiu alebo fyziku?
Pýtajú sa ma na to často aj študenti. Nedá sa to povedať. Na vysokej škole sa to striedalo. Chémia je možno trochu suchopárnejšia. Musíte sa veľa vecí naučiť. Na tejto škole ma teší, že študenti sa na seminári chcú učiť. Naučíte ich logicky myslieť a oni to ocenia.
Spočiatku ste sa skôr videli v chemickom laboratóriu ako za katedrou. Ako ste sa nakoniec dostali k učiteľskému povolaniu? Prečo ste sa rozhodli ísť učiť?
Vidím, že mám nad sebou anjela strážneho a ten ma pomaly vedie životom. Nikdy som nepočítala s tým, že budem učiteľkou, ale dostala som sa k tomu a veľmi sa mi to páči.
Vaši študenti hovoria, že s nimi trávite viac času ako s vnúčatami. Môžete to potvrdiť?
Je to pravda. Mám päť vnúčat, z toho staršia dcéra má tri deti. Keď prídem domov večer o šiestej, pýta sa ma, prečo som tak dlho v škole, prečo sa nevenujem radšej vnúčatám. Ale už sa chystám, že si ich pomaly budem brať do laboratória, aby som mala komu odovzdať literatúru, ktorú zhromažďujem. Niekedy neviete, kedy zasejete semienko, a možno sa im to zapáči. Naše deti prírodné vedy neštudovali.
Niektorí školáci zase prezradili, že vás v práci nevidia inak ako oblečenú v plášti. Beriete to ako svoju uniformu?
Myslím si, že k chemikovi plášť patrí. U nás to tak najskôr nebolo. Odkedy som začala učiť, považovala som plášť za uniformu.
V školstve je akútny nedostatok učiteľov prírodných vied. Čím je to podľa vás spôsobené?
Aj keď to hovorím nerada, myslím si, že to je aj finančným ohodnotením. Keď si chcete založiť rodinu, musíte ju zabezpečiť. Keď máte dve zamestnania, aby ste zabezpečili rodinu, nie je to výhodné. Preto je v školách také veľké zastúpenie žien. Máme šťastie, že máme aj veľa pedagógov mužského pohlavia. Ďalším dôvodom je, že prírodné vedy sa im zdajú ťažké. Mám brata a švagra, ktorí skončili matematiku, a švagrinú, ktorá skončila rovnaký odbor ako ja. Všetci máme pocit, že škola je ťažká. Keď dnešný študent nechce veľmi so sebou bojovať, tak si prírodné vedy nevyberie. Atraktívnejšie sú ekonómia, právo a podobné odbory, ale myslím, že sa to zmení.
KTO JE GABRIELA
PODRACKÁ
Je učiteľkou fyziky a chémie na evanjelickom gymnáziu Jana amosa Komenského v Košiciach. Pre prírodovedné predmety už nadchla mnoho študentov. Pripravuje ich na
olympiády a prijímacie pohovory na vysoké školy. za
svoju prácu získala v roku 2022 Cenu dionýza Ilkoviča,
ktorú udeľuje nadácia dionýza Ilkoviča za rozvoj
mimoškolskej činnosti v predmetoch matematika, fyzika, chémia, biológia
a informatika.
V súčasnosti mnoho pedagógov odchádza do iných sektorov za lepšími podmienkami. Uvažovali ste niekedy aj vy nad odchodom z učiteľskej profesie?
Už keď som sa nedostala na medicínu, uvažovala som, že pôjdem do vedy a zavriem sa do laboratória. Vyšlo to tak, že som skončila učiteľstvo. Po skončení vysokej školy som robila v školstve a mám na to veľmi dobré spomienky. Začínala som na Strojníckej priemyslovke v Prešove. Vtedy boli aj študenti tvrdo sekírovaní oproti tomu, ako to je dnes. Potom som mala štyri deti, takže som mala odmlku. Bola som na materskej takmer desať rokov. Môj otec podnikal, takže som chvíľu preňho robila, aby som mohla byť s deťmi. Potom sa mi hodilo nastúpiť do školstva a už som tam aj zostala.
Aj memorovanie má svoj význam, ale je potrebné logicky myslieť. Keď desaťkrát vysloví tú vetu a upozorním ho, čo vynechal, zistí, že sa zákon musí naučiť naspamäť, aby tomu porozumel.
Začalo vám to už aj chýbať?
Dá sa to tak povedať. Zistíte, že práca s mladými ľuďmi je omladzujúca, osviežujúca a pekná.
Za svoju prácu ste získali Cenu Dionýza Ilkoviča. Čo to pre vás znamená?
Veľmi veľa. Ani som nevedela, že taká cena existuje. Hneď som začala rozmýšľať, kto ma mohol nominovať. V triede si odvedieme prácu najlepšie, ako vieme, ale žeby nás niekto ocenil? Pátrala som po tom a veľmi som chcela vedieť, kto to bol. Bola som veľmi prekvapená, že to bol pán riaditeľ, lebo je mladší a je to iná generácia. O ocenení sa dozvedel na sociálnej sieti a spomenul si na mňa. Mala som tento rok aj životné jubileum. Teší ma, že aj deti povedali, že na mne vidia to nadšenie. Je pekné, že sa našiel niekto z praxe, kto zistil, že treba pozdvihnúť prírodné vedy.