Autor unikátneho objavu sa dočkal slávy, nie však uznania

Bratislava – Nebyť Howarda Cartera, možno by sme dodnes nevedeli, že v Egypte vládol pred troma tisícročiami akýsi faraón menom Tutanchamón. „Jeho jediným významným činom bolo to, že zomrel a pochovali ho,“povedal raz tento britský archeológ.

Tutanchamón panoval v rokoch 1333 až 1323 pred naším letopočtom a bol skutočne jedným z menej významných vládcov starovekého Egypta. No i tak patrí dnes k najznámejším. Pričinil sa o to práve Carter, ktorý pred sto rokmi našiel jeho hrobku a postaral sa tak o jeden z najväčších archeologických objavov v dejinách.

Osudové stretnutia

Howard Carter sa začal egyptológii venovať ako 17-ročný a sprvu iba kresbami dokumentoval reliéfy objavené v hrobkách. Dostal sa však do tímu slávneho archeológa Flindersa Petrieho, čo sám neskôr označil za moment, ktorý mu zmenil život. Petrie sa stal jeho patrónom, zasvätil ho do tajov archeologickej práce v teréne a dával mu čoraz náročnejšie úlohy. Tak sa Carter dostal nielen k výkopovým prácam, ale časom aj k ich riadeniu, až napokon začal viesť vlastné projekty.

V roku 1914 ho zamestnal lord George Carnavon, ktorý získal povolenie na výskum v Údolí kráľov. Vykopávky však prerušila vojna a práce sa podarilo obnoviť až o tri roky neskôr. Cartera mnohí od výskumu v tejto lokalite odrádzali, tvrdiac, že sa tam už nič nedá nájsť, pretože ju celú prekopali iní archeológovia a dávno pred nimi vykrádači hrobiek. On však veril, že uspeje. Viedli ho k tomu indície z iných nálezov, keď sa na niekoľkých artefaktoch vyskytovalo meno faraóna Tutanchamóna, a tak chcel nájsť jeho hrobku.

Prví po tisícročiach

Dlhých päť rokov pátral bez úspechu a Carnavonovi dochádzala trpezlivosť. Začiatkom roku 1922 mu oznámil, že financovanie výskumu ukončí. Archeológ ho presviedčal, aby to nerobil, a lord napokon súhlasil, no s tým, že mu dá maximálne rok.

V novembri 1922 narazili robotníci pri výkopoch na veľký opracovaný kameň. Bola to časť schodiska, a keď ho odkryli, dostali sa k múru so zapečateným vchodom. Carterovi bolo jasné, že to je vstup do hrobky. Zastavil práce a lordovi poslal telegram, aby pricestoval do Egypta. Podľa dohody totiž v prípade objavu hrobky do nej nesmel vstúpiť sám, ale musel počkať na neho.

Carnavon pricestoval 25. novembra a na druhý deň spolu s Carterom a so svojou dcérou Evelyn vošli ako prví ľudia po viac než 3 200 rokoch do priestorov, kde boli uložené pozostatky faraóna Tutanchamóna. „Bola to neopísateľná zmes nadšenia z objavu, napätia a zvedavosti, sprevádzaná zrýchleným pulzom,“spomínal neskôr Carter.

Poklad nevyčísliteľnej ceny

To, čo vnútri našli, im vyrazilo dych. Hrobka síce nebola veľká, no obsahovala množstvo artefaktov nevyčísliteľnej hodnoty. V predsieni boli napríklad štyri rozmontované bojové vozy, niekoľko ležadiel vrátane pohrebného, kreslá a aj Tutanchamónov trón. Nechýbalo tiež množstvo nádob s olejmi, vodou i vínom, potraviny, toaletné potreby, odevy, látky či luky so šípmi. Súčasťou bohatej výbavy boli truhlice a ozdobné skrinky plné šperkov, alabastrové vázy, misky a sošky, amulety a desiatky magických i úžitkových predmetov.

V samostatnej komore, ktorá mala ako jediná nástennú výzdobu, boli uložené faraónove pozostatky. Ležali v sarkofágu zhotovenom z troch rakiev, pričom jedna z nich, vážiaca 110 kilogramov, bola zo zlata. A bola tam aj dnes svetoznáma Tutanchamónova zlatá posmrtná maska.

Po zverejnení objavu sa Howard Carter a George Carnavon stali doslova cez noc najslávnejšími ľuďmi na svete. Nález sa snažili čo najviac propagovať, robili prednášky, poskytovali rozhovory, no ich spoluprácu ukončila v apríli 1923 smrť lorda Carnavona.

Práve v súvislosti s jeho náhlym skonom sa začalo hovoriť o Tutanchamónovej kliatbe. Legendu priživovali aj ďalšie ochorenia a úmrtia ľudí, ktorí do hrobky vstúpili. Záhadu sa však podarilo objasniť. Príčinou smrti lorda Carnavona bolo nedôsledné ošetrenie po poštípaní moskytom. Jeho dcéra Evelyn, ktorá bola tiež medzi prvými, čo vstúpili do hrobky, napríklad zomrela až v roku 1980. No a Carter sedemnásť rokov po objave.

Vedecká obec ho neprijala

Po celý ten čas sa venoval spracovaniu nálezu. Len výskum, konzervácia a katalogizácia všetkých predmetov, ktoré posielal do káhirského múzea, trvali päť rokov. Po návrate do Londýna sa pustil do práce na rukopise, v ktorom detailne opísal všetko, čo s nálezom hrobky súviselo. Čoraz viac sa však sťahoval do ústrania, k čomu prispel aj pocit nedostatočného docenenia.

Vedecká obec ho totiž napriek prevratnému objavu do svojich radov neprijala. Bol zatrpknutý a presvedčený, že je to pre absenciu formálneho vzdelania, keďže bol v archeológii viac-menej samouk. Čiastočne to bola pravda, no odborníci poukazovali ešte na jeden aspekt jeho objavu. Hoci bol nález rozsiahly, bohatý a nádherný, jeho archeologický prínos bol minimálny. „Získali sme z neho veľmi málo poznatkov o histórii tohto obdobia,“konštatoval napríklad rešpektovaný britský egyptológ Alan Gardiner.

Howard Carter, ktorému po návrate z Egypta diagnostikovali Hodgkinovu chorobu, zomrel napokon ako 65-ročný v marci 1939.

110

KILOGRAMOV

vážila faraónova rakva,

vyrobená zo zlata.