Vecný tón nestačí

Minulý rok sme v čase prezidentkinej správy o republike mali výnimočný stav, modlili sa za koniec covidu, sledovali koaličné trenice a čakali na postpandemické oživenie. Namiesto toho je tu ruská vojna u susedov, 20-percentný rast cien potravín, drahé energie, chudoba, hrozba recesie, teroristický útok a menšinová vláda, ktorá ponúka účasť na moci opozičným extrémistom.

Prezidentka Zuzana Čaputová súčasnú správu označila za „jednu z najvážnejších a najkritickejších“. Napriek tomu našla na kabinete klady: reformu vysokého školstva, súdnictva, verejného obstarávania, diverzifikáciu energetických zdrojov, pevné ukotvenie v NATO a pomoc Ukrajine. Pozitívny obrat vidí v oblasti vymožiteľnosti práva a, čuduj sa svete, aj v boji proti korupcii. Prezidentka vyzdvihla kvalitný plán obnovy, prehliadla však upozornenie z Bruselu, že neplníme jeho míľniky. V otázke schválenia rozpočtu sa postavila na stranu ministerstva financií, chýbala jej však jeho konsolidačná stratégia. Samozrejme, hlava štátu nasadila aj kritiku: vyhrotené riešenie požiadaviek učiteľov a lekárov kabinetom, neistotu pri riadení štátu, ktorá sa prenáša na ľudí, obchádzanie riadneho legislatívneho procesu – to všetko by malo vyústiť do možnosti občana nanovo si zvoliť svojich zástupcov.

Prezidentkin prejav obsahoval všetko, čo mal: cukor, bič aj možnosť predčasného odchodu pre neschopný kabinet. Je však možné, že kultivovaný prednes na úrodnú pôdu parlamentu ani vlády nepadne. Ani raz nepoužila slovo vydierač, ultimátum, kapitulácia ani „atómovka“.