Súmrak jedného z našich top priemyslov
Komunisti spravili z baníkov výkladnú skriňu, potom prišiel úpadok. Mekka socialistického priemyslu priťahovala peniaze ako magnet.
Handlová – Najstaršia hnedouhoľná baňa na Slovensku sa prebíjala kadejakými režimami. Prvou i druhou svetovou vojnou, červenou totalitou, Nežnou revolúciou. Akurát mnohí z baníkov, ktorým poskytovala chlieb každodenný, neprežili. Samotnej bani Handlová umieračik zazvonil vlani v septembri. Uhlie sa ťažilo a ťaží takmer výlučne na hornej Nitre, kde prichádza k postupnému, ale definitívnemu utlmovaniu produkcie. V jedinej dosiaľ fungujúcej Bani v Novákoch Vianoce na budúci rok už neoslávia. Posledný vagón z nej vyjde v decembri. V závere roku 2023 dá zbohom fosílnym palivám aj novácka elektráreň a prejde na modernejšie technológie.
Tvrdí chlapi môžu svoje mundúry zavesiť na klinec. Remeslo rozmaznávané vládami robotníckej triedy sa uberá do zabudnutia. Naozaj platilo ono toľkokrát opakované – ja som baník, kto je viac? Na túto otázku má jednoduchú odpoveď Milan Matych: „Pýtate sa, kto je viac? Baníkova žena.“Tomuto chlapovi život pomaly rysuje na chrbát ôsmy krížik. Podobne ako ostatným, s ktorými sa stretávame v rodinnom dome jednej zo zastrčených ulíc Handlovej. Žije tu umelecký rezbár Ján Procner. Ako inak, tiež baník. Sídli tu tiež jeho súkromné múzeum baníctva a galéria. Chlapi z Handlovského baníckeho spolku sa zubami-nechtami snažia udržať tradície a pamiatku remesla.
Spolu s nimi sedí pri jednom stole šéf spolku Vladimír Podoba, ktorého ostatní familiárne oslovujú „sopliak“. Ťahá mu „len“na šesťdesiatku. Všetkých však spája jedno – v podzemí začínali od piky, niektorí z nich vyštudovali vysoké školy a poniektorí sa vypracovali na vedúcich úseku. Majú za sebou desiatky rokov odrobených v podzemí.
Robotník na piedestáli
Slogan Ja som baník, kto je viac mal premiéru počas stretnutia prvého robotníckeho prezidenta Klementa Gottwalda s baníckymi učňami, kde toto heslo svietilo na transparente a skandovalo sa aj na prvých oslavách Dňa baníctva v roku 1949. „Šľak ma ide trafiť, keď to heslo počujem. Nevymysleli sme ho my, ale papaláši, aby sa po našich chrbtoch vyšplhali nahor. To nie je pravda, také niečo nikto z nás nepovedal,“hnevá sa 73-ročný Ján Ihring. Do Handlovej prišiel po druhej svetovej vojne, keď mesto lákalo chlapov z celej republiky.
Zďaleka to nebol prvý prílev robotníkov. História Banského ťažobného závodu sa začala písať v roku 1909. Do mesta sa sťahovali nielen ľudia z hladových dolín Slovenska, ale tiež Maďari, Nemci, dokonca i Francúzi. Keď po druhej svetovej vojne stíchli zbrane, z takmer trinásťtisícového mesta sa z jedného dňa na druhý stalo štvortisícové. Vyľudnenie spôsobila vojna, no predovšetkým odsun Nemcov. „Prišli sme sem z Banskej Štiavnice v roku 1948,“vysvetľuje 79-ročný Procner. Upísal sa bani rovnako ako jeho otec i dedo. O tri roky mladší Matych zobliekol plášť projektanta a natiahol na seba fáračky kvôli bytu. Dostal ho hneď pri nástupe. „Bol síce len jednoizbový, ale tiekla tam teplá voda a bol tam aj splachovací záchod.“V Žiline s rodinou býval v provizóriu a o niečom podobnom mohli len snívať.
Komunistická strana si hneď v začiatkoch budovania svetlých zajtrajškov zobrala baníkov pod svoju kuratelu a spravila si z nich výkladnú skriňu. Médiá pravidelne masírovali mysle občanov o lámaní ťažobných rekordov a prekonávaní socialistických plánov. Baník stál na piedestáli so vznešeným poslaním. „Tie vznešené rečičky nech si každý strčí za klobúk. Prišli sme za prácou,“stručne zhrnie ideu Ihring. „Do bane som chodil ako do pekárne. Bola to obyčajná robota. Nič viac.“
Vzájomná pomoc
Ale aj tak to boli časy na parádu, zhodujú sa seniori. Handlová, mekka slovenského socialistického priemyslu, ako magnet priťahovala peniaze. Každá vláda si baníkov vážila a tým sa ušli kadejaké benefity. Domy, mestá sú postavené z peňazí baníkov. Ak ste podpísali zmluvu na desať rokov, dostali ste od podniku nenávratnú pôžičku. Na stavbu rodinného hniezdočka bolo dosť materiálu a partie si chodili vypomáhať. Vtedy baníci možno otročili v podzemí, no nezaťahovali hlavy do celoživotnej slučky hypotekárneho nevoľníctva.
Do Handlovej chodili nakupovať tovar aj z okolitých regiónov. „Ak ste sa dozvedeli, že v Prahe sa nedá zohnať toaletný papier, u nás ho bolo dosť,“poznamenáva Podoba. Matych má zase ženu z Prešova, a tá sa po príchode do Handlovej čudovala, že ľudia nestoja v obchodoch v radoch na mäso. Podnik dával vernostné za odpracované roky, najviac to bolo 6 200 korún československých za 21 odrobených rokov. Mohli ste sa staviť, že odmenený pracovník minul polovicu z týchto peňazí na baníckom dni a jeho deti si užili kolotočov, až sa im hlava točila. A nielen im.
Aj tie jarmoky boli preslávené. Manželky poslali svoje polovičky na pivo a vrhli sa na nákupy. „To akoby ste im dnes nechali platobnú kartu,“smeje sa Matych. Pritom trofeje neboli žiadne maličkosti, veď na takom jarmoku sa dala kúpiť aj sedačka do obývačky. Kúpna sila baníkov bola proste silná. Vytvárali sa obrovské kolektívy, ktoré intenzívne spoločensky žili, i manželky sa navzájom poznali. „Boli sme jedna veľká rodina, a preto to bolo niečo fantastické,“spomína Podoba. „Mali sme nebezpečnú prácu. V podzemí sa stretnete so všetkým, tam sa musíte spoľahnúť jeden na druhého. Jednotlivec neexistoval, len kolektív.“
Slogan Ja som baník, kto je viac sme nevymysleli my, ale papaláši, aby sa po našich chrbtoch vyšplhali nahor.
Zárobky
Po Nežnej revolúcii sa začalo nad ťažobným priemyslom zmrákať, no predovšetkým vo vreckách baníkov. V 80. rokoch sa plat riaditeľa bane pohyboval na vtedy rozprávkovej úrovni šesťtisíc korún, no na výplatnej páske občas zasvietila vyššia cifra aj u obyčajného baníka. K takej vysokej sume sa však musel doslova dokopať. „Musel mať odrobených 250 až 300 hodín nadčasov,“vysvetľuje Ihring, „a boli sme celé víkendy preč od rodiny.“Svoje urobili početné rizikové príplatky. Vládla robotnícka trieda, a tak technický stav stál tak trochu na vedľajšej koľaji.
Vedúci úseku zarobil „iba“okolo tri a pol tisíca korún. Technik bol síce váženou osobou, ktorá riadila činnosť v podzemí, avšak šéfovia baní preferovali toho, kto vyrábal produkciu. Taká bola doba. Keď však komunistickí pohlavári museli zvýšiť ceny niektorých tovarov, napríklad mäsa, baníci dostali zvýšenie zárobkov. S ostrými chlapmi sa nebolo radno zahrávať. Zvlášť s tými ostravskými. Handlovčania išli podľa ich vzoru.
Vladimír Podoba, šéf baníckeho spolku
Posledný klinec do rakvy
Čim viac sa blížilo milénium, tým viac sa zmrákalo nad zárobkami baníkov. Kedysi odchádzali v päťdesiatke do dôchodku, neskôr sa už vek odchodu zvyšoval v závislosti od počtu odrobených rokov. Popadali všetky príplatky a ďalšie benefity.
Ťažba sa stávala čoraz viac nerentabilnou. Ekologicky i ekonomicky. Všetky príbehy si už zobrala baňa do svojich útrob. Vladimír Podoba bol jedným z posledných mohykánov, ktorí jej zatĺkli klince do rakvy. „Dostali sme k 31. decembru roku 2021 výpovede, a tým to všetko zhaslo.“Zamestnanci zobrali päťmesačné odstupné a väčšina z nich sa rozpŕchla. Buď na dôchodok, do iných profesií, alebo v súčasnosti využívajú niektorí skúsenosti z rekvalifikačných kurzov. Seniori zavretie bane prežívali so smútkom. Ján Ihring sa rozohňuje za všetkých: „Baňa si zaslúžila dôstojnejšiu rozlúčku! Dodnes nikomu nepoďakovali a ani len bú nikomu nepovedali.“
Z bane Handlová sa za jej existenciu vyviezlo viac ako 82 miliónov ton hnedého uhlia.