Všetky triky antikapitalistov
Kapitalizmus má na svete len málo priateľov, hoci bol úspešnejší ako akýkoľvek iný ekonomický systém v ľudských dejinách.
Kapitalizmus je dnes spájaný so všetkými najhoršími vecami na svete. Dokonca nie je preháňaním tvrdiť, že sa stal synonymom zla. Antikapitalizmus je populárny nielen v kultúrnych a politických elitách, ale aj u mnohých bežných ľudí.
Kapitalizmus má na svete len málo priateľov, hoci bol úspešnejší ako akýkoľvek iný ekonomický systém v ľudských dejinách. Trik antikapitalistov: porovnávajú skutočný systém, v ktorom žijeme, s ideálom dokonalého sveta, ktorý oni vymysleli, ale ktorý neexistuje ani nikdy neexistoval. Spoliehajú sa tiež na to, že ľudia vedia málo o histórii a chudobe a nehumánnych podmienkach, v ktorých žili naši predkovia pred vznikom kapitalizmu. A spoliehajú sa na to, že väčšina ich súčasníkov sa počas školských rokov o neľudských podmienkach v socializme nedozvedela takmer nič.
Ako vysvetľuje nemecký konzultant Rainer Zitelmann v knihe Desať omylov antikapitalistov (2022), antikapitalizmus nie je zakotvený v oblasti rozumu alebo racionálneho poznania, ale je predovšetkým emocionálne odôvodneným odmietnutím. Antikapitalizmus sa šíri v intelektuálnych elitách. Od Lenina po Hayeka sa teoretici zhodovali v tom, že antikapitalizmus nevznikol z robotníckeho hnutia, ale v prostredí intelektuálov. Zitelmann predstavuje rad rozšírených argumentov proti kapitalizmu a brilantne ich vyvracia.
Hlad a chudoba
Prvý argument proti kapitalizmu hovorí, že kapitalizmus je zodpovedný za hlad a chudobu. Chudoba nebola v žiadnom prípade vytvorená kapitalizmom, ale bola tu už dávno a určovala životy ľudí po tisíce rokov. Chudoba nemá príčiny – prosperita má príčiny. Kapitalizmus však prispel k prekonaniu chudoby viac ako akýkoľvek iný systém vo svetových dejinách.
Predtým, než kapitalizmus vznikol, žila väčšina ľudí na svete v extrémnej chudobe: zatiaľ čo v roku 1820 žilo v chudobe vyše 90 percent svetovej populácie, dnes je to iba 10 percent. Pojem „hladomor“spájame bežne s Afrikou. Ale najväčšie ľuďmi vytvorené hladomory sa odohrali počas uplynulých sto rokov v socialistických krajinách. Počas hladomoru, ktorý sa v Rusku odohral po boľševickej revolúcii v rokoch 1921 – 1922, zomrelo podľa oficiálnych údajov v sovietskej encyklopédii z roku 1927 päť miliónov ľudí. Najvyššie odhady uvádzajú počet hladujúcich medzi 10 a 14 miliónmi.
Len o desať rokov neskôr Josif Stalin prostredníctvom socialistickej kolektivizácie poľnohospodárstva a „likvidácie kulakov“spustil ďalší veľký hladomor, ktorý zabil šesť až osem miliónov ľudí. Liberáli povzbudzujú ľudí, aby vzali svoj osud do vlastných rúk a nespoliehali sa na to, že pre nich nakoniec niečo urobia iní alebo že sa zmení spoločnosť. To, čo antikapitalisti sľubovali, totiž zmiernenie chudoby a biedy zrušením kapitalizmu, sa však v dejinách nikdy neodohralo. Naopak: chudoba rástla tam, kde bol zrušený kapitalizmus.
Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú
Druhý argument proti kapitalizmu hovorí, že kapitalizmus vedie k rastúcej nerovnosti: bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Samotný pojem „rozdelenie spoločenského bohatstva“je však podľa Zitelmanna zavádzajúci. Spoločnosť žiadne bohatstvo nevytvára, ale bohatstvo v spoločnosti je súčtom toho, čo jednotlivci produkujú a vymieňajú.
Americký ekonóm Thomas Sowell v knihe Intelektuáli a spoločnosť (2011) argumentuje: „Keby skutočne existoval už existujúci celkový príjem alebo bohatstvo, ktoré sa nejakým spôsobom vytvára – takpovediac manna z nebies, potom by prirodzene vyvstala morálna otázka, aký veľký podiel by z neho mal každý člen spoločnosti získať. Bohatstvo sa však vytvára ľudskou aktivitou. Neobjaví sa niekde len tak z ničoho.“
Ničenie planéty
Tretia námietka proti kapitalizmu znie, že kapitalizmus môže za ničenie životného prostredia a klimatické zmeny. Niektorí klimatickí aktivisti volajú po veľmi radikálnych riešeniach, ktoré by v skutočnosti viedli k ekodiktatúre. Ich argumentácia znie: ak ide o prežitie ľudstva, nesmie existovať zákaz myslenia, potom treba premýšľať aj o tých najradikálnejších riešeniach a nebrať do úvahy hodnoty, ako je sloboda a demokracia.
Na prvý pohľad tento argument mnohým ľuďom dáva zmysel: ak ide o prežitie, nesmie byť človek precitlivený. Ale nápadné je, že plánované ekonomiky vždy zlyhali, najmä pokiaľ ide o životné prostredie. Spoločenské utópie majú podľa Zitelmanna nezamýšľané negatívne, niekedy až zvrátené dôsledky. Trhová ekonomika je však pre riešenie problémov životného prostredia oveľa sľubnejšia ako myšlienky propagované obhajcami štátu, ktoré budujú nielen ekonomicky, ale aj ekologicky plánovanú ekonomiku, o ktorej môžeme s úplnou istotou povedať, že problémy životného prostredia skôr zhoršia než vyriešia.
Najslobodnejšie krajiny sú nielen najbohatšie, ale majú aj najlepšie životné prostredie. Medzi desať hospodársky najslobodnejších krajín patrili v roku 2021: Singapur, Nový Zéland, Austrália, Švajčiarsko, Írsko, Taiwan, Veľká Británia, Estónsko, Kanada, Dánsko. Tieto krajiny majú tiež najvyšší index kvality životného prostredia: 76,1. Naopak, medzi najchudobnejšie patria krajiny najmenej slobodné: Severná Kórea, Venezuela, Kuba, Sudán a Zimbabwe. Tieto krajiny sú nielen najchudobnejšie, ale majú aj najhorší index životného prostredia: 46,7.
Kríza a monopoly
Štvrtá námietka proti kapitalizmu hovorí, že kapitalizmus nakoniec vždy vedie k novým hospodárskym krízam. Áno, kríza v podobe občasných recesií a vyššej nezamestnanosti je neoddeliteľnou súčasťou kapitalizmu. Tieto krízy môžu byť vyvolané čisto trhovými faktormi alebo vonkajšími šokmi, ako sú prírodné katastrofy, epidémie, vojny alebo iné politické zásahy, ktoré majú s trhovou ekonomikou málo alebo vôbec čo spoločné.
Väčšina kríz je negatívnou časťou bežných cyklických vĺn, čiže cyklické posilnenie a oslabenie ekonomiky, ktoré odznejú po niekoľkých mesiacoch, možno aj po roku. Skutočné krízy, ktoré nastali v posledných zhruba 120 rokoch, však boli podľa Zitelmanna vyvolané politikmi alebo boli politikmi aspoň značne zhoršené a predĺžené.
Všetko smeruje k monopolom
Piata námietka proti kapitalizmu tvrdí, že kapitalizmus vedie k monopolom. Rakúsky ekonóm Joseph Schumpeter vo svojej knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia (1942) namieta, že čisté prípady dlhodobého monopolu sa vyskytujú len veľmi zriedka a že „aj skromné priblíženie požiadavkám monopolu musí byť ešte vzácnejšie ako prípady dokonalej konkurencie“.
Schumpeter bol jedným z prvých ekonómov, ktorí ukázali, že monopol nehrá len negatívnu, ale aj pozitívnu funkciu v procese „kreatívnej deštrukcie“. Schumpeter prináša teóriu o optimálnom monopole potrebnom na maximalizáciu hospodárskeho rastu.
Podporuje sa sebectvo
Šiesta námietka proti kapitalizmu znie, že kapitalizmus podporuje sebectvo a chamtivosť. Nielen kritici, ale aj obhajcovia kapitalizmu uznávajú, že egoizmus a chamtivosť sú dôležitými hnacími silami tohto systému. Obhajcovia kapitalizmu však vysvetľujú: „Človek je sebecký, takže socializmus nefunguje. Kapitalizmus lepšie zodpovedá ľudskej povahe.“Kritici kapitalizmu, naopak, tvrdia, že kapitalizmus podporuje v človeku tie najhoršie vlastnosti, najmä chamtivosť. Kapitalizmus nesľubuje ľuďom raj na zemi, ale poriadok, ktorý zaručuje dobrú zásobu tovaru, statkov a služieb.
Kapitalizmus je nielen najlepším liekom proti hladu a chudobe, ale aj pre lepšie životné prostredie. Kapitalizmus však nemôže ľuďom ponúknuť jedinú vec: individuálny zmysel života a prísľub šťastia. Človek má mať slobodu usilovať sa o šťastie, ale to, či ho dosiahne, nie je zodpovednosťou ekonomického systému, ktorý mu pre neho poskytuje iba rámec. A liberálna filozofia, založená na individuálnej zodpovednosti, na to poskytuje zmysluplný rámec.
Socialistická realita
Na rozdiel od socializmu nie je kapitalizmus systémom koncipovaným intelektuálmi, ale ekonomickým poriadkom, ktorý sa vyvíjal evolučne, rovnako ako sa v prírode vyvíjali a naďalej rozvíjajú zvieratá a rastliny bez toho, aby bol potrebný ústredný, riadiaci plán. Jedným z najdôležitejších zistení, na ktoré upozornil rakúsky ekonóm a filozof Friedrich August von Hayek, je, že pôvod fungujúcich inštitúcií nespočíva „vo vynaliezavosti či plánovaní, ale v prežití úspešných“, pričom „výber sa vykonáva napodobňovaním úspešných inštitúcií a zvyklostí“.
Antikapitalizmus je koreňom obdivu aj k najhorším socialistickým režimom teroru v dejinách. Samozrejme, nie všetky socialistické režimy boli také krvilačné ako tie za Stalina, Maa a Pol Pota. Avšak aj keď socialistické experimenty začnú oveľa vľúdnejšie, vyústia do procesu kumulatívnej radikalizácie, ktorá nakoniec vedie k hospodárskemu úpadku a neslobode, ako ukazuje najnovší príklad neúspešného socialistického experimentu – „socializmus v 21. storočí“Huga Cháveza vo Venezuele.
Úloha štátu, bohužiaľ, nikde na svete neklesá, ale naopak, rastie. Štát je podľa Zitelmanna spojený s násilím, čo dokazujú socialistické experimenty od Sovietskeho zväzu až po Venezuelu.
To platilo aj pre obdobie nasledujúce po najhorších fázach Stalinovej vlády: v poststalinskom Sovietskom zväze excesy 30. rokov 20. storočia nevypukli, ale stále to bola diktatúra, v ktorej boli ľudia zbavení základných práv, ako je sloboda tlače, prejavu a zhromažďovania.
Odstránenie ekonomickej slobody nevyhnutne vedie k rozšíreniu moci štátu, pretože politika a byrokracia sa už neobmedzujú len na určovanie politickej sféry, ale aj sféry ekonomiky. Zatiaľ čo v kapitalistických krajinách existuje popri politickej elite aj ekonomická elita, ktorá má moc a vplyv, v systéme štátnej ekonomiky existuje iba jedna elita, ktorá dominuje všetkým oblastiam spoločnosti. Kapitalizmus je najlepším systémom nielen na zabezpečenie ľudskej slobody, ale súčasne aj najlepšou garanciou hospodárskeho a technologického rozvoja. Triky antikapitalistov by sme mali prekuknúť.
Odstránenie ekonomickej
slobody nevyhnutne vedie k rozšíreniu moci štátu, pretože
politika a byrokracia sa už neobmedzujú len
na určovanie politickej sféry, ale aj sféry ekonomiky.