Deň, keď demokraciu porazil nacizmus
PRED 90 ROKMI BOL ZA NOVÉHO RÍŠSKEHO KANCELÁRA VYMENOVANÝ ADOLF HITLER. JEHO CESTA NA VRCHOL JE VAROVNÝM PRSTOM, KTORÝ UKAZUJE, AKO MÁLO NÁS MÔŽE DELIŤ OD DIKTATÚRY A GENOCÍDY.
Január 1933. Nemecko neočakáva nový rok s priveľkou nádejou. Politická scéna posledných mesiacov pripomína nepodarenú frašku, pretože víťazi volieb ich strávili hádaním sa a intrigovaním. Takzvaná Weimarská republika však nebojovala len s hašterivými politikmi. Krach na Wall Street pred štyrmi rokmi totiž uvrhol svet do recesie a nemecká ekonomika oslabená dôsledkami prvej svetovej vojny vrátane reparácií kolabovala. Produkcia sa prepadala o desiatky percent, šesť miliónov Nemcov nemalo zamestnanie a životná úroveň prudko klesala. Keď kancelár Kurt von Schleicher nedokázal zostaviť stabilnú vládu, prezident Paul von Hindenburg vymenoval 30. januára namiesto neho ambiciózneho Adolfa Hitlera. Hrdina bojov vo svetovej vojne nemal toho muža s prenikavými očami a komickými fúzikmi príliš v láske. Okrem toho, že mu bol viac ako zdatným protikandidátom v nedávnych prezidentských voľbách, mu neveril. Nemal z neho dobrý pocit, nehovoriac o tom, že medzi ostrieľanými dôstojníkmi a skúsenými byrokratmi pôsobil neohrabane až hrubo a nepáčila sa mu predstava, že práve on a jeho Národnosocialistická nemecká
robotnícka strana (NSDAP) by mali krajinu viesť. V tom čase 85-ročný Hindenburg bol však už unavený vekom i úradom (na hlavnej foto sú obaja zchytení počas takzvaného Dňa Postdamu 21. marca 1933). Hitler naňho dlho tlačil, aby mu dal šancu. Keď mu v ten januárový deň podával ruku, robil to s vedomím, že zvyšok politického spektra a tiež prominentní priemyselníci ho budú držať nakrátko. Nemohol sa viac mýliť. Našťastie preňho, tragického vyústenia Hitlerovej vlády sa nedožil.
Prekonať krízu
Adolfovi Hitlerovi sa podaril majstrovský kúsok. Porazil režim, ktorý považoval za slabošský a nedokonalý, jeho vlastnými zbraňami. Pritom ešte pred necelými desiatimi rokmi bol len okrajovým začínajúcim politikom neúspešne sa pokúšajúcim o vojenský prevrat. Keby nebolo šestnástich mŕtvych po zrážkach s políciou, vyvolával by svojou naivitou takzvaný pivný puč z novembra 1923 skôr historické pobavenie. Bol to však len prvý kontakt s reálnou mocou, ktorý dostal Hitlera dokonca do väzenia. Tam pochopil, že kým nebude disponovať skutočnou politickou či vojenskou silou, musí sa snažiť demokraciu položiť na lopatky tak, aby si to ani ona sama nevšimla. Nemci si ho vybrali dobrovoľne. „Ide však o to, čo si mysleli, že volili. Vojnu, alebo regeneráciu a silu Nemecka? Volili to druhé v domnení, že sa podarí prekonať krízu. Čoskoro boli nemecké ulice plné uniforiem a vlajok,“pripomína v rozhovore pre český časopis Téma historik Robert Kvaček. Hitler už čoskoro po zvolení začal ukazovať, čo si o zriadení skutočne myslí. Po požiari Ríšskeho snemu, ktorý zosnovali nacisti a obvinili z neho komunistov, si od chorľavého Hindenburga vymohol ešte podpísanie nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom, ktoré významne okresali občianske práva a slobody. Po Hindenburgovom skone skumuloval úrad kancelára a prezidenta a už ako „Führer“si sám sebe naordinoval neobmedzenú moc.
Neúplná skladačka
Napriek tomu, že asi o žiadnom inom diktátorovi sa nepopísalo toľko stránok ako o Adolfovi Hitlerovi, stále o ňom toho mnoho nevieme. Nepoznáme celkom pohnútky, ktoré ho viedli k presvedčeniu o jeho vlastnej vyvolenosti a odhodlaní zobrať si Nemecko a vlastne celý svet ako rukojemníka svojich ambícií. Trebárs o Hitlerovom detstve toho podľa Milana Haunera, českého historika pôsobiaceho v Spojených štátoch (a autora encyklopédie Hitler, deň za dňom), vieme menej ako o detstve Napoleona. Prísť na zvláštnu príťažlivosť tohto muža sa snažili stovky historikov, psychológov a ďalších odborníkov. Pri pochopení si pomôžme slovami Alberta Speera, architekta Tretej ríše, po dvadsiatich rokoch strávených vo väzení v pevnosti Spandau: „Napadajú mi dva výrazy, ktoré by výstižne charakterizovali všetky Hitlerove vlastnosti, ktoré by boli spoločným menovateľom všetkých jeho protikladov: neprehľadný a neúprimný. Dnes, keď sa ohliadnem späť, nie som si celkom istý, kedy a či vôbec niekedy bol sám sebou. Či boli vôbec okamihy, keď sa na nič nehral, keď nepodnikal nič taktické...“
Uspokojivo nie je dodnes vysvetlená ani jeho animozita voči negermánskym národom a národnostiam, najmä voči Židom. Ak odhliadneme od špekulácií o jeho nejasnom pôvode, on sám bezprostredne zlé skúsenosti so Židmi nemal. Železný kríž, ktorý slobodníkovi Hitlerovi ako usilovnej spojke v prvej svetovej vojne navrhol židovský pobočník Hugo Gutmann, nosil hrdo až do konca. Počas viedenskej anabázy v mladosti si práve mnohí zámožní Židia kupovali jeho obrazy (ktoré nepresvedčili prijímaciu komisiu Akadémie výtvarných umení). A židovský lekár Eduard Bloch, ktorý opatroval Hitlerovu matku chorú na rakovinu, v rozhovore pre americký časopis Collier´s priznal, že mu boli poskytované nebývalé výhody a ochrana. Upozorňuje na to aj rakúska historička Brigitte Hamannová. V knihe Hitlerov ušľachtilý Žid cituje Blochove spomienky na to, ako mu v roku 1940 bolo umožnené aj s manželkou odísť do Ameriky: „Keď som sa tri dni pred odjazdom ohlasoval na gestape, úradník mi oznámil, že vyrozumie pohraničnú stanicu o mojom príjazde, aby som bol ušetrený akéhokoľvek obťažovania... Slovo skutočne dodržal!“Nehovoriac o tom, že v 20. rokoch býval Hitler v podnájme v dome patriacemu židovskému majiteľovi Hugovi Erlangerovi. Ten, aj ďalší židovskí podnájomníci, si na Hitlera spomínali ako na vcelku sympatického mladého muža. „Stretával som ho často na schodoch a väčšinou so mnou veľmi priateľsky prehodil niekoľko nezáväzných slov. Nikdy som nemal pocit, že by sa na mňa pozeral inak než na ostatných.“
Napriek tomu si osvojil prudký anisemitizmus, ktorý s pomocou mixu ľahostajnosti a strachu nielen vlastných spoluobčanov doviedol do krutej dokonalosti. Hoci nejde o jediný neblahý dôsledok vlády nacizmu, určite patrí k tým najtragickejším. I preto by sme súčasne s Adolfom Hitlerom mali vždy pripomínať aj jeho obete. ■
„ Napadajú mi dva výrazy, ktoré by charakterizovali všetky Hitlerove vlastnosti a boli spoločným menovateľom jeho protikladov: neprehľadný a neúprimný.