Korupcia zasiahla kľúčové úrady
Cielene sa na Slovensku vytvárala legislatívna džungľa, aby tí, ktorí sa v nej vedia pohybovať, naplnili svoj biznis plán, tvrdí šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.
Bratislava – „Aby bolo jasné, náš úrad nesupluje políciu a nezaklope niekomu len tak na dvere, ale všetko má u nás nejaké pravidlá a logiku. Nenaháňame zlodejov, to si mnohí neuvedomujú,“privíta nás vo svojej centrále predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Za tridsať rokov existencie získal jeho úrad pomerne zvučné meno, čo sa však skrýva pod pokrievkou, mnohí netušia. HN preto zaujímalo nielen to, ako samotné kontroly prebiehajú, ale aj efektivita ich činnosti. Ľubomír Andrassy má pod sebou 319 zamestnancov a pod kontrolou takmer 18-tisíc subjektov, ktoré nakladajú s verejnými a európskymi finančnými prostriedkami alebo majetkom. „Ale nemôžeme byť všade. Museli by sme mať desaťkrát viac zamestnancov,“vysvetlí. „Je to smutné, čo poviem, no väčšina našich kontrol má negatívne zistenia a často ich odstupujeme orgánom činným v trestnom konaní, pričom ich mali identifikovať už vnútorné kontroly v jednotlivých inštitúciách,“neskrýva prekvapenie nad tým, že kontrola tam buď vôbec nefungovala alebo riešila dochádzkový systém, cestovné výkazy, nákup okrasných kvetín v okolí budovy, teda to, čo je z pohľadu verejných financií nepodstatné. Z výsledkov im je jasné, že kontrolné útvary v štátnych inštitúciách sú personálne poddimenzované. „Ak máte vnútorný audit postavený na dvoch audítoroch a ten má na starosti desiatky podriadených inštitúcií, tak ako to majú zvládať?“pýta sa.
Zistíme porušenia, aj to, kto za to nesie zodpovednosť a namiesto toho, aby ho postavili pred spravodlivosť, tak s ním rozviažu pracovný pomer s desaťmesačným
odstupným.
Ľubomír Andrassy,
predseda NKÚ
Nereálne očakávania
„Najvyšší kontrolný úrad nemá problém, my identifikujeme problém,“reaguje na otázku. A hneď vyratúva tri zásadné. Po prvé, Slovensko nemá jasne zadefinované strategické smerovanie. Po druhé, v štátnom aparáte absentuje kontroling a monitoring. A zdôrazní, že niekto tu vedome pätnásť rokov deformoval a zdecimoval systém vnútornej kontroly. A po tretie, absolútne zlyháva vyvodzovanie osobnej zodpovednosti. „Zistíme porušenia, aj to, kto za to nesie zodpovednosť a namiesto toho, aby ho postavili pred spravodlivosť, tak s ním rozviažu pracovný pomer s desaťmesačným odstupným. Potom sa z neho stane lietajúci generálny riaditeľ a o dva mesiace sa objaví na inej pozícii,“neskrýva sklamanie. Ľudia vraj od nich často očakávajú nemožné. „Myslia si, že nám pošlú podnet a my pôjdeme zatvoriť starostu či primátora alebo nadiktujeme ministrovi, čo má robiť,“pokračuje. A vzápätí dodáva, že by sa na nich neobracali, keby cítili, že na Slovensku funguje triáda – polícia, prokuratúra, súdy. „Najvyšší kontrolný úrad nekontroluje v kontexte trestnoprávnosti či vymožiteľnosti a osobnej zodpovednosti. Ale posudzujeme to, či sa zákony uplatňujú v procesoch, či ich majú preklopené do interných spisov, či vedia zdokumentovať, že o predaji napríklad prebytočného majetku alebo o použití milióna eur rozhodli nielen zákonne, ale aj hospodárne,“vysvetlí. Kontroly, zamerané na oblasť účtovníctva či detaily zákonnosti, boli pilierom klasických kontrol, ktoré sa realizovali v 80. a 90. rokoch minulého storočia.
Škandinávia
Vo väčšine demokratických krajín, napríklad v škandinávskych krajinách, sa už spravidla tento typ kontroly nevykonáva. Podľa Andrassyho to majú nastavené tak, že je to úlohou internej kontroly. Keď sa vraj pýtal kolegyne z Fínska, že či nerobia súladové kontroly, tak nechápala. „Majú to v spoločnosti nastavené tak, že nikomu ani nenapadne uvažovať, ako nedodržať alebo obísť zákon,“uvedie. Tieto krajiny uplatňujú dva typy previerok. Po prvé, finančné audity. „Napríklad vo Fínsku majú na to metodiku a jedným systémom auditujú všetky inštitúcie,“hovorí. V rukách kontrolóra je tak asi 20 až 30 percent práce a zvyšok, teda 70 až 80 percent, sa zrealizuje cez informačný systém. Štát má jednu presne stanovenú metodiku a všetci sú povinní používať ten istý softvér. Teda účtovníctvo či inventarizácia majetku prebieha rovnako. A na to nadväzuje priebežný monitoring a robí sa riziková analýza. „Takto vedia zauditovať všetky organizácie napojené na štátny rozpočet, lebo je to plne digitalizované,“hovorí. A po druhé, gro práce kontrolných inštitúcií je v posudzovaní nastavených procesov. Jednoducho, či bol dodržaný princíp hospodárneho, efektívneho a účelného nakladania s verejnými prostriedkami. „To sú tie tri E. A toto je systém, ktorý posledných päť rokov zavádzame aj u nás,“vysvetlí.
Hodnotiť topmanažérov
Opäť tak zdôrazní, že Najvyšší kontrolný úrad nemá nahrádzať systém vnútornej kontroly. „Máme preverovať systém, či tie vnútorné mechanizmy sú správne nastavené a či dodržiavajú tie tri E,“hovorí. No s týmto majú podľa neho problém slovenskí politici. Lebo tu už nekontrolujete úradníka, ale hodnotíte prácu topmanažérov v rámci štátnych podnikov, v rámci štátnej a verejnej správy, ministrov, štátnych tajomníkov, primátorov, starostov alebo predsedov samosprávnych krajov.
„A toto sa snažíme dostávať u nás na prvé miesto, ale na to musíte meniť nielen vnímanie ľudí, ale aj postupy a metodiky, ktoré sú v rámci medzinárodných inštitúcií jasne nastavené,“hovorí. A tu je pes zakopaný, lebo sa im ukázalo, že vlastne nemajú koho kontrolovať. „Ak chcem hodnotiť hospodárnosť, efektívnosť a účelnosť, a teda robiť výkonnostnú kontrolu, musíme dostať od toho, koho kontrolujeme, podklady. Musíte vidieť, že majú stratégiu a že fungujú na základe zadefinovaných cieľov, že majú merateľné ukazovatele a vedia, koľko ich to bude stáť,“vysvetlí. Zistili však, že na Slovensku absolútne nie je nastavený systém riadenia vychádzajúci z výkonnostných rámcov, zlyháva vnútorná kontrola inštitúcií, vďaka ktorej by vedeli operatívne prijímať opatrenia. A už vonkoncom nefunguje monitoring, aby zodpovední prijímali opatrenia pre nápravu. „A toto je u nás španielska dedina. Nehovorím o samosprávach do päťsto obyvateľov, nehovorím o malých príspevkových organizáciách, ale nefunguje to z hľadiska riadenia vyšších štátnych organizácií,“vysvetlí. Preto podľa Andrassyho zaostávame v strategických oblastiach, ako je rozvoj infraštruktúry, ako je udržateľný systém vzdelávania, alebo moderné a fungujúce zdravotníctvo. „Prečo dnes nevieme povedať, či je 7 miliárd pre zdravotníctvo málo alebo veľa? Či nám mýtny systém funguje na rozvoj cestnej infraštruktúry? Nevieme, lebo nám na ministerstvách a inštitúciách absentujú výkonnostné rámce, kontroling a monitoring,“hovorí.
Chaotický rozpočet
Neodpustíme si otázku, že predsa máme štátny rozpočet, v ktorom máme jednotlivé rozpočtové kapitoly. „Trafili ste klinec po hlavičke, áno, máme systém, kde by sme to mohli uchopiť a urobiť krok dopredu, a tým je štátny rozpočet,“reaguje. No jednotlivé rozpočtové kapitoly nemajú zadefinované strategické ciele. Máme rozpočet na jeden rok a ostatné dva roky sú indexované. Ale indexácia neznamená stratégiu a ciele. Položí otázku, či vie vôbec niekto, aký má rozpočet priority? Trebárs v školstve? V obrane? V zdravotníctve? „Nikto vám nevie odpovedať,“sklamane dodáva. „Tri roky odporúčame ministerstvu financií, aby si sadli s ministrom dopravy a schválili štátny fond pre rozvoj dopravnej infraštruktúry. Lebo nijako inak nevieme riešiť dlh 50 až 60 miliárd eur ako vytvorením fondu a generovaním viacerých zdrojov do tohto fondu,“spomenie jeden z príkladov.
Nevie sa, kam peniaze idú
„Ak raz máme daň z motorových vozidiel, tak ju máme vyberať nie preto, aby smerovala na dávky v hmotnej núdzi, ale na rozvoj cestnej infraštruktúry,“hovorí s tým, že dokonca nik nevie povedať, na čo presne tie peniaze boli použité. „V tejto krajine sme takí šikovní a tak všetkým veríme, lebo sú všetci tak zodpovední, že fond na zrušenie skládky sme dali do rúk majiteľovi a prevádzkovateľovi skládok. A myslíme si, že keď za päťdesiat rokov skládku zatvorí, tak vynaloží na to našetrenú sumu 50 miliónov eur,“neveriacky hovorí o princípe, že ten, kto vytvára riziko environmentálnej záťaže, je povinný prispievať na účet, ktorý sám vytvorí a spravuje. Nikto nepochybuje o tom, že nad týmito financiami by mal mať kontrolu štát, ktorý v konečnom dôsledku bude niesť zodpovednosť za odstránenie nebezpečnej environmentálnej záťaže. Prečo o tom pochybujú štátni úradníci? „Jednoducho, máme tu zle nastavený systém a často si kladieme otázku, či je to zle nastavené vedome alebo nevedome. A v mnohých prípadoch máme podozrenie, ako keby to bolo vedomé,“nešetrí kritikou. „Cielene sa tu vytvárala legislatívna džungľa, aby tí, ktorí sa v tej džungli vedia pohybovať, naplnili svoj súkromný biznis plán. Ale čo z toho majú ľudia a štát, je na vedľajšej koľaji,“myslí si najvyšší kontrolór.
Úmyselne ochromili systém
Z osemročnej skúsenosti na Najvyššom kontrolnom úrade a z niekoľkoročnej skúsenosti aj z privátnej a verejnej sféry s plným vedomím konštatuje, že niekto nabúral a ochromil systém vnútornej kontroly v štátnych inštitúciách. Nefunguje tu kľúčový manažérsky nástroj – kontrola. A práve systém vnútornej kontroly by odhaľoval, kto sa podieľa na tejto nezákonnosti. „Chobotnica korupcie, netransparentnosti, zasiahla takmer všetky kľúčové inštitúcie, a preto museli byť ochromené systémy vnútornej kontroly. Lebo štatutár alebo minister by musel byť konfrontovaný s výsledkami týchto kontrol,“vysvetlí. Z jeho rozprávania je jasné, že vidia politikom do kuchyne. Spomenie, že v doprave máme modernizačný dlh 60 miliárd eur, ktorý nikoho netrápi. Na druhej strane – kto bude zodpovedný za to, že sa nakúpili vakcíny, ktoré nám zostali, alebo za to, že štátne hmotné rezervy majú majetok po exspirácii? „Niekto musí byť zodpovedný za nedostatky,“dodáva. Reči o tom, že robia len kontrolu pre kontrolu, vyvracajú korupčné procesy so štátnymi úradníkmi. Podľa neho totiž politici rozdávajú milióny eur zo štátneho rozpočtu a vôbec ich nezaujíma, či sa naplnil cieľ, alebo nie.
13,9
milióna eur
je naplánovaný rozpočet pre NKÚ na rok 2023.
16
Kontrolných akcií
má v pláne úrad
tento rok.
75
poslancov
Národnej rady zvolilo vlani v máji Ľubomíra andrassyho za predsedu úradu na sedem
rokov.