Izraelu nepomôžu lacné gestá, ale podpora Palestíny
Židovská a arabská populácia je „medzi morom a riekou“približne rovnako veľká, preto je potrebný vznik palestínskeho štátu.
Česká republika dlhodobo deklaruje svoju podporu Izraelu a urobila tak ešte pred bezprecedentným teroristickým útokom, ktorý 7. októbra spustili palestínski ozbrojenci na izraelské dediny v okolí pásma Gazy. Reálne však dlhodobé postoje českých politikov oveľa viac sledujú agendu radikálnej židovskej pravice než skutočné dlhodobé záujmy Izraela ako takého.
Ak chce Izrael zostať židovským a zároveň demokratickým štátom, musí sa vzdať predstavy, že bude kontrolovať celú oblasť medzi Stredozemným morom a riekou Jordán, a musí umožniť vznik palestínskeho štátu na okupovaných územiach. Už len preto, že židovská a arabská populácia je „medzi morom a riekou“približne rovnako veľká, takže ak chce Izrael zostať demokraciou, riskuje, že v jednom štáte nakoniec arabský hlas preváži nad židovským. Alebo môže uprednostniť záujmy Židov pred záujmami Palestínčanov, ktorých natrvalo odsunie do druhoradej právnej úlohy, čo však definitívne zmení Izrael z demokracie na židovskú etnokraciu. Samozrejme, dozvuky krutého besnenia palestínskych teroristov a ťažkostí spôsobených izraelskou armádou v Gaze naďalej priťahujú pozornosť. Uvedenou zásadnou dilemou dlhodobého charakteru sa však českí politici pri formulovaní blízkovýchodnej politiky okrem formálnych vyhlásení reálne nezaoberali ani pred 7. októbrom. Svedčí o tom aj spôsob, akým česká vláda pristupuje ku kabinetu premiéra Benjamina Netanjahua, proti ktorému už niekoľko mesiacov demonštrujú státisíce Izraelčanov, a to nielen pre jeho domácu politiku, ale aj pre postoj jeho vlády k Palestínčanom.
Niektorí extrémisti neprekážajú
Americký prezident Joe Biden po celý čas odmietal pozvať Netanjahua do Bieleho domu a niektorí ministri boli vyslovene bojkotovaní a kritizovaní inými západnými demokraciami. Česká republika nemala s izraelskou vládou žiadny oficiálny problém. Neodznela žiadna kritika rasistických ministrov Ben Gviru a Smotricha, žiadne odsúdenie židovských protiarabských extrémistov na okupovaných územiach, pred ktorých zhubným vplyvom izraelskí generáli a šéfovia spravodajských služieb varovali už od jari.
Nikto z českej vládnej koalície ani z opozície nekritizoval izraelské vedenie za to, že bráni vyhliadkam na urovnanie sporu s Palestínčanmi a spôsobuje hlboký rozkol v izraelskej spoločnosti. Nebyť masakry v sobotu 7. októbra, nasledujúcu nedeľu a pondelok by sa vplyvní českí politici predháňali v stretnutiach a vo fotografovaní s Netanjahuom.
Chystal sa so skupinou ministrov na cestu do Prahy – cestu, ktorú, samozrejme, narýchlo zrušil kvôli bezprecedentnej kríze vo svojej krajine. „Oni, českí politici, často vedia, ako to je. Ale boja sa do toho fušovať, veľmi rýchlo by dostali toxickú nálepku,“vysvetlil mi jeden zo zasvätených, prečo sa ani pri tejto príležitosti nedalo očakávať verejné dištancovanie sa od izraelskej vládnej línie. Po teroristickom útoku zo 7. októbra sme boli svedkami televíznych debát, v ktorých sa vládni a opoziční politici hádali, kto je väčším priateľom Izraela, kto predtým navrhol presun českého veľvyslanectva z Tel Avivu do Jeruzalema a podobne.
Zapájali sa do nich aj ľudia, u ktorých by sme márne hľadali čo i len náznak toho, že sa predtým zaoberali Blízkym východom, nehovoriac o situácii v Gaze.
Po stopách Papuy-novej Guiney?
V tejto situácii bolo poukazovanie na to, že v Jeruzaleme by nemali byť žiadne veľvyslanectvá (kým sa nedosiahne diplomatické riešenie konfliktu) na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady záväznej pre všetky členské štáty OSN, zbytočné – mnohí českí internetoví komentátori totiž tento postoj celkom vážne označili za podporu terorizmu. Pomôže však presun veľvyslanectva naozaj Izraelu? Začiatkom septembra otvorila Papua-nová Guinea svoje veľvyslanectvo v Jeruzaleme, čím sa stala piatou krajinou po USA, Kosove, Guatemale a Hondurase. Veľvyslanectvo sídli v administratívnej budove na južnom okraji Jeruzalema, nájomné za priestory platí izraelská vláda a na prestrihnutí pásky bol prítomný aj premiér Netanjahu. Ako to však pomohlo Izraelu, nehovoriac o riešení konfliktu s Palestínčanmi, nie je jasné ani dva a pol mesiaca po tom, ako sa táto zásadná udalosť uskutočnila.
Ani Biden, ani jeho štátny tajomník Antony Blinken sa nezahaľujú izraelskými vlajkami a nezískavajú body na proizraelských demonštráciách. Nikto však nepochybuje o tom, že podporujú Izrael – preto Biden po teroristickom útoku prišiel za Netanjahuom. Ako je však zrejmé, táto americká podpora Izraela nie je v žiadnom prípade v rozpore s aktívnou podporou USA pre riešenie dvoch štátov, odmietaním izraelskej anexie ďalších území alebo zvažovaním presunu Palestínčanov z Gazy do Egypta, kritikou židovského teroru na Západnom brehu alebo jasnou a účinnou výzvou na ochranu palestínskych civilistov.
Ostatné štáty podobne reflektovali zložitosť konfliktu. Česká republika v tejto veci mlčí. Takže kým sa české politické elity nezačnú reálne a verejne zaoberať skutočnosťou, že izraelsko-palestínsky konflikt má obete aj vinníkov na oboch stranách, budú naďalej zbierať lajky a pochvaly na sociálnych sieťach – veď nejaké voľby sú predsa len na obzore a stávka na Izrael je v Českej republike jednoducho stávkou na istotu.
Tieto lacné a často cynické gestá však majú len málo spoločného s túžbou podporiť spravodlivé riešenie konfliktu – a tým skutočne pomôcť Izraelu k udržateľnej budúcnosti.
Americká podpora Izraela nie je v rozpore s aktívnou podporou USA pre riešenie dvoch štátov alebo výzvou na ochranu palestínskych civilistov.