Kto vzkriesil politickú mŕtvolu Roberta Fica?
Čo všetko je významná časť elít schopná akceptovať.
Vláda má dôveru parlamentu a štvrtý kabinet Roberta Fica je oficiálny. Je to príležitosť položiť si otázku, v čom tkvie čaro štvornásobného premiéra. Ten totiž nielenže štvrtýkrát dobyl Úrad vlády, ale stihol prežiť aj politickú klinickú smrť. To len aby sa nezabudlo.
Isteže. Mohla by to byť (a možno raz aj bude) zaujímavá akademická téma pre politológov a iných expertov. Ale žijeme tu a teraz, a otázka je naliehavá najmä pre Ficových politických súperov.
Jedno vysvetlenie sa ponúka hneď. Je to politický amaterizmus (možno až idiotizmus) bývalej koalície. Ten totiž v istej fáze nadobudol takú intenzitu, že dokázal oživiť aj vtedajšiu politickú mŕtvolu menom Robert Fico. To, čo experti v rokoch 2020 až 2021 takmer unisono považovali za nemožné, sa bývalej vládnej koalícii podarilo.
A treba byť spravodlivý. Igor Matovič a jeho pôvodný kŕdeľ „obyčajných poslancov“tomu síce lídrovali, ale neboli v tom sami. Boli tam aj iní, ktorí sa v tom hrnci nechali uvariť. A netreba si zakrývať, že v tom hrnci sedela aj väčšina spoločenských elít, médiá nevynímajúc.
Posledné necelé štyri roky tak boli otrasnou ukážkou toho, čo všetko je významná časť elít schopná akceptovať v mene pomýleného a najmä mylne zadefinovaného súboja.
Robert Fico a politický prúd, ktorý reprezentuje, totiž nie je a ani nikdy nebol hlavnou príčinou recidívy prehier tých druhých. Slovenský volič už predsa štyrikrát (voľby 1998, 2002, 2010 a 2020) vyslal do vlády politikov iného typu, než akým je súčasný premiér. Za 22 rokov celkovo štyrikrát. Zdá sa to niekomu málo? Nie je to málo.
Okrem prvých dvoch dátumov (1998 a 2002) to „demokrati“po získanej možnosti spravovať veci verejné vždy domrvili. Medzi
rokmi 2010 a 2012 čiastočne a medzi rokmi 2020 a 2023 totálne. Taká je pravda.
Natíska sa otázka prečo? Nuž pretože od roku 2006, keď sa Robert Fico prvýkrát ujal moci, sa takzvaná „demokratická“politika rozpadla.
Najmä od roku 2012 do roku 2020 sme sledovali rozklad opozičnej politiky voči Ficovi. Opozičné reprodukčné orgány neboli schopné porodiť reálneho Ficovho súpera. Opozičná politika sa postupne zmenila na chaotické výkriky jedincov, ktorí sa bili o to, kto zvolá dramaturgicky lepšiu tlačovku „proti Ficovi“. Okrem sledovania serverov typu foaf, orsr, finstat a Centrálneho registra zmlúv o nič iné nešlo. Žiadna seriózna politická práca ani príprava na eventuálne vládnutie.
V tomto zmysle neboli voľby v roku 2020 reálne. Ovplyvnila ich tragédia a následné deje s ňou spojené. Tento mix (plus únava z vlády a kopiace sa kauzy) na jednej strane zrazil Fica na kolená a na druhej katapultoval do vlády subjekty, ktorých väčšina zjavne nevedela, kde je a prečo tam je. Mala to byť nová alternatíva a energia pre zmenu Slovenska k lepšiemu. Mala to byť dokonca historicky najlepšia slovenská vláda. Ale bol to len pojašený cirkus, ktorý dokázal stratiť ústavnú a neskôr aj obyčajnú väčšinu. A vo veľkej hanbe sa rozpadnúť.
Volič to v septembri 2023 rozlúskol. Odkázal, že Fica nemôže poraziť húf nesúrodých subjektov a jedincov. Aby to malo zmysel, musí to byť dôveryhodná a kompetentná politická sila, ktorá ponúkne stredopravému voličovi uveriteľnú alternatívu.
Nič také tu nemáme – Progresívne Slovensko to pri všetkej úcte nie je a ani byť nemôže – a preto Robert Fico vyhráva.
Opozičné reprodukčné orgány neboli schopné porodiť reálneho Ficovho súpera.