Vy ste mi prešli bábovku

Dávno Sú preč časy, keď STE Si z autoškoly Mali zapamätať, že Najlepší pomer pre Dokonalú ZMES Do karburátora JE JEDEN váhový Diel benzínu So štrnástimi Dielmi vzduchu. a čo Sa NEMENÍ? POTENIE počas prvých Jázd a Strach zo zákerných otázok Skúšobných komisárov.

Exotom nášho autoškolského kurzu sa stal spolužiak, ktorý na záverečnú skúšku prišiel drzo za volantom vlastného auta. Zaparkoval obozretne tajne vo vedľajšej ulici, avšak priamo vedľa vozidla, z ktorého práve vystupoval skúšobný komisár. A nebol pochválený. V inom kruhu zaperlila istá nervózna štyridsiatnička, ktorej po jazde komisár povzbudivo hovoril: „No vidíte, nebolo to také strašné, však?“Načo z nej od úľavy vypadlo: „Uf, tá jazda samotná nie. Ale predtým som bola taká nervózna, že som si musela dať panáka...“Ale začnime po poriadku, od prvých jázd. „Mal som sedemnásť, ja za volantom Favoritu a vzadu traja spolužiaci,“spomína na svoju premiéru môj známy. „Po výjazde z mesta na prvej križovatke sa pýtam inštruktora, kam pôjdem, ale neodpovedá – zaspal. Vzal som teda spolužiakov na ‚prechádzku‘ podľa vlastného uváženia. Pri spiatočnej ceste sme si s jedným spolužiakom dokonca presadli, aby si tiež zašoféroval.“Režisérovi Zdeňkovi Zelenkovi sa kurz riadenia skomplikoval po tom, čo sa jeho inštruktorka dovtípila, že je študentom FAMU. „V domnení, že raz budem slávny a bohatý, mi začala nahovárať svoju dcéru. Ocitol som sa teda nečakane a náhle u nich doma na obede, potom som bol dcérou aj mamičkou pozvaný na kávu do reštaurácie... Hoci som sa nájazdom ubránil, skúšku som urobil bez problémov.“

Publicistka Tereza Boehmová s nostalgiou spomína na výnimočne milého lektora, ktorý trpel obezitou. „Pán bol v tej Fabii zapasovaný tak, že sa skoro nemohol hýbať. Raz sa mi zveril, že to má ťažké, pretože sám bez pomoci sa z auta nedostane. Ráno sa doň zvalí, potom celý deň jazdí hodiny – neje, veľmi nepije, aby nemusel ísť na záchod, a večer mu žena pomôže z auta vyliezť. Bolo mi ho ľúto. Bol však skvelý, trpezlivý a jazdy aj testy som urobila na prvý pokus.“Naopak, na silne neempatického inštruktora mal koncom šesťdesiatych rokov v Liberci smolu herec Luděk Sobota. „Ani v najmenšom nemohol pochopiť, že človek môže byť antitalent, že mu to nejde s radiacou pákou. Raz, keď mi to skapalo na rušnej križovatke, tak si založil ruky a povedal: Robte si, čo chcete, mne je to jedno. To, čo sa dialo okolo, bolo šialené. Všade samé autá, klaksóny húkali. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale v tom okamihu som si tiež založil ruky a hovorím: Mne je to tiež jedno. Inštruktora to nejako prekvapilo, pretože vzápätí niečo s vozidlom urobil, a tak som z križovatky odišiel.“Moderátorka Karolína Hošek dostala počas autoškolských začiatkov domácu prednášku: „Otec ma uistil, že môj inštruktor je na mňa až nezvyčajne mäkký, a že keď jeho učil riadiť dedo, mal pravú ruku priviazanú k radiacej páke. Ostnatým drôtom. Vďaka tomu v autoškole už riadiť vedel a miesto jázd vozil inštrukto

ra po vrakoviskách, kde zháňal náhradné diely. To mamin inštruktor bol ešte horší. Vždy než jej podal kľúče, rýpal sa nimi v uchu.“V knižke Príliš vysoké očakávania opisuje aj zážitok zo záverečnej jazdy. Zvládla ju, ale skúšobnému komisárovi to nestačilo: „Dal mi zákernú otázku, čo robí synchronizátor. Povedala som, že synchronizuje. Chcel niečo namietnuť, ale tak rýchlo mu nič nenapadlo. Mám teda splnené, ale vraj nech si nájdem niekoho, kto bude riadiť za mňa, a tie nechty si už môžem odlakovať. Potom si pre seba zamrmlal, že takto bude musieť vyhodiť všetkých po mne, aby splnil kvóty.“

Okuliare nutné!

Publicistka Markéta Žilinská počas jázd absolvovala zachádzku do nákupného centra, kde lektorovi asistovala pri výbere darčeka. „Rozhodol sa zaobstarať pre priateľku nejaký parfum a ja som mu poslúžila ako živý papierik na testery vôní. Zatiaľ čo on bol s výberom spokojný, mňa zo všetkých tých vôní kvetov, citrusov a Orientu štípali oči.“Novinár Ondřej Hodálik sa v autoškole perfektne vyjazdil najmä na trase Sokolov – inštruktorova chata: „Navážal si stavebný materiál, mal tú chatku v serpentínach nad hradom Loket, nejakých desať kilometrov tam a späť. Mal vždy v kufri tehly alebo barely s vodou... Ale nikdy odo mňa nechcel, aby som to vykladal, to si urobil sám.“

Pre moderátorku Barboru Kroužkovú sa stala osudnou jazda po pražskej Európskej triede. „Meria bezmála sedem kilometrov, je to tam dodnes jazda brzda – plyn. Ja som išla, ako som práve vedela. Inštruktor sa ošíval. Niekde na úrovni Divoké Šárky na mňa skríkol, nech zájdem do vedľajšej ulice a zastavím. Tam sa na mňa oboril: Čo vám je? Čo blbnete? Čo sa tak predkláňate a žmúrite? A zo mňa vypadlo: Ja nevidím. Inštruktor dostal amok, posielal ma k očnému. Keď zistil, že okuliare mám – teda že ich nemám pri sebe, ale očný lekár vie, že nevidím do diaľky – tak mi zakázal ďalšiu jazdu. Okuliare do diaľky mám od základnej školy. Ale zvykla som si nevidieť.“Na ďalšie jazdy aj záverečnú už riadila s optikou. „Pán inštruktor mi dokonca zariadil, že mi na vodičák napísali: Okuliare nutné.“

Moderátor Honza Dědek urobil skúšky v autoškole v apríli 1994 až druhýkrát: „Pár dní pred prvým termínom som bol prítomný na jedinom tuzemskom koncerte Joea Strummera, speváka mnou vtedy zbožňovanej, hoci už neexistujúcej britskej punkovej kapely The Clash. Dokonca sa mi podarilo dostať k nemu do šatne! Jediné, čo som mu však dokázal ponúknuť na podpis, bola stránka v občianskom preukaze, vtedy ešte vo formáte malej knižočky. Bohužiaľ, autogram objavil komisár a z dôvodu poškodenia úradného dokumentu ma zo skúšky vyhodil. Starý občiansky, neskôr premenený na album podpisov, mám dodnes schovaný. Na dôkaz, aký som bol raz v živote pankáč,“hovorí. Novinár Jiří Hrabě absolvoval záverečnú skúšku s komisárom za takej hustej hmly, že nebolo vidieť na krok. „Po výjazde z Lysej nad Labem som prešiel v šesťdesiatkilometrovej rýchlosti nechránené železničné priecestie bez závor. V tej rýchlosti to urobilo len taký hup. Zozadu sa ozvalo: To bol prejazd? Ja na to: Neviem, je hmla... Ale dal mi to.“

„ Dal mi zákernú otázku, čo robí synchronizátor. Povedala som, že synchronizuje. Chcel niečo namietnuť, ale tak rýchlo mu nič nenapadlo.

Pri ďalších zážitkoch diskrétne zachováme anonymitu: „Pri robení si vodičáka som vozil inštruktora, ktorý mal milenku, takže som si párkrát postál pri paneláku na dvadsať minút, keď mu zavolala, že môže prísť.“

„Mňa dostal inštruktor, keď som robila vodičák na B, hláškou: Ježiš, mne je zle, môžem otvoriť okienko? Sme do rána chľastali. Choď si, kam chceš...“

„Išiel som si s inštruktorom z Nového Jičína do Ostravy po výpis z registra trestov. Naspäť sme nestíhali, tak mi povedal, nech trochu pridám. Pršalo, na deväťdesiatke sme išli stotridsať. Doteraz vidím výraz toho chlapíka v Audi, ako ho predbieha autoškola, na mokrej a ešte uzučkej ceste s lanovými zvodidlami – kto poznal cestu medzi Novým Jičínom a Pŕíborom, pochopí.“

„Raz ma učiteľ nechal parkovať do radu pred krčmou so záhradkou, vonku tridsať stupňov, záhradka nabitá. No, miesto to bolo na Favorita naozaj tesné, hlavne každý súdny človek by si radšej našiel nejaké väčšie miesto. Takže asi po desiatich zmenách smeru sa mi podarilo pekne zaparkovať. A ukrútiť to bez posilňovača, fuj. A hneď vyparkovať von. Keď sa mi to konečne podarilo, tak sa z reštauračnej záhradky ozval búrlivý potlesk.“

Budíček pri Plzni

Pozrime sa teraz na problém z opačnej strany, od fachu. V jednej pražskej autoškole si ešte z dávnych čias pamätajú, ako sa skúšobný komisár opýtal žiačky, čím je poháňaný alternátor. Žiačka premýšľala, komisár jej chcel napovedať: „No, chlapi to nosia na nohaviciach, aby im nespadli...“A ona radostne vykríkla: „Traky!“Iného inštruktora zaujala žiačkina neschopnosť rozpoznať ľavú a pravú. „Chvíľku som si myslel, že keď to budem hovoriť opačne, tak to bude dobré, ale kdeže. Jednoducho nevypočítateľná, bezpečne rozoznávala len rovno. Musel som pristúpiť na to, že som jej hovoril: Ku mne, k tebe – a bolo to. No áno, lenže vystúpila, nasadla iná, a ja som hovoril ďalej ku mne a k tebe a asi v polovici jazdy sa ma tá druhá baba spýtala, či náhodou nemám problémy s ľavou a pravou, že by Čo bol pre vás v autoškole väčší stres: cúvanie medzi kužele alebo skúšobná jazda?

nejakú historku, ktorá sa mu spája s obdobím, keď bol vodič-zelenáč.

bola radšej, keby som používal strany.“Mimochodom, problém s rozoznávaním strán za volantom u elévov je častý, stres ho násobí, teda z toho netreba mať mindrák. Jeden pražský komisár žiakom pred skúškou hovorí: „Mám pre vás pomôcku, ktorá vám orientáciu ľavá – pravá uľahčí. Predstavte si v pokoji, že vľavo je tam, kam ukazuje palec pravej ruky, ak ju máte dlaňou hore.“Tiež by ste si boli hneď istejší, však? Iný komisár si všimol, že žiačka si napísala na chrbty dlaní fixkou písmena „Ľ“a „P“. Poznamenal: „Vy ste na štátnej skúške, slečna, a ja vidím, že máte na rukách ťaháky...“Avšak išlo o dobráka, iba žartoval a adeptka prospela.

Pražská inštruktorka Helena Havlíčková z Autoškoly Karlín učí šoférovať aj cudzincov a odpozorovala, že len čo ich pohltí nával stresu, plynule prechádzajú do rodnej reči, čo môže byť problém. „Jeden žiak na mňa takto spustil po maďarsky,“hovorí. Má rovnako nespočetne veľa zážitkov s nevrlými vodičmi, ktorí na vozidlá autoškôl trúbia a vykrikujú. „To je náš denný chlieb...“hovorí a v tej súvislosti sa jej vybaví, ako kedysi učila riadiť mladú Ukrajinku. „Schádzali sme z kopca z Ohrady, pod nami Karlín a nejaký ‚dobrák‘ za nami v bavoráku trúbil ako zbesilá Anča, pretože sme na päťdesiatke išli len štyridsať. A tá ukrajinská žiačka bez toho, aby pohla brvou, ho na diaľku poučila: Nemôžeš trúbiť na autoškolu! Autoškola je ako srnka: zľakne sa a uskočí... Keď som si predstavila, ako by sme uskočili zo zrázu pod nami, len som nasucho prehltla.“Spoločne s kolegami Helena Havlíčková odpozorovala, že najvulgárnejší a najmenej tolerantní bývajú vodiči bavorákov a audín. „Najtolerantnejší sú naopak vodiči mercedesov – to nie je výmysel, to je realita. Jedna žiačka k tomu mala dobrý postreh, že vraj je to jednoducho vysvetliteľné: naštvanosť vodičov audín plynie z toho, že nemajú na tie mercedesy...“Pavel Greiner z pražskej Autoškoly King si zase spomenie, ako si raz počas výučby na pár sekúnd odskočil kúpiť čosi na jedenie do nákupného centra. „Vraciam sa z toho nákupu a vidím, ako strieška s elkom jazdí dookola po parkovisku. Hrklo vo mne, bežím za autom – žiačka za volantom sa na mňa usmievala, jednoducho jej spontánne napadlo začať si jazdiť sama len

„A čo tento, na čo sa mám pripraviť? Na čo inštruktor kontroval: S tým nejazdi, to je magor, ten ťa niekde vyváľa, ale jazdiť vie. Takže mi to napísal a bolo.

tak.“Pridáva historku s ďalšou pozoruhodnou žiačkou: „Mala extrémne veľký výstrih, v ktorom sa vydúvali obrovské prsia, takže držal len jedným gombíkom. Keď komisár zo zadného sedadla prikázal, aby zacúvala, žiačka sa k nemu učebnicovo otočila, gombík povolil... Takže, samozrejme, skúšku urobila.“

Zo starších čias sa mu vybaví prípad sociálne slabšieho klienta, ktorý na otázku „a čím sa živíte?“odvetil, že vozí žigulákom železo do šrotu. „Dajme tomu, že som prepočul, že riadi načierno. A v rámci technických otázok som ho skúšal, na čo v aute slúžia tlmiče. Po kratšej úvahe odvetil: No, aby som mohol v tom aute voziť to železo...“, dodáva Pavel Greiner. Korunuje to odpočutou historkou, ktorá sa traduje po pražských autoškolách. „Medzi nami učiteľmi platí, že ak za jazdy nič nehovoríme, žiak sa má bez odbočovania držať smerového cieľa určeného pokynom. Akýsi pražský kolega – lektor vraj povedal žiakovi, aby zamieril na Plzeň. Nato zaspal. A prebudil sa až pri tej Plzni.“

Skúška z okna

Pátrali sme aj medzi profesionálnymi šoférmi. „Pri papieri na déčko mi nenapadlo nič iné, než sa opýtať komisára pri jeho nastupovaní do autobusu, či má platný lístok. Odmenou za to bola až úplne posledná jazda úzkymi uličkami po sídlisku,“spomína jeden z nich. Špecifické zážitky majú motorkári. Ich postrehy: „Keď som robil papiere na motorku, inštruktor jazdil desať kilometrov za mamičkou na dedinu. Výučbová hodinová jazda prebiehala tak, že sme došli do dediny, tam som štyridsať minút čakal v podjazde a potom sa išlo späť. Hovoril, že jazdiť viem, že je zbytočné páliť benzín.“„Ideme záverečnú jazdu s komisárom, vedie ma, kam chce... Tak a tu zastavte. Komisár si zliezol a hovorí, aby som chvíľu počkal. Zabehne do baráku, po piatich minútach vychádza s igelitkou, príde k motorke a oblieka si bundu – to využívam a nastavujem motorku na výjazd, keď vtom sa komisár rozreve: Vy hovädo, vy ste mi prešli bábovku!!! On si oprel tú igelitku o zadné koleso! Tááák, už som myslel, že mám po vodičáku. Ale nebol sviňa.“

Inému motorkárovi skúšobný komisár oznámil: „Pretože sa na motorke bojím a ako spolujazdec dupľom, budem sa na vás pozerať tu z okna...“Ďalší si vypočul ponaučenie: „Až za sebou budeš voziť blondínku a budeš chcieť, aby sa poriadne pritlačila, tak si pokojne takto rýchlo zrýchľuj, ale pán komisár je usadený pán...“A nakoniec príbeh so šťastným koncom: „Ja som záverečky ani neabsolvoval, pretože komisár sa neprozreteľne spýtal: A čo tento, na čo sa mám pripraviť? Na čo inštruktor kontroval: S tým nejazdi, to je magor, ten ťa niekde vyváľa, ale jazdiť vie. Takže mi to napísal a bolo. A keď som robil papiere na ‚pajdu‘, tak som jazdil len po ihrisku a na záverečkách pršalo, takže sa policajtovi nechcelo do dažďa, takže sa len prísnym hlasom spýtal: Máš doma motorku? Ja som odvetil: Mám pioniera. On sa spýtal: To ti otec kúpil? A ja: Áno, nepojazdného, dostal som ho na desiate narodeniny a do dvanástich rokov som ho opravoval, pretože mi s tým nikto nechcel pomôcť. A on: Tak to si tie papiere zaslúžiš. A bolo.“■