Šarlach prežil, ale nikdy už nevyzdravel

Zložitý A Premýšľavý, S PODLOMENÝM ZDRAVÍM, ODMALIČKA „číslo dva“. NAPRIEK Tomu SA AMERICKOU ikonou STAL on, JOHN FITZGERALD KENNEDY. od ATENTÁTU NA AMERICKÉHO PREZIDENTA Nedávno uplynulo ŠESŤDESIAT Rokov.

Tragická smrť JFK je ako rana, čo sa nehojí. Američania si ju už šesťdesiat rokov znova a znova bolestivo rozdierajú. Aj tento rok sa objavili ďalšie detaily spochybňujúce okolnosti prezidentovej smrti. Na záveroch vyšetrovania atentátu z roku 1963 sa nič zásadné nemení, skôr len priživujú najväčšiu americkú legendu. Do pamäti národa je navždy vrytý moment, keď trojročný John Kennedy bezchybne salutuje pri rakve svojho otca.

Prezidentom mal byť Joe

Pár mesiacov po inaugurácii sa JFK sťažoval spisovateľovi Gorovi Vidalovi, že ho príšerne unavuje čítať, že mu prezidentstvo kúpil jeho otec Joe P. Kennedy. Muž, ktorý zbohatol ako bankár, filmový producent a realitný maklér, chcel byť americkým prezidentom, ale chápal, že Amerika írskemu katolíkovi hlas nedá. Investoval teda radšej do kampane Franklina D. Roosevelta a zameral sa na svojho najstaršieho syna. Joe junior bol vynikajúci športovec, študent, ktorý na prestížnych školách zbieral najlepšie známky a ocenenia; vedel to s ľuďmi, bol atraktívny. Lenže Joe sa nevrátil z vojny, jeho lietadlo naložené tonami výbušnín explodovalo. Ambície zdrveného otca sa preto obrátili na ľahko rachitického, trochu neporiadneho a v porovnaní s bratom „druhoradého“syna Jacka. V dvoch rokoch Jack skoro podľahol šarlachu. Zdrvený otec začal pracovať len na pol úväzku a tiež každé ráno zašiel do kostola. „V tých najťažších momentoch mi nezáležalo na ničom inom ako na jeho uzdravení,“napísal potom doktorovi. Jack síce prežil, ale odvtedy bol postihnutý celým radom chorôb.

Jeho matka Rose pritom bola ten druh mamy, čo pozoruje vracajúceho drobca z bezpečnej vzdialenosti, opretá o rám dverí – než elegantne odpláva –, zatiaľ čo niekto iný sa postará. Ten niekto často býval jej záletný manžel Joe. Skoro šesťročný budúci prezident sa na Rose raz vrhol, keď ju pozoroval, ako si balí kufre, aby zase niekam na niekoľko týždňov odišla: „Ty si ale matka – odídeš si a necháš deti samé!“V dospelosti o nej nikdy nehovoril. Nikdy. Chladná Rose sa pokúsila po treťom pôrode Joea a zvyšok rodiny opustiť, ale jej vlastný otec jej po troch týždňoch nariadil vrátiť sa späť. Dominantný Joe voči večne chorému Jackovi prejavoval mäkkosť a empatiu, ktorými sa inak nevyznačoval. Vo svojej rodine pestoval pocit sprisahanectva – my proti zvyšku sveta (čiže my írski katolíci proti protestantom). Joe mal prehľad o rozvrhu svojich deviatich detí, poznal ich učiteľov, sledoval ich pokroky. Keď Rose odišla, bol doma, v kríze šiel biznis bokom. Ale aj on býval celé mesiace preč.

Zatiaľ čo Joea juniora Kennedy senior predstavoval ako budúceho prezidenta, Jack bol jeho slovami „veľmi krehký chlapec s množstvom rôznych problémov“. Rodinní priatelia si vybavovali „nesmierne bledého“mladíka, pripútaného na lôžko doma alebo v nemocnici, vždy obklopeného stohmi kníh – Jack miloval históriu. Ani keď v dospelosti trpel takými bolesťami chrbtice, že ho z bazéna do spálne museli odniesť, Kennedy o svojich hendikepoch nehovoril, nesťažoval sa. Jeho otec sa totiž staral, aby mal syn všetku dostupnú lekársku starostlivosť. Od riaditeľov škôl však požadoval, aby jeho ochorenie ignorovali. Jack tak nikdy nenechal chorobu či bolesť, aby ho okradli o normálny život. Až do svojich 27 rokov mal výhodu, že žil v tieni brata cepovaného otcom mať vo všetkom stopercentný úspech. Jack mal, naopak, slobodu zlyhávať, premýšľať, hnevať, užívať si život. Vyrástol z neho zložitý, premýšľavý človek. Keď potom stál pred najnebezpečnejšou možnou katastrofou (hrozbou nukleárnej vojny), mal dostatok vyzretého sebavedomia nespanikáriť – a postaviť sa jastrabím generálom.

Naozaj hodnotný občan

Keď Joe mladší dokončil Harvard (s najvyšším možným vyznamenaním), pyšný otec (antisemita) poslal prvorodeného syna, aby študoval v Londýne u socialistického židovského

„ Skoro šesťročný budúci prezident sa na Rose raz vrhol, keď ju pozoroval, ako si zase raz balí kufre: ‚Ty si ale matka – odídeš si a necháš deti samotné!‘