Dni, keď sa ľudia menili na veci
PATRILI k najvýnosnejším komoditám minulosti. A, bohužiaľ, Aj Súčasnosti. otroci však neboli vždy Len bezprávni A bezbranní. PATRILI k nim Aj mnohí naši Slovanskí Predkovia. Ako SA vyvíjala Táto Temná inštitúcia?
Ľudstvo dokázalo v priebehu dejín urobiť veľké civilizačné skoky. Bohužiaľ, často za cenu utrpenia miliónov. K tým rozhodne menej chvályhodným patrí vlastnenie jednej ľudskej bytosti inou. 4. februára 1794 vo víre Veľkej francúzskej revolúcie (ktorá sama osebe pohltila množstvo ľudských osudov) zrušila jedna z vtedajších európskych mocností de iure otroctvo. Ideály rovnosti a bratstva síce zostali v mnohých ohľadoch len ideálmi, no pri 230. výročí tejto udalosti nie je na škodu sa poohliadnuť za „inštitúciou“, ktorá nás sprevádza takmer odnepamäti.
„ Paradoxom je skutočnosť, že pre moderné národy evokuje označenie,slave´ otroka čiernej pleti. Lenže ‚slave‘ je vlastne pôvodne biely otrok.
S nádejou na slobodu
Ak hovoríme o dlhej histórii, tak prvé doklady o otroctve máme už zo starovekých ríš vznikajúcich v oblasti Mezopotámie zhruba 3 500 rokov pred Kristom. V tom období a aj neskôr v starom Egypte či antickom Grécku tvorili gro otrokov predovšetkým vojnoví zajatci. Neraz to boli doslova krajania zo susedných miest či oblastí. Plnili zväčša ekonomickú funkciu, teda slúžili ako lacná pracovná sila či už pri stavebných a poľnohospodárskych prácach alebo v domácnostiach. Práve tam však nemusel byť ich život nutne plný strádania a krutého zaobchádzania. Keďže často medzi sebou súperili mestské štáty, do otroctva sa okrem vojakov či roľníkov dostávali aj remeselníci či dokonca učenci. A boli medzi nimi aj slávne mená. Napríklad Ezop. Áno, ten slávny bájkar, ktorého poučné príbehy o zvieratách s ľudskými slabosťami sa v rôznych úpravách rozprávajú dodnes. Hoci jeho existencia je do istej miery zahalená rúškom tajomstva, predpokladá sa, že išlo o otroka pôsobiaceho v dome zámožného Xanthusa. Narodil sa pravdepodobne okolo roku 620 pred Kr. ako otrok v Sardách v Malej Ázii, neskôr žil v Aténach a na ostrove Samos. Údajne bol fyzicky znevýhodnený, napriek tomu veľa cestoval a bol veľmi sčítaný. V tom čase nebolo zriedkavosťou, že si bohatí Gréci a neskôr aj Rimania najímali vzdelaných otrokov na výchovu či učenie svojich detí, ale trebárs aj ako pisárov či účtovníkov. Samozrejme, prevažná väčšina otrokov mohla o pohodlí a výsadách týchto jednotlivcov iba snívať.
Počas existencie Rímskej ríše podliehalo otroctvo už jasným legislatívnym úpravám. Bolo teda stanovené, ako sa človek otrokom mohol stať (rozlišovali sa zajatci, dediční či dlžní otroci), aké boli jeho „práva“(či skôr povinnosti), ale tiež to, za akých podmienok sa mohol stať opäť slobodným človekom. Nestávalo sa to často, ale vlastník mohol udeliť otrokovi slobodu, obvykle ako odmenu za nejakú výnimočnú službu. Takýto bývalý otrok dokonca mohol následne vlastniť ďalších otrokov, ako dokazuje príklad C. Caecilia Isidora, ktorý ich mal vyše štyritisíc. Bohužiaľ, nezriedka sa prísľub oslobodenia zneužíval na zvýšenie produktivity práce a väčšina otrokov sa ho nikdy nedožila. Slobodnými sa tiež mohli stať dlžní otroci, keď splatili svoje záväzky.
Bieli otroci
Po rozpade Rímskej ríše sa otroctvo na starom kontinente na čas opäť presunulo skôr do polohy vojnových zajatcov. Mimochodom, v prvých storočiach po Kristovi tvorili bieli otroci značnú časť celkovej „ponuky“predovšetkým arabských obchodníkov, ktorí ich predávali hlavne na Blízkom východe. Napokon jedna z teórií etymológie slov Slovan/ia pracuje aj s možným pôvodom zo slova sclavus (z toho Slavus), čo je označením pre otrokov. Ako pre HN magazín pred časom povedal historik Martin Homza, mohlo to byť spôsobené aj tým, že Slovania boli v rámci východnej Európy takpovediac prví na rade pre arabských a židovských obchodníkov s otrokmi. Tí termín Saqáliba, teda Slovania, prevzali z Byzantskej ríše a zovšeobecnili ho na všetkých bielych obyvateľov Európy. „Oni všetkých bielych otrokov, ktorých kupovali a potom predávali napríklad v Bagdade, Cordóbe, Káhire i Benátkach, volali saqáliba a od toho je potom v benátskom dialekte taliančiny sciavo = otrok.“Pridáva tiež paradox vyplývajúci zo spomenutého – a teda skutočnosť, že pre moderné národy evokuje označenie „slave“otroka čiernej pleti. „Lenže ‚slave‘ je vlastne pôvodne biely otrok,“usmieva sa.
Okovy naprieč storočiami
No a to sa dostávame k otroctvu a otrokárstvu, ktoré sa väčšine vynorí v mysli ako prvé: milióny černošských zajatcov putujúcich na americký kontinent, aby tu dreli na plantážach alebo v baniach svojich bielych vykorisťovateľov. Tento fenomén sa začína krátko po rozmachu objaviteľských plavieb predovšetkým portugalských a španielskych moreplavcov. Conquistadori nachádzali v zámorí netušené možnosti nerastných surovín, ale aj plodín ako kakao, tabak či bavlna, ktoré poskytovali zdroje veľkých príjmov. Opäť však bolo potrebné vyriešiť problém lacnej pracovnej sily. Pôvodní obyvatelia sa ukázali ako nepoužiteľní – tí, ktorí prežili povstania proti bielym dobyvateľom a masové vymieranie na choroby ako pravé kiahne, nezvládali neľudské zaobchádzanie v spojení s ťažkou fyzickou prácou v trópoch. A tak Európania začali nakupovať a vyvážať čiernych Afričanov, ktorí sa ukázali ako odolnejší. Transatlantický obchod s otrokmi trval od 17. do 19. storočia. Do otroctva bolo podľa historikov uvrhnutých približne 20 miliónov Afričanov, z ktorých sa asi polovica utopila už počas cesty do Ameriky. Tí, ktorí dorazili, sa stali doslova vecami vo vlastníctve svojich pánov: bez dovolenia nemohli nič, ani si založiť rodinu, deti sa bežne matkám odoberali po narodení a predávali ďalej. Najväčším trhom s otrokmi sa v tom čase stala dnešná Brazília. I rozmach Spojených štátov na severe kontinentu je úzko spätý s otrockou prácou. Tá sa stala aj jednou z rozbušiek občianskej vojny, dodnes sa predovšetkým v južanských oblastiach boria potomkovia niekdajších otrokov tmavej pleti so silným rasizmom. Ešte v novoveku sa totiž verilo, že čierni otroci nemajú dušu.
Napriek mnohým zmenám v nastavení ľudskej spoločnosti otroctvo pretrvalo. To novodobé malo i podobu pracovných a koncentračných táborov, gulagov a ďalších alternatív po celom svete. Niektorí odborníci vrátane OSN odhadujú, že v súčasnosti sú počty ľudí v otrockom postavení dokonca vyššie ako v minulosti. Veľkú časť z nich tvoria ženy a deti, pričom k najvýnosnejším podobám patrí sexuálne vykorisťovanie. A zďaleka nie je len doménou Ázie či Afriky. ■