Idealista, ktorý sa neštítil rasizmu
Protivilo SA Mu utláčanie Malých Národov, No černochom Nedovolil študovať NA univerzite. MAL Slobodomyseľnú Manželku, Ale Volebné PRÁVO PRE AMERIČANKY Neurýchlil. Pred Storočím Vydýchol Naposledy Muž, KTORÝ MAL šancu STAŤ SA Veľkým ŠTÁTNIKOM. No NA Ktorého budú Slováci A česi SPOMÍNAŤ V dobrom.
Prvým americkým prezidentom minulého storočia, ako ho v čase vymedzili historici, čiže od prvej svetovej vojny, bol demokrat Thomas Woodrow Wilson (v úrade v rokoch 1913 – 1921). Práve jeho možno vo väčšine ohľadov ako prvého hodnotiť dnešnými kritériami, či už ide o jeho pôsobenie ako na domácej, tak predovšetkým na medzinárodnej politickej scéne, keďže sa zahraničnej politike venoval v rozsahu, ktorý zodpovedal významu Spojených štátov vo svete. V dôsledku toho žil Wilsonov politický odkaz v niektorých európskych krajinách dlho po jeho smrti, okrem iného aj v bývalom Československu. Napríklad pražské Hlavní nádraží nieslo v rokoch 1919 – 1940 a 1945 – 1953 meno práve tohto prezidenta ako vyjadrenie vďačnosti za to, že prispel ku vzniku tzv. prvej republiky na mieste bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. Niektorí príslušníci starších generácií ešte dnes hovoria, že pricestovali do Prahy na „Wilsoňák“...
Rektor aj guvernér
Woodrow Wilson sa narodil 23. decembra 1856 na americkom Juhu vo Virgínii a detstvo a mladosť prežil v tieni občianskej vojny, ktorá ho však nijako osudovo nepoznamenala. Politika ho priťahovala už počas štúdií na Princetonskej univerzite, kde sa venoval hlavne politológii, dejinám, právu a ekonómii. Rovnakými predmetmi sa neskôr zaoberal aj na Univerzite Johna Hopkinsa, na ktorej získal doktorát. Jeho profesijným osudom bola však Princetonská univerzita, kam sa v roku 1890 vrátil a kde sa v roku 1902 stal rektorom. Práve tam sa s mimoriadnou vervou pustil do prvých politických bitiek, hoci zatiaľ iba akademických, najmä do reforiem v modernom 20. storočí neudržateľných skostnatených tradícií, napríklad do odstraňovania nepriepustných spoločenských hrádzí medzi študentmi a profesormi.
Na druhej strane počas svojho vedenia na nej nedovolil študovať študentom tmavej pleti a podľa vyjadrenia súčasného rektora Christophera Eisgrubera bol „jeho rasizmus značný a závažný aj v porovnaní so štandardmi jeho doby“. Pochvalne sa tiež vyjadroval o Ku Klux Klane a neodmietal rasovú segregáciu.
Aj napriek neodškriepiteľným úspechom na univerzitnej pôde (kde bol okrem iného niekoľkokrát zvolený za najobľúbenejšieho učiteľa) mal Wilson stále na zreteli prípadnú politickú kariéru. Vzhľadom na jeho známu poctivosť, neúplatnosť a odhodlanie modernizovať svoju alma mater bolo prirodzené, že si ho demokrati napriek jeho nulovým skúsenostiam z reálnej politiky vybrali ako kandidáta na post guvernéra štátu New Jersey. Vzápätí sa ukázalo, že to bol zásah do čierneho. Wilson rýchlo vytvoril užitočné politické priateľstvo (napríklad s vplyvným plukovníkom Edwardom Housom, ktorý pri ňom stál počas jeho prakticky celej politickej kariéry) a navyše sa majstrovsky vyučil v politickom pragmatizme. Popritom preukázal vynikajúci politický inštinkt, takže voľby v roku 1910 drvivo vyhral. V nasledujúcich dvoch rokoch sa zo všetkých síl snažil presadiť v Demokratickej strane, ktorá si ho nakoniec po dlhých vyhrotených diskusiách vybrala za kandidáta pre prezidentské voľby v roku 1912.
„ Vzhľadom na jeho poctivosť, neúplatnosť a odhodlanie modernizovať svoju alma mater si ho demokrati vybrali ako kandidáta na post guvernéra.
Prvý raz vo funkcii
Woodrow Wilson v tomto súboji, keď proti nemu stáli predovšetkým úradujúci republikánsky prezident William Howard Taft a bývalý republikánsky prezident a vtedajší kandidát Progresivistickej strany Theodore Roosevelt, zvíťazil a nasťahoval sa so svojimi spolupracovníkmi do Bieleho domu (Wilson získal na svoju stranu 41,8 percenta hlasov, 40 štátov a 435 voliteľov, Roosevelt 27,4 percenta hlasov,
„Európu chcel opravovať idealistický rojko, ktorý svojich partnerov privádzal svojimi nevedomosťami, neskúsenosťou a naivitou takpovediac do šialenstva.
šesť štátov a 88 voliteľov a Taft 23,2 percenta hlasov, dva štáty a osem voliteľov). Vzápätí sa pustil do nového reformného ťaženia, tentoraz na celoštátnej úrovni, počas ktorého sa pokúsil zmeniť zastaraný colný, bankový a menový systém, nehovoriac o sociálnej legislatíve (program nazvaný Nová sloboda; New Freedom). Vzhľadom na pohodlnú väčšinu v Kongrese bola schválená aj väčšina Wilsonových reforiem, čo mu prinieslo väčšiu popularitu, takže to vyzeralo, že sa môže stať jedným zo skutočne veľkých amerických prezidentov.
Na to však bolo potrebné, aby uspel aj na poli zahraničnej politiky, a práve v tom bol hlavný problém Wilsonovho úradovania. Už jeho zásahy do neprehľadnej politickej situácie v Mexiku, zavŕšené americkým obsadením Veracruzu pri pobreží Mexického zálivu, namierené proti diktátorovi Josému Victorianovi Huertovi, ktorý nakoniec skončil v európskom exile, sa vtedy aj dnes hodnotia ako problematické. Wilsonovi politickí súperi boli výrazne kritickí aj k jeho politike proti ďalším latinskoamerickým krajinám, napríklad proti Filipínam, Haiti alebo Kube. Tieto zlyhania, respektíve obmedzené úspechy, závisí od uhla pohľadu, však boli len slabou predohrou k osudovej skúške, ktorú Wilsonovi pripravili udalosti v Európe.
Víťazstvo vo veľkej vojne
Keď v lete roku 1914 vypukla na starom kontinente svetová vojna, zostali Spojené štáty americké, ktorých hospodárstvo z tejto situácie výrazne profitovalo, neutrálne, hoci citovo bola väčšina ich obyvateľov na strane tzv. Dohody, čiže Veľkej Británie, Francúzska, Ruska a od roku 1915 Talianska. Potopenie parníka Lusitania, pri ktorom zahynulo viac ako sto Američanov, ďalšie útoky nemeckých ponoriek na americké plavidlá a diplomatické intrigy Berlína (podľa tzv. Zimmermanovho telegramu z januára 1917 Berlín ponúkal mexickej vláde možnosť získať Texas a Nové Mexiko za podmienky, že sa pripojí k výprave proti Washingtonu) však nakoniec Wilsona donútili k tomu, aby v apríli 1917 zapojil USA po dlhom váhaní, počas ktorého bol prezident obviňovaný zo zbabelosti, do vojny proti ústredným mocnostiam (teda i proti Nemecku a Rakúsko-uhorsku) a ich spojencom. Stalo sa tak napriek tomu, že v prezidentskej kampani za znovuzvolenie, v ktorej na jeseň roku 1916 len veľmi tesne porazil republikánskeho vyzývateľa Charlesa Evansa Hughesa, Wilson sľuboval svojim spoluobčanom v prvom rade mier a prosperitu (Wilson získal 49,2 percenta hlasov). Nakoniec sa však, do značnej miery donútený okolnosťami, rozhodol inak a následne to bol práve vstup USA do vojny, ktorý zásadným spôsobom prispel k víťazstvu Dohody. Nešlo iba o amerických vojakov, všetkých tých „Ernestov Hemingwayov“a ďalších príslušníkov tzv. stratenej generácie, ktorí umierali na európskych bojiskách, ale predovšetkým o silu amerického hospodárstva, ktoré sa stalo kľúčovým faktorom v boji o konečné víťazstvo; vojenskej porážke Nemecka a jeho spojencov predchádzalo ich skutočné ekonomické zrútenie sa.
Naivný a nevedomý rojko
Woodrow Wilson sa výrazne zapísal aj do vojnovej a povojnovej diplomacie. Už jeho „štrnásť bodov“z januára 1918, medzi ktoré patrila napríklad požiadavka na otvorenú, a nie zákulisnú diplomaciu, deklarácia práva národov na sebaurčenie, celosvetové odzbrojenie a s tým súvisiaci vznik organizácie, ktorá by sa starala o svetový mier (budúca Spoločnosť národov, League of Nations), výrazne ovplyvnili najmä usporiadanie povojnovej Európy vrátane vzniku tzv. nástupníckych štátov po rozpadnutej habsburskej monarchii, okrem iného aj prvorepublikového Československa. Neprehliadnuteľný bol aj Wilsonov podiel na podobe mierovej zmluvy s hlavným porazeným, t. j. cisárskym Nemeckom.
Tým sa dostávame do záverečnej časti Wilsonovho prezidentstva. Americký štátnik prichádzal na začiatku roka 1919 do Európy ako „mesiáš“povolaný na to, aby „napravil“, „dal do poriadku“vojnou rozvrátený a hospodársky zničený svetadiel. Problém spočíval v tom, že Európu chcel opravovať idealistický rojko, ktorý o nej takmer nič nevedel a ktorý svojich európskych partnerov, napríklad britského premiéra Davida Lloyda Georgea či francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua, privádzal svojimi nevedomosťami, neskúsenosťou a naivitou takpovediac do šialenstva. Nielen Wilsonovi odporcovia, ale aj jeho niektorí priatelia preto hovorili o strate elementárnej súdnosti prezidenta, ktorý v konečnej fáze
politickej kariéry uveril ešte viac ako predtým vo svoju neomylnosť a navyše sa správal čoraz prezieravejšie a arogantnejšie, dokonca aj k ľuďom, ktorí stáli na jeho strane a podporovali ho.
Dôkazom tejto skutočnosti bolo okrem iného aj to, že medzi mužov, ktorí ho sprevádzali na parížskej mierovej konferencii, nepozval žiadneho z významných zástupcov Republikánskej strany, hoci boli v oblasti zahraničnej politiky kompetentnejší ako on a navyše ovládali obe komory Kongresu. Ak k tomu prirátame to, že Wilsona uprostred nakoniec bezvýsledného rokovania o ratifikácii Versaillskej mierovej zmluvy Kongresom postihla mŕtvica, čím sa jeho prezidentské úradovanie prakticky skončilo, nemôžeme sa čudovať, že jeho politický odkaz sa hodnotí ako nejednoznačný.
Wilsonov odkaz a ženy
Wilsonova domáca aj zahraničná politika boli zvláštnou zmesou politického idealizmu, pokiaľ ide o jeho ciele a predstavy, a často takmer cynického pragmatizmu, s pomocou ktorého chcel tieto ciele dosiahnuť. Hoci v tomto ohľade nebol medzi americkými prezidentmi 20. a 21. storočia žiadnou výnimkou, je práve táto skutočnosť jednou zo „škvŕn“na tvári štátnika, ktorý chcel zmeniť svoju krajinu aj svet k lepšiemu. Čechom a Slovákom, ktorí v medzivojnovom období odchádzali zo svojej metropoly vlakom z už spomínaného Wilsoňáku a rovnako tak sa na Wilsoňák vracali, na tom však príliš nezáležalo. Zosnulý americký prezident pre nich aj po smrti zostal jedným z tých svetových politikov, ktorí sa zaslúžili o ich republiku. Dokonca sa istý čas uvažovalo, že by sa Bratislava nazvala Wilsonovom, dochovalo sa tiež mnoho pohľadníc, ktoré posielali najmä legionári z „Wilsonovho mesta“.
Neveľmi sa vie o tom, akú výraznú úlohu hrali v jeho živote ženy. A to predovšetkým dve, ktoré pojal za manželky. Prvou bola umelecky nadaná Ellen Axsonová, ktorá si sen o vysokej škole nemohla dovoliť kvôli finančným suchotám rodiny. Napriek tomu šlo o veľmi vzdelanú a nonkonformnú dámu: vyhlásila, že jej manžel musí byť inteligentný a zaujímavý a v čase, keď bola zasnúbená s Wilsonom, dokonca nenosila ani snubný prsteň. To keby sa našiel niekto ešte inteligentnejší a zaujímavejší. Napokon sa nenašiel a Wilsonovi porodila tri dcéry. Slobodomyseľná Ellen si na prekvapenie manželových priateľov s nimi pravidelne „odskočila“na kávu a cigaru, zasadzovala sa tiež za rovnoprávnosť žien. Paradoxne, tie americké si na volebné právo museli počkať až do roku 1918. Zomrela krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny v septembri 1914.
Hoci Wilson smútil, veľmi rýchlo sa zahľadel do vdovy po klenotníkovi Normanovi Galtovi, a už 18. decembra 1915 si povedali áno. Edith Wilsonová bola skutočnou prvou dámou, ktorá bola svojmu mužovi veľkou oporou. Najmä po tom, ako utrpel mozgovú porážku a ochrnul, údajne 17 mesiacov de facto viedla Spojené štáty. Pred zrakom verejnosti však Wilson stále úradoval, avšak väčšinu času zo svojej spálne. Pred ňou stála odhodlaná Edith a vždy, keď za ním prišli nejakí ministri či kolegovia, agendu najprv sama prebehla a následne ju manželovi filtrovala podľa dôležitosti. Manžela, ktorého smrť dostihla 3. februára 1924, prežila o takmer štyri desaťročia. ■