Na vojne na Ukrajine zarábame
O ekonomických kontaktoch s Ukrajinou a modernizácii armády hovorí poradca českého premiéra Tomáš Pojar.
Čo je podľa vás v súčasnosti najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre Českú republiku a Európu?
V Európe už dva roky zúri najväčší konflikt od druhej svetovej vojny, takže je to nepochybne možné víťazstvo Ruska na Ukrajine. Teda ak by Rusko dobylo Ukrajinu a na slovenských hraniciach by stál ruský vojak. Ďalšou je určite nestabilná situácia na Blízkom východe. Ak sa bude vyhrocovať, ak sa budú stupňovať ohniská bojov, bude to mať, samozrejme, dosah aj na Európu, a teda aj na našu krajinu. Súvisí to s terorizmom a migračnými tlakmi.
Niektorí odborníci spomínajú ako bezpečnostnú hrozbu aj Čínu...
Čína nie je bezprostrednou hrozbou. Samozrejme, všetci musíme urobiť všetko pre to, aby sme zabránili čínskej invázii na Taiwan, pretože by to malo vplyv na ekonomiku na celom svete. Čína je nepochybne technologickým a civilizačným súperom Západu, ak chcete, ale nepredstavuje skutočnú hrozbu porovnateľnú s dvoma spomenutými.
Ako Česká republika nemáme na Čínu žiadne páky. Máme nejaké páky aspoň ako Európa?
Ako Európa možno trochu väčšie, predsa len existuje významný vzájomný obchod. Svojim priateľom na Taiwane aj na čínskej strane musíme povedať, že dúfame, že k žiadnemu konfliktu nedôjde a že nikto nedá zámienku na jeho rozpútanie. Myslím si, že o tom musíme hovoriť otvorene a správať sa zodpovedne. Iba tak prispejeme aspoň malou mierou k tomu, že možno nedôjde k vojne, pretože by to bol konflikt, ktorý by otriasol celým svetom.
Znie to, akoby Európa vedela hovoriť len tichým hlasom. Rovnako ako na Blízkom východe. Takže by sme sa mali sústrediť na Ukrajinu?
Áno, európskym krajinám chýbajú lietadlové lode a lietadlá, nemajú vojenskú silu, aby dosiahli opačný koniec sveta. Na druhej strane máme dosah aspoň na bezprostredné susedstvo. V každom prípade by sme sa mali vždy sústrediť predovšetkým naň a na to, čo nás najviac páli. Pre nás je to logicky Ukrajina, pre Portugalcov a Španielov situácia v severnej Afrike. Ak nám zostanú nejaké sily, môžeme konštruktívne prispieť k upokojeniu situácie inde vo svete. Musíme však byť realistickí, pokiaľ ide o naše vlastné sily a schopnosti.
Hovoríte, že by sme mali podporiť Ukrajinu. Prečo je to dôležité? Sám ste povedali, že Rusko už na Ukrajine nemôže zvíťaziť.
Povedal som, že ruský plán úplne ovládnuť celú Ukrajinu, čo by bolo pre Rusko víťazstvo, zlyhal a nie je celkom pravdepodobné, že sa to Moskve podarí. Nesmieme však zabúdať, že Rusko neuspelo aj pre spôsob, akým podporujeme Ukrajinu. Vo chvíli, keď by sme ju ako Západ nepodporovali, Rusko by ju obsadilo. Je v našom životnom záujme podporovať Ukrajinu, aby sme zachovali čo najväčšiu časť jej nezávislosti. Ak by Ukrajina padla, malo by to nedozerné bezpečnostné, ale aj hospodárske dôsledky. Vrátane migračnej vlny, ktorá by bola väčšia ako tá, ktorú sme videli. Preto je pre nás nielen nevyhnutné, ale aj ekonomicky výhodné podporiť Ukrajinu teraz. Výhodnejšie, ako keby sme potom museli čeliť situácii, keď by sme museli vynaložiť oveľa viac peňazí na vlastnú obranu a oveľa viac na ukrajinských utečencov. Áno, dosť často si reálne vyberáme medzi horším a horším, ak máte tretiu možnosť, zvyčajne je to tá najhoršia. Taká je realita dnešného sveta. Vyberajme si teda vždy tú najlepšiu z ponúkaných možností.
A vy si myslíte, že je?
Vytrvalo podporovať Ukrajinu, aby ubránila čo najväčšiu časť svojho územia a zabránila Rusku dostať sa k slovenským hraniciam a mať silu a vôľu ísť ďalej.
Chcelo by sa Rusko dostať ďalej?
Z definície imperiálnej mocnosti, a Rusko je imperiálna mocnosť, musia expandovať a postupovať. S jedlom rastie chuť a tlak by v prípade víťazstva určite nepoklesol. Ak pozorne čítate alebo počúvate súčasnú ruskú propagandu, jasne smeruje k obnoveniu sovietskeho impéria na jeho vrchole a mnohí Rusi, najmä vládnuca elita, tomu prirodzene veria. Ruský prezident Vladimir Putin si zároveň okolo toho upevňuje svoju moc a podporu obyvateľstva.
Hovorí sa o tom, že existuje určitá únava z vojny. Ako dlho môže Európa vydržať podporovať Ukrajinu a ako dlho môže Ukrajina vydržať bojovať?
Určite ešte nejaký čas. O tom, že nemáme možnosť poslať ďalšie zbrane a že podpora Ukrajiny slabne, počúvame približne od apríla 2022. Zatiaľ podpora pokračuje. Áno, všetci sú z vojny unavení, trvá už takmer dva roky. Nevidím žiadne náznaky rokovaní, obe strany sú odhodlané bojovať ďalej, to platí najmä pre Rusko. Tamojší režim je presvedčený, že je na koni a že sa mu podarí zabrať ďalšie územia. Koniec vojny je v rukách Vladimira Putina. Ak bude chcieť, môže vojnu ukončiť teraz. Tak ako ju začal.
Zatiaľ to vyzerá, že nechce. Ako dlho to bude trvať?
Pôvodne som si myslel, že okolo druhého výročia začiatku vojny sa intenzita bojov zníži. Zjavne som sa mýlil a teraz si myslím, že máme pred sebou ešte rok, keď bude vojna intenzívna. Súvisí to s tým, že Vladimir Putin chce počkať, ako dopadnú americké prezidentské voľby, kto bude v Bielom dome a čo bude robiť, podľa toho sa potom rozhodne.
Mali by Ukrajinci prejaviť väčšiu ochotu rokovať? Mal by im Západ dať signál, aby tak urobili?
V tom im nemôžete radiť, môžete len povedať, že ak sa rozhodnú niečo urobiť, my ich v tom podporíme. Rozhodnutie musí byť na nich. Premýšľajte o tom v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Keby ste niekomu radili, aby mal vôľu vyrovnať sa s Hitlerom, keď nacistické Nemecko útočilo a robilo na okupovaných územiach veci, ktoré teraz robí Rusko, ako by reagoval?
Ak nakoniec dôjde k tomu, že obe strany zistia, že sa front posunul, a nastane prímerie, bude trvalé? Mohli by sme dať Ukrajine bezpečnostné záruky bez toho, aby sme riskovali vojnu s Ruskom?
Ak ste susedom Ruska, ako je Európa susedom, ste vždy v potenciálnom konflikte s Ruskom. Ak by Ukrajina bola silná, dobre vyzbrojená a ak by mala odhodlanie brániť sa a ak by to Rusko videlo, myslím si, že by nemuselo dôjsť k ďalšiemu kolu vojny. Rusko sa správa ako klasický predátor, čo znamená, že keď cíti krv a príležitosť, ide po slabej koristi. Nejde po silných. Preto potrebujeme, aby susedia Ruska na európskej strane boli silní, aby to boli silné krajiny, dobre vyzbrojené, odhodlané brániť sa a navzájom si pomáhať. Vo chvíli, keď bude Ukrajina slabá, Rusi zaútočia. Podobne, ak by pobaltské krajiny boli slabé a neboli by súčasťou NATO, už dávno by došlo k útoku na Pobaltie.
Povedali ste dobre vyzbrojené krajiny. No Európa má problém so zbrojením, napríklad vyrábame menej 155-milimetrových nábojov ako Rusko. Ako je to možné a kedy sa to zmení?
Rusko sa vezie na vojnovej ekonomike, to ho z dlhodobého hľadiska oslabí, pretože to nakoniec žiadna krajina neudrží. My tu vojnovú ekonomiku nemáme a napriek tomu výroba zbraní v Európe a Amerike rastie a v najbližších rokoch bude rásť. Západ si zároveň viac zakladá na kvalite ako na kvantite a táto kvalita sa prejavuje na bojisku. Musíme viac investovať do sofistikovaných a kvalitných zbraní. Nejde o zbrojenie pre zbrojenie, ale to môže v konečnom dôsledku odradiť nepriateľa a nemusí vôbec viesť k vojne. Ak k nej predsa len dôjde, budeme mať väčšiu šancu ubrániť sa. To je nakoniec všetko, čo nám zostáva. To, čo my ako Česká republika organizujeme, a zdôrazňujem, že za to neplatíme, vedie k tomu, že každý deň vojny dodávame Kyjevu jeden nákladný automobil techniky alebo 15-tisíc kusov munície stredného a veľkého kalibru, to nie je málo.
Čo sa týka ekonomických nákladov, niekde ste spomenuli, že z vojny „profitujeme“…
Ak ide o modernizáciu našej armády, je to stopercentná pravda. Uvoľnili sme sovietske zbrane zo skladov a nakúpili alebo prispeli na nákup zbraní od českých firiem v hodnote asi osem miliárd korún. Za to dostávame tanky a vrtuľníky a finančné prostriedky z USA a EÚ v hodnote asi 18 miliárd korún. Vďaka tomu modernizujeme českú armádu rýchlejšie a lacnejšie. Zároveň boli vydané licencie na vývoz zbraní v hodnote asi 130 miliárd eur, pričom do toho nepočítam vládne dodávky. To sú peniaze, ktoré nejakým spôsobom zostanú v českej ekonomike. Výrobcovia zbraní zaplatili na daniach o miliardy viac ako pred vojnou a investujú ďalšie miliardy do rozšírenia výroby. Áno, je to zbrojná výroba, ale my sme vojnu nezačali a ani sme ju nechceli. Teraz, keď k nej došlo, musíme o nej uvažovať ako o príležitosti, nielen v zmysle modernizácie armády a zbrojárskeho priemyslu. Veď aj súčasný vývoz na Ukrajinu výrazne rastie a minulý rok bol rekordný. Odhaduje sa, že sa zvýšil o tretinu a dosiahol približne 45 miliárd korún. Napriek vojne.
Vykreslili ste optimistický obraz výroby zbraní. Ako je možné, že sa stále hovorí o tom, že zbrojárske firmy potrebujú na rozšírenie výroby dlhodobejšie kontrakty? A ako sa pozeráte na myšlienku koordinovaných zákaziek, napríklad v EÚ?
Nikto nebude investovať do niečoho, kde nemá istotu a vieru, že sa mu investícia vráti. No sú zbrojárske firmy, a to je často prípad českých, ktoré vedia, že ak je ich výrobok dobrý, bude po ňom dopyt aj v najbližších desiatich rokoch, a investujú aj bez dlhodobých kontraktov. Aby boli na trhu čo najskôr. Niekedy nie sú gigantické nadnárodné spoločnosti také flexibilné, takže potrebujú vybaviť, vyjednať a podpísať všetky zmluvy, a potom investujú. Je dobré, že im konkurujú menší dravci.
Každý deň vojny dodávame Kyjevu jeden nákladný automobil techniky alebo 15-tisíc kusov munície stredného a veľkého kalibru.
Takže veľké koordinované nákupy zbraní nie sú potrebné?
Možno zbytočné nie, ale nepochybne zdĺhavé. Zatiaľ sa vždy oplatilo konať rýchlo, samostatne, bilaterálne, napríklad na základe česko-holandskej, česko-dánskej alebo česko-americkej dohody. Neotáľať, nakupovať a investovať hneď. To vedie k zvýšeniu výroby, to zasa k okamžitému prílevu peňazí do ekonomiky a k rýchlym dodávkam zbraní. Z dlhodobého hľadiska je, samozrejme, možné, že sa spoločné nákupy rozbehnú. Niektoré sa dejú už teraz a diali sa aj pred vojnou, ale vždy ide o koalíciu tých, ktorí chcú nakupovať, či už ide o dve, tri, štyri alebo dokonca 15 krajín. Neexistuje spôsob, ako chcieť niečo kúpiť a aby s tým všetci súhlasili. To je prakticky nemožné dohodnúť.
Vrátim sa ku kvalite a k množstvu zbraní. Mnohí experti teraz hovoria, že ruský kvantitatívny front na Ukrajine valcuje západný kvalitatívny…
Závisí od uhla pohľadu. Je to veľká vojna s frontom dlhým 1 300 kilometrov, na ktorom sú státisíce vojakov. Záleží na delostrelectve a jeho kvantite, ako aj na kvalite. Obe strany inovujú a zavádzajú nové technológie. Zaujímavé je, čo sa teraz deje napríklad v súvislosti s elektronickým bojom alebo bezpilotnými lietadlami. Aj z toho sa učíme. V modernej vojne môžete vyradiť z boja obrovský a drahý tank pomocou relatívne jednoduchého malého dronu alebo jednej sofistikovanej rakety. Technológia je jednoducho dôležitá. Ak ste technologicky lepší, druhá strana to má oveľa ťažšie. Niežeby nemohli vyhrať, ale potrebujú viac techniky, viac ľudí a musia znášať viac obetí. Rusko vždy išlo po kvantite a nevážilo si ľudské životy, ale aj to má svoje hranice.