Šialený Sokrates zo suda
Musel to byť čudný patrón. Nič nechcel vlastniť a na ostatných ľuďoch vrátane slávnych mysliteľov svojej doby sa neustále zabával. „Keď Platón vymedzil pojem človeka ako dvojnohého neopereného živočícha, Diogenes ošklbal kohúta, priniesol ho do jeho školy a povedal: Toto je Platónov človek!“Citujeme jeden z príbehov o predchodcovi stoicizmu Diogenovi zo Sinopy, ktorý vo svojej knihe Životy, názory a výroky proslulých filosofů zaznamenal Diogenes Laertský, antický dejepisec a menovec slávnejšieho Gréka.
FALŠOVANÉ MINCE
Sinopa, kde sa Diogenes zrejme v roku 412 či 404 pr. n. l. narodil do rodiny zmenárnika, leží na severe dnešného Turecka na pobreží Čierneho mora. Do ďalekých gréckych Atén sa podľa záznamov vydal kvôli falšovaniu peňazí. Okolnosti nie sú jasné, možno bol falšovateľom otec, možno on sám, možno obaja... „Podľa jedných bol potrestaný vyhnanstvom, podľa druhých dobrovoľne odišiel tajne zo strachu. Niektorí však tvrdia, že falšoval peniaze, ktoré dostal od otca. Ten vraj zomrel vo väzení, zatiaľ čo Diogenes utiekol,“uvádzajú Životy proslulých filosofů. Do Atén slávnej doby Platóna a Aristotela akoby priputoval úplne iný človek. Vlastnil iba bedrové rúško, kapsu, palicu a misku vydlabanú z tekvice, ktorú údajne zahanbene zahodil, keď zbadal psa, ako chlípe vodu z kaluže. Býval vraj v drevenej bočke. „Napísal komusi, aby mu zaobstaral bývanie, ale keď ten otáľal, nasťahoval sa do suda, ako o tom sám vykladá vo svojich listoch. V lete sa rozvaľoval v horúcom piesku a v zime objímal snehom pokryté sochy, otužuje sa všelijakým spôsobom,“píše o svojom menovcovi Diogenes Laertský.
VYRÁŽKA SLÁVY
Podivínsky aténsky mysliteľ už síce nezažil slávneho Sokrata, k jeho odkazu sa však predsa hrdo hlásil. Spochybňoval bežné hodnoty a zdôrazňoval, že ľudia majú predovšetkým používať rozum, a nie slepé zvyklosti. Keď sa ho ktosi spýtal, za koho sa vlastne sám považuje, odpovedal, že „za šalejúceho Sokrata“. Pravdou je, že rovnako ako on pred niekoľkými desiatkami rokov diskutoval na uliciach s Aténčanmi, svojím svetonázorom ich privádzal do údivu, a bol teda čímsi na spôsob kazateľa či potulného učiteľa. „Vodcov ľudu nazýval služobníkmi davu a vence vyrážkou slávy. Vo dne chodil po meste s rozsvieteným lampášom, hovoriac: Hľadám čestného človeka.“opisujú Životy proslulých filosofů. V Aténach sa však konca života nedočkal, uniesli ho akísi lupiči či možno piráti a predali do otroctva, takže poslednú časť života prežil v Korinte ako otrok (zomrel niekedy v 20. rokoch 4. storočia pr. n. l.). „Keď bol Diogenes zajatý a pri predávaní sa ho pýtali, čo vie, odpovedal: Vládnuť mužom. Opýtajte sa kupujúcich, či si chce niekto kúpiť svojho budúceho pána.“Za aténskeho čudáka nakoniec predsa len zaplatil istý Xeniades, ktorému vraj Diogenes tvrdil, že ho má poslúchať. Xeniades z neho potom urobil vychovávateľa svojich potomkov a podľa životopiscov s ním boli nielen on, ale aj jeho deti spokojní. „U Xeniada aj zostarol, a keď umrel, jeho synovia ho pochovali.“