Ako 244 škatuliek uniklo Veľ kému bratovi
„Dnes by sa to už nepodarilo,“hovorí český výtvarník Joska Skalník o legendárnej akcii Minisalon, ktorá má po 30 rokoch premiéru v Bratislave
Vlete 1984 rozposlal český výtvarník a grafik Joska Skalník takmer tristo listov naprieč Československom. Adresátmi boli umelci a umelkyne. Sochári, grafici, maliari.
Bez nejakých okolkov či vysvetlení ich vyzval k účasti na spoločnej akcii, ktorú nazval Minisalon. Že to bol s eštebákmi za chrbtom odvážny, ba priam utopický plán, bolo jasné odosielateľovi i prijímateľom.
O to šokujúcejší bol výsledok: Odpoveď vo forme malej drevenej škatuľky, ktorá prešla umeleckým zásahom, poslalo 244 ľudí.
Po prvýkrát od ich vzniku sa dajú vidieť v Bratislave.
Do 22. januára sú všetky vystavené v galérii Umelka. „Mám ohromnú radosť, že sa to konečne podarilo,“hovorí Joska Skalník.
SLOBODA UPROSTRED NORMALIZÁCIE
Po tom, aby bol Minisalon na Slovensku, túžil Skalník veľmi dlho. Viacero pokusov v minulosti nevyšlo, no dnes je tu: koncentrovaný obraz z roku 1984.
Dvestoštyridsaťštyri diel, ktoré majú síce totožnú formu drevenej krabičky s rozmermi 15x15x5 centimetrov, no každá jedna je originálom.
„Je pre mňa dodnes fascinujúce, že to nikto len tak neodbil,“vraví Joska Skalník. „Ani tie najväčšie výtvarné špičky ako Adriena Šimotová, Karel Nepraš, Libor Fára či Václav Boštík. Každý z nich to urobil svojím vlastným rukopisom,“vraví Skalník.
Medzi desiatkami českých umelcov sú aj tri desiatky slovenských: Jozef Jankovič, Rudolf Sikora, Dezider Tóth, Juraj Bartusz, Július Koller, Otis Laubert, Marko Huba a mnohí ďalší. Veľká časť z nich vstúpila na scénu v čase politického odmäku, ktorý však vystriedala normalizácia. Viacerí sa pre verejné galérie stali nežiaducimi, vystavovali doma vo svojich bytoch, na povalách, v ateliéroch, v pivniciach alebo vonku, namiesto divákov neraz sledovaní eštebákmi.
„Orwellovský rok 1984 mi bol inšpiráciou,“hovorí Joska Skalník. Napriek všadeprítomnému „veľkému bratovi“sa rozhodol zorganizovať Minisalon. Akciu, ktorá by prepojila desiatky umelcov z celej republiky. Samozrejme, jeho ambíciou bolo všetky diela aj vystaviť, hoci tušil, že sa to nemusí podariť, v čom sa napokon ani nemýlil.
UTAJENÁ MASOVÁ AKCIA
„Aké máš nové škatuľky, no tak, ukáž mi, čo nové prišlo,“prosíkal vraj často Václav Havel. O celej akcii vedela len hŕstka ľudí. „Havel bol z toho nadšený, neustále chcel vidieť ďalšie škatuľky, veľmi tomu nápadu fandil,“vraví Joska Skalník.
Skalník sa začiatkom 70. rokov ocitol v Jazzové sekci, organizácii, ktorá sa primárne usilovala o organizovanie jazzových koncertov a festivalov. Ako grafik dal tvár magazínu Bulletin JAZZ, ktorý vydávali, ale aj desiatkam rôznych ďalších tlačovín a výtvarných katalógov, ktoré by v štátnych vydavateľstvách nikdy nevyšli. Tak sa spoznal aj s množstvom výtvarníkov, s ktorými sa schádzali v súkromí ateliérov. Začiatkom roku 1984, keď vznikla myšlienka na Minisalon, už Jazzová sekce čelila enormnému tlaku. Ministerstvo vnútra nikdy nepovolilo jej samostatné fungovanie a neskôr sa všemožne snažilo o jej likvidáciu, najmä prostredníctvom nadradeného Zväzu hudobníkov.
Nebáli sa umelci zapojiť do akcie pod hlavičkou Jazzové sekce? „To vlastne neviem, tí, čo sa báli, sa asi nezúčastnili. Ale nebolo ich veľa. Spolu odišlo možno okolo 260 škatuliek a 244 sa vrátilo,“vraví Joska Skalník. Spomína si aj na prípad, keď mu jeden z výtvarníkov chcel dať svoju škatuľku až po revolúcii, aby ju pripojil k ostatným, no on to odmietol.
Z projektu sám vopred vylúčil exulantov a študentov a študentky umenia, nechcel, aby mali kvôli nemu problémy. Jeden z nich mu pritom veľmi pomohol. Bol to Laco Teren. Ten mu dohodil stolára na Slovensku, ktorý sa postaral o výrobu drevených škatuliek. „S Lacom sme sa dobre poznali, chodieval som do Bratislavy. So zoznamom výtvarníkov, ktorých by sme mohli osloviť, mi zas pomohol Jozef Jankovič a viacerých som vtedy aj navštívil,“vraví Skalník.
V tomto roku zorganizoval výtvarník a grafik Joska Skalník akciu Minisalon, ktorou prepojil desiatky českých a slovenských umelcov a umelkýň. Inšpiráciou mu bol Orwellovský rok 1984.
A POTOM PRIŠLA ŠTB
V pokynoch pre výtvarníkov síce bolo uvedené, že nesmú tvar drevenej krabičky nijako meniť a dielo ju nemôže presahovať, no ich kreativita rozhodne prevyšovala predstavy poštárky, ktorá ich postupne Skalníkovi nosila.
„To bola aféra,“vraví Joska Skalník so smiechom. Časť škatuliek sa mu vrátila prostredníctvom členov Jazzovej sekcie, no časť prišla poštou. „Naraz len buch-buch, poštárka za dverami a za ňou dva plné vozíky. Škatuľka bola ľahká, no niektorí do nej umiestnili objekt odliaty do bronzu alebo napríklad veľký kameň ako Rudo Sikora, a to naberalo na váhe,“vraví Skalník. Keď prišla s vozíkom opäť, kúpil jej bonboniéru a dúfal, že krízu zažehnal.
Keď však prišli eštebáci na ďalšiu z domových prehliadok, to sa spotil už naozaj. „Mal som vtedy doma asi dvadsať škatuliek v jednej veľkej škatuli. Tá prehliadka bola jedna z najhorších, trvala 16 hodín. Ráno deti vstávali do školy, a keď sa z nej vrátili, policajti boli ešte stále u nás,“vraví Skalník. Ich pozornosti neušla ani škatuľa s drevenými škatuľkami, no na prekvapenie Skalníka si vystačili s vysvetlením, že „to sa len tak hral“. „Keby to vtedy zhabali, zbierka by nebola kompletná a to by bola obrovská škoda,“vraví.
V tom roku boli z rozhodnutia ministerstva kultúry zhabané všetky publikácie Jazzové sekce zo všetkých verejných knižníc a neskôr bol zrušený aj celý Zväz hudobníkov a s ním Jazzová sekce, ktorá sa tak ocitla v ilegálnom postavení. Nasledovali ďalšie výsluchy a domové prehliadky, až boli v roku 1986 všetci piati členovia výboru vrátane Skalníka zatknutí a obvinení. „Vedel som, že Minisalon sa nedá vystaviť. Neustále do nás šili, bola len otázka času, kedy nás aj zašijú,“vraví Skalník.
Ešte v ten večer, keď ho zbalili, išli škatuľky na bezpečné miesto. Stal sa ním ateliér fotografa Honzu Malého, kde sa dočkali revolúcie. „Bol to kamarát, vedel som, že je naňho spoľahnutie, a tak to aj bolo, ale to platilo aj o iných. Adriena Šimotová robila zbierku, aby mala moja rodina z čoho žiť, kým som bol v base. Také to boli vtedy kamarátstva.“
Z ILEGALITY DO AMERIKY A SPÄŤ
Po prvýkrát videli diváci, ale i samotní autori a autorky, všetky svoje diela v roku 1992. Výstava Minisalon sa konala v pražskej galérii Nová síň.
Václav Havel, tentoraz už ako prezident, nad kolekciou prevzal záštitu, vystavená bola na Pražskom hrade a tri roky cestovala po svete ako prezentácia československej neoficiálnej kultúrnej scény.
Diela vytvorené potajme v súkromí ateliérov sa tak ocitli na prestížnych adresách svetového umenia v Amerike, v Európe aj v Ázii. „Keď som o tom raz videl reportáž v televízii, musel som sa smiať. Dookola do mňa pri výsluchoch hučali, že určite robíme niečo pre Západ, čo, samozrejme, vôbec nebolo možné. Niekto si potom možno aj hovoril, že mal pravdu, ale tak to fakt nebolo,“vraví Joska Skalník.
Medzi 244 škatuľkami je jedna jeho. V čase, keď vyzýval ostatných umelcov a umelkyne, mal o podobe tej svojej pomerne jasno. „Ja trpím na modrú. Je to obsesia. Všetko robím modré. A modrá je aj moja škatuľka,“vraví Skalník. Kľúčové na nej je však to, že modrou prechádza tenká červená linka, systém. Krabičku uzatvoril plexisklom a následne ho rozbil. „Aby bolo jasné, že sa z toho musí dať dostať von, uniknúť,“vraví Skalník. „Bola to divná doba, ale veril som, že to raz musí rupnúť.“
S tým, kam sa spoločnosť za 33 rokov od revolúcie dostala, nie je bezvýhradne spokojný. „Vidím, ako veľmi je spoločnosť rozdelená. Posledné dva roky s covidom a vojnou na Ukrajine to všetko ešte prehĺbili, ľudia sú vystrašení, zmätení. A že by tu bol niekto, kto by prispel k tomu, aby ju zjednotil, to nevidím,“vraví Skalník.
Napriek tomu je optimista. „Verím mladej generácii, aj keď som od nich často počul, že nechodia k voľbám, že ich to nezaujíma. Potenciál tam vidím, teraz je to už na nich. Môžeme sa neustále sťažovať, ale nezabudnime, že stále sa deje aj množstvo fajn vecí a pokrokov, aké nám ukazuje napríklad veda. Nie je to márne.“