Ako zachrániť Gavurky
Lesy na Slovensku boli pôvodne oveľa redšie vďaka zubrom, praturom i slonom. Vyzerali ako unikátny dubový háj pri Zvolene
Dubový háj Gavurky pri Dobrej Nive v okrese Zvolen je jedným z posledných zachovaných pasienkových lesov na Slovensku. V chránenom areáli s vysokým stupňom ochrany rastie niekoľko stoviek solitérnych dubov letných. Solitérny znamená, že každý dub má svoj vlastný životný priestor. Nerastie v hustom lese.
Medzi jednotlivými dubmi sa dá prechádzať po tráve ako v parku. A ľudia toto územie aj využívajú ako park. Ležia na deke na tráve, piknikujú, prechádzajú sa, robia si tu svadobné fotografie. Solitérne duby sú domovom viacerých chránených a ohrozených druhov živočíchov.
V nedávnej minulosti mali Gavurky úplne iné funkcie. Pasienkové lesy slúžili ako dlhodobo udržateľný zdroj obživy dobytka aj ako zdroj palivového dreva.
Gavurky sú unikátom ešte z jedného dôvodu. Ide o jediný známy pasienkový les, kde sa ťažilo drevo takzvaným pollardovaním, teda odstraňovaním konárov, pričom strom žil ďalej a vyháňal nové konáre.
Odborníci z Technickej univerzity vo Zvolene a štátni aj neštátni ochranári teraz diskutujú o tom, ako sa o háj starať tak, aby duby žili čo najdlhšie. Práve na pohľad drastické pollardovanie by zrejme mohlo byť stromom prospešné. Strávili sme s nimi v Gavurkách dva dni.
TAKÉTO LESY FORMOVALI AJ SLONY
Pasienkových lesov sme mali kedysi oveľa viac. „Keby sme si pozreli historickú ortofotomapu z 50. rokov minulého storočia, videli by sme, že formát krajiny bol iný,” hovorí Pavol Littera z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ).
Združenie sa snaží o zachovanie lúčnych biotopov prostredníctvom pastvy na viacerých miestach na Slovensku. Obnovili aj časť podobného pasienkového lesa v Panónskom háji pri Bratislave. Pasú sa v ňom kravy.
V minulosti sa takmer za každou dedinou za domami rozprestierali políčka, nasledovali lúky, pasienky a tie plynulo prechádzali do svetlých lesov, v ktorých sa pásli hospodárske zvieratá. Až po nich nasledovali husté, často neprístupné lesy, kde sa už pásť nedalo.
Podľa Pavla Litteru bol toto typický obraz slovenského, ale napríklad aj českého vidieka. „Predstava, že les má byť hustý porast so stromami vysokými a rovnými ako sviece, je konštrukt starý možno 300 rokov.“Konštrukt sa presadil, je to obraz bežného hospodárskeho lesa a ten aktuálne tvorí väčšinu lesných porastov na Slovensku.
Predošlé riedke svetlé lesy pôvodne nevytvoril človek. Ich výzor zásadne ovplyvnili veľké bylinožravce dávno pred tým, než ľudia začali pretvárať krajinu. Pavol Littera hovorí, že na Slovensku v obrovských stádach žili pratury, zubry aj divé kone. „Reč je o tomto teplom období, ktoré trvá asi 10-tisíc rokov. No už v medziľadovej dobe sa po riedkych lesoch strednej Európy prechádzalo najväčšie suchozemské zviera tých čias, slon lesný.”
V porovnaní so slonom africkým, ktorý váži 4 až 7 ton, dosahoval slon lesný hmotnosť 10 až 15 ton. Slony sa živia konármi drevín, prechádzali sa teda pomedzi stromy a udržiavali riedke lesy olamovaním konárov. Formovali krajinu rovnakým spôsobom, ako to dnes robia ich menší príbuzní v savane.
V stredoveku sa v Gavurkách pásol dobytok, najmä ošípané. Spásali listy a žalude. Práve v žaluďoch spočívala najväčšia hodnota stromov, mimochodom, definovaných ako ovocné. „Kráľovskými dekrétmi bolo už v stredoveku zakázané tieto stromy rúbať,” hovorí europoslanec Michal Wiezik (PS), ktorý zároveň vyučuje na Technickej univerzite vo Zvolene a venuje sa problematike pasienkových lesov.
Ľudia však potrebovali palivové drevo. Vyriešili to tak, že stromom orezávali konáre. Volá sa to pollardovanie. Odstraňujú sa pri ňom konáre vo výške od 1,5 do 3 metrov nad zemou. Nesmie to byť príliš nízko, aby výhonky nových konárov nezjedli zvieratá, ktoré sa pod stromami pasú.
Wiezik odhaduje, že až 80 percent stromov v tomto háji má znaky pollardovania, ľudia to robili dlho, aj na starých stromoch. „Pozoruhodná je drastická forma pollardovania, jaziev na strome je veľa.“Vidno, že strom pozostáva z viacerých sekcií, ktoré tvorí rôzne staré drevo, s odstupom možno sto rokov.
Na jednotlivých stromoch sa dá rozoznať, či sa na nich robil orez alebo nie. Naposledy sa to v Gavurkách dialo pred približne sto rokmi, takže na prvý pohľad laik nevidí nič. No s menšou pomocou odborníkov možno vidieť konáre, ktoré sa vetvia do vejára, ktorých praskliny v kôre zrazu idú iným smerom než v susednej časti stromu, ako keby ste na kôru prišili záplatu.
Množstvo pollardovaných stromov tu nedávno identifikovala ekologička Patrícia Krausová, ktorá sa tejto téme venuje v diplomovej práci na Katedre aplikovanej ekológie Technickej univerzity vo Zvolene.
Duby v tomto háji môžu mať okolo 250 až 400 rokov, no mohli by sa dožiť aj 1000. Bez pomoci to však zrejme nepôjde.
NAMIESTO PARKU BOLA DŽUNGĽA
Tunajšie stromy sú veľké a ťažké. Míňame obrovský exemplár rozčesnutý napoly. Kmeň neudržal hmotnosť vlastnej koruny. Pavol Littera hovorí, že pollardovaním sa odľahčí koruna a strom sa aj omladzuje, keďže je nútený vytvárať nové pletivo.
Naši predkovia nemali motorové píly. Rúbať stromy vo veku 80 až 100 rokov, ako sa to robí dnes, ťahať kmene a kálať drevo je oveľa prácnejšie než orezať konáre. Navyše nemuseli sadiť nové stromy.
„Keď takémuto stromu zredukujeme korunu, vyzerá to opticky zle, ale pre rastliny je oveľa dôležitejšie to, čo majú pod zemou. Strom môže ďalej čerpať živiny a vyháňať výmladky, jeho rast je v týchto prvých rokoch oveľa silnejší než pri malej sadeničke,“hovorí Pavol Littera.
Presádzanie je podľa neho
pre strom jeden z najdrastickejších zásahov v živote. Dlho mu trvá, kým sa adaptuje na novú zem, rozvinie si koreňovú sústavu, založí mykorízu (nadviaže komunikáciu s hubami), až potom začne viac rásť. Problém je aj dosiahnuť, aby sadenička prežila, ohrozuje ju sucho aj zvieratá, ktoré ju obžierajú. Ak zjedia vrcholec, strom už do výšky neporastie.
Pastva v lese pretrvala až do druhej polovice 20. storočia, keď vyšiel zákon, ktorý ju zakázal. Krajina prešla kolektivizáciou, vznikli obrovské lány polí a poľnohospodárstvo sa striktne oddelilo od lesníctva.
Na ortofoto snímkach z roku 1950 sú pasienkové lesy ešte dobre identifikovateľné, no neskôr čiastočne alebo úplne zarástli alebo sa vyrúbali a krajina sa na tomto mieste už využíva inak. „Teda približne za šesťdesiat rokov Slovensko úplne stratilo svoju charakteristickú krajinnú črtu, ktorá bola po stáročia dôležitou súčasťou našej kultúrnej krajiny,“hovorí Michal Wiezik.
Gavurky nevyrúbali. Po roku 1968 sa tam však nasťahovali sovietske vojenské jednotky so všetkými sprievodnými negatívnymi vplyvmi. Stavali bunkre, okopy, nespevnené a spevnené cesty, nehovoriac o znečisťovaní hája.
„V roku 1992 sme išli spolu s kolegom z múzea zdokumentovať miesta dovtedy obsadené ruskou armádou a neprístupné pre civilov. Bol to nesmierne smutný až desivý pohľad na zničený dubový háj,“spomína miestna obyvateľka Ľubica Miľanová v knihe Spoznávame Gavurky, ktorú vydala miestna základná škola.
„Malebné Gavurky boli po dvadsiatich rokoch vlády cudzej armády rozryté obrovskými koľajami, prekopané a pokryté obrovskými jamami pre tanky či bojové vozidlá pechoty a vybetónovanými krytmi. Boli špinavé od kaluží s olejovými škvrnami a od kusov drôtov a železa. Staré majestátne dubiská boli zvnútra vypálené a v značnom rozsahu poškodené.“
Až v roku 1997 boli všetky objekty zdemolované a materiál odvezený, terénne artefakty zarovnané a zatrávnené.
Stromy však boli v zlom stave. Namiesto parku tu bola džungľa. Okolo dubov začali rásť takzvané pionierske dreviny ako na ktoromkoľvek rúbanisku alebo opustených lúkach. Rastú nahusto a ťahajú sa do výšky.
Berú dubom potrebné svetlo, tie prestanú rásť a ani sa nedokážu zmladiť. Semenáčiky v hustom poraste nemajú šancu.
„V Nemecku porovnávali asi 100 rokov pomer dubov a konkurenčných drevín v podobnom lese,“hovorí Pavol Littera. Na začiatku obdobia sa v lese ešte páslo, duby tvorili približne 88 percent všetkých stromov. Po 70 rokoch bezzásahového režimu boli duby v menšine, chýbalo zmladenie a staré duby zomierali, hoci mohli žiť ešte pár storočí, no mladé tenké husté stromy im vzali svetlo.
ČO BY POMOHLO GAVURKÁM
Dnes je už džungľa len v niektorých častiach hája. Širšie priechody medzi stromami sú pokosené. Aj v týchto častiach sú okolo dubov kruhy z kríkov. To je dôsledok toho, že sa nepasie, ale kosí. A kosí sa len tam, kam sa dostane kosačka. Úplne pod kmene sa nedostane. To by mohli zariadiť len zvieratá, ktoré by sa tu pásli.
„Kmene by nemali byť obkolesené kruhmi, malo by priamo na ne svietiť slnko, hovorí entomológ Tomáš Olšovský, riaditeľ Správy CHKO Záhorie. V opačnom prípade sa tu mení mikroklíma, čo nevyhovuje niektorým vzácnym druhom hmyzu, ktorý žije práve na takýchto miestach.
V Gavurkách môžeme vidieť modlivku zelenú, kobylky, svrčky aj koníky, ďalej množstvo druhov chrobákov. Žije tu fúzač veľký, plocháč červený, roháč obyčajný či kováčik fialový. Dutiny stromov sú vhodné miesta na hniezdenie vtákov, napríklad sov, sýkoriek, brhlíkov či ďatľov.
Dobrou správou pre zvyšky pasienkových lesov na Slovensku je, že v roku 2019 parlament v novele zákona o lesoch zrušil absolútny zákaz pasenia zvierat na lesných pozemkoch. Po novom je pastva povolená, ak sa vykonáva v rámci programu starostlivosti o chránené územie a chránené stromy. Takto sa napríklad pasie v národnej prírodnej rezervácii Čenkovský les.
Aj Gavurky by potrebovali, aby sa v nich páslo. Ochranári na jeseň vyčistili do dvadsať stromov od krovín, ktoré ich obklopovali, stromov je tu však približne 500.
Vlastníkom všetkých pozemkov v háji je obec Dobrá Niva. Donedávna ich prenajímala hospodárovi, ktorý tu kosil a sčasti aj pásol, no veľmi nedostatočne a na iných miestach, naopak, príliš intenzívne. Teraz sa rozhodli starať o Gavurky sami.
„Máme obecné lesy, ktoré sa starajú o lesné pozemky na druhej strane obce. Spravujú ich zo stránky ťažby aj poľovačky, čo predstavuje značnú časť príjmov do rozpočtu obce,“hovorí starosta Milan Jakubík (nezávislý). Teraz prevzali do starostlivosti aj pozemky v dubovom háji. Na nárazové odstránenie množstva krovín zrejme zavolajú firmu, ktorá spracúva tento typ dreva na štiepku, a uvažujú aj nad pastvou.
Starosta s ochranármi dlhodobo komunikuje, má záujem o to, aby háj prosperoval a chodili sem turisti. „Snažíme sa územie zatraktívniť a propagovať, urobili sme náučný chodník, vedie tadiaľto cyklotrasa.“
Náučný chodník z obce je okružný, vedie cez háj, popri navigačnej stanici pre letisko Sliač a železničnom viadukte na Barinách, krásnej kamennej stavbe so šiestimi oblúkmi. Obec nemá presné čísla návštevnosti, no starosta odhaduje, že sem za relaxom chodí z roka na rok viac ľudí. „Priťahuje ich genius loci tohto miesta.“
Pre cezpoľných návštevníkov urobili informačné tabule aj priamo v obci, keďže tí sa často pýtali, ako sa k háju dostanú. Gavurky sú však obľúbená lokalita aj pre miestnych obyvateľov. Obec je v kotline a iné lesy sú vzdialené minimálne 3 až 4 kilometre, ľudia sa sem teda chodievali prechádzať. Kedysi sa tu podľa starostu konali obecné majálesy.
Keď správa Chránenej krajinnej oblasti Poľana pripravovala program starostlivosti o územie, obec mala podmienku, že sa musí zachovať voľný pohyb ľudí, čo inak v 4. stupni ochrany nie je možné. Ochranári súhlasili.
Na príjmoch do obecnej pokladnice zatiaľ vplyv turistov starosta nevidí, no aj tak chce, aby sem ľudia chodili. „Nielen obec Dobrá Niva, ale celý mikroregión bol škvrnou na turistickej mape Slovenska, nejde cez nás žiadna turistická značka ani cesta, a chceme aspoň takto ukázať, že aj my máme čo ponúknuť.“
O duby sa teraz budú starať ochranári. „Myslím si, že vyskúšať teraz pollardovanie na niektorom starom strome je jediná možnosť, ako ich zachrániť. V opačnom prípade uvidíme v horizonte 50 rokov veľmi významné odumieranie týchto dubov,“hovorí Michal Wiezik. Okrem toho, že majú ťažké koruny, bývajú vnútri často aj duté a je teda problém korunu nielen uniesť, ale aj vyživovať.
Posledné pollardovanie sa však v tomto háji robilo pred sto rokmi. Pamätníkov niet. Ochranárom neostáva nič iné, len to na niekoľkých duboch vyskúšať a uvidia, ako to dopadne. Už to v háji úspešne vyskúšali na hraboch, ktoré sú odolnejšie.
Michal Wiezik predpokladá, že v horizonte 50 rokov by takto ošetrili každý rok dva stromy. Nepôjde teda o žiadne drastické zásahy, ktoré by zmenili výzor hája, návštevníci sa nemusia obávať, že by sa genius loci Gavuriek stratilo.
miestna obyvateľka