Nie všetky dievčatá chcú byť princezné

Trápenie žien v románe Maggie O‘Farrellovej, inšpirovanom životom šľachtičnej Lukrécie Medicejskej

Na začiatku bol portrét – tmavá maľ ba zobrazujúca ženu bez úsmevu v ťažkých čiernych šatách a s perlami okolo krku. Netvári sa nadšene, skôr vyčítavo, akoby sa na svoje okolie hnevala. Obraz Lukrécie Medicejskej vznikol v roku 1560, teda krátko po tom, ako 15ročné dievča opustilo rodičov a ich dvor vo Florencii a odišlo do Ferrary za manželom vojvodom Alfonsom d‘Este. O takmer tristo rokov o Lukrécii napísal niekoľko veršov anglický básnik Robert Browning. To je všetko. O mladej šľachtičnej neexistujú ďalšie zmienky, len pár nepodstatných viet v encyklopédiách.

Pozornosť Lukrécii Medicejskej prinavrátila írska autorka Maggie O‘Farrellová, ktorá jej venovala svoj rozsiahly román Manželský portrét (Tatran, 2022). Nepribližuje len jej nešťastný osud, ale vykresľuje aj postavenie dievčaťa v rodine vysokej šľachty v období renesancie.

O‘Farrellová je výnimočná rozprávačka. Veľmi živo a pútavo stvárňuje postavy zo 16. storočia aj udalosti, ktorých boli hlavnými aktérmi. Dynamiku jej príbehu aj tempo celého textu zachováva tradične výborný preklad Otakara Kořínka, ktorý do slovenčiny preložil aj O‘Farrelovej predošlú knihu Hamnet. A kým v nej siahla írska autorka po postavách z nižších spoločenských vrstiev, v románe Manželský portrét si zvolila vládnucu triedu, šľachtu, ktorá sa starala predovšetkým o to, s kým ich deti uzavrú manželstvá, aby si upevnili moc.

BYSTRÁ A MIMORIADNA

Lukrécia bola od malička zvláštne a vnímavé dievča, mala však smolu. Nebola najstarším ani najmladším dieťaťom svojich rodičov. Toskánsky vojvoda Cosimo I. Medicejský a jeho manželka Eleonora nemali čas ani energiu na všetkých svojich jedenásť potomkov. Mali svojho favorita aj miláčika, ale Lukrécia ním nebola. Bola len ďalšou dcérou, treťou v poradí. Jej staršie sestry Izabela a Mária boli podľa rodičov šikovnejšie a, samozrejme, poslušnejšie. Všetci ich chválili, zatiaľ čo Lukréciu podceňovali a karhali pre jej zvedavosť aj skryté talenty. Mladé dievča však bolo šikovné a bystré, mimoriadne, vyčnievalo oproti svojim namysleným sestrám a agresívnym bratom.

„Keď má Lukrécia štyri roky, nehrá sa s bábikami ako jej sestry, nesedáva pri jedle za stolom, nepridáva sa k hrám svojich súrodencov, radšej trávi čas sama, behá ako divoška z jedného konca ochodze na druhý alebo celé hodiny kľačí pri okne a hľadí na mesto či na vzdialené vrchy za ním. Ako šesťročná sa v jednom kuse krúti a kope, keď má sedieť maliarovi, až napokon Eleonora stratí trpezlivosť a vyhlási, že teda nebude mať nijaký portrét – a nech sa už aj berie do detskej izby!“

Rodičom a učiteľom najviac robili starosti jej neustále otázky, záujem, ktorý u nej vzbudzovali už len vône valiace sa z kuchyne alebo farby meniacej sa prírody. Maggie O‘Farrellová kladie dôraz na detail a píše o kyticiach bylín visiacich oproti hranatým oknám, o vŕzgajúcich schodoch starého panstva či o dychu trpiacich zvierat. Autorka nepoužíva nadbytočné metafory, vykresľuje však všetko dôležité, čím potom dotvára obraz celkového príbehu a takisto umocňuje napätie, ktoré postupne buduje. Vďaka opisom si vieme predstaviť prostredie paláca, v ktorom sa mladé dievča pohybovalo.

„Lukrécia sa pevne držala otcovho plášťa, rýchlo preberala nohami, dívajúc sa raz na jednu, raz na druhú stranu, aby jej nič neuniklo. Široké kamenné schodiská, zábradlia vsadené do múrov, miestnosti vedúce jedna do druhej, stropy pomaľované hviezdami a zlatými ľaliami, rodinné erby vyryté do prekladov, šuchot sluhov, ktorí ustupovali k stenám a sklápali pohľady, keď zbadali veľkovojvodu s deťmi, masívne dvere, ktoré otec otváral a prechádzal nimi.“

ZA NÍM, NIKDY NIE PRED NÍM

Pokoj na dvore vo Florencii však náhle vystriedal krik a potom žiaľ, keď umiera Mária. „Ako je to možné, že v jeden deň je niekto tu a na druhý deň ho niet?“pýtala sa Lukrécia, netušiac, že najväčší boj a zúfalstvo ju ešte len čakajú. Mala nahradiť svoju sestru pri oltári, vydať sa za muža, ktorého jej pôvodne nevybrali. Po Máriinej smrti prebrať na seba jej život.

Lukrécia tomu nerozumela, chcela zostať s rodičmi, so súrodencami, slúžkami a s kuchárkami z obľúbenej kuchyne. Nechápala, o akých zásnubách zrazu všetci hovoria, čo znamená slovo „manželstvo“a kde leží Ferrara, kam ju posielajú.

Autorka pomocou skutočných udalostí opisuje postavenie žien v spoločnosti, v ktorej slúžili len ako prostriedok. O svadbe a ich osude totiž rozhodovali muži, tí určovali, kto s kým, kde a kedy. Ženy nemali práva, ich jedinou úlohou bolo ľahnúť si do cudzej postele, počať, a potom porodiť zdravého dediča a pokračovateľa rodu. Čo tam po ich želaniach a túžbach? Na tie sa nikto nepýtal.

„Túžila sa hnať údolím čo najrýchlejšie, no vedela, že to nesmie, lebo jej miesto je za ním alebo prinajmenšom po jeho boku, ak ju na to vyzve, ale nikdy pred ním,“premýšľala Lukrécia už pri manželovi Alfonsovi d‘Este, vedľa ktorého sa zrazu ocitla – sama, ďaleko od všetkého známeho.

Maggie O‘Farrellová prepája dve dejové línie – detstvo a dospievanie Lukrécie s jej životom na dvore vo Ferrare. Ten sa stal jej novým domovom, hoci len na pár mesiacov, no určil všetko podstatné. Definoval jej osobnosť aj náhlu smrť v tme izby či skôr temnote, do ktorej sa ponorila.

STÁLE SA USMIEVAJ

„Lukrécia sa so svojím budúcim manželom stretla pred svadbou iba raz, keď bol ešte zasnúbený s jej sestrou Máriou. (…) Lukrécia mala vtedy vari desať rokov, stála tam s plochým beztvarým detským telom, držiac v dlani milovanú myšku. Snúbenec odtrhol od Márie oči – od jej zapýrených líc a roztrasenej brady, skĺzol nimi z Lukréciinej tváre na myšku, potom zase späť na jej tvár a v úsmeve vykrútil kútiky úst.“

Maggie O‘Farrellová nekritizuje staré zvyklosti, zväzujúce pravidlá a podradné postavenie žien v období renesancie. Nehodnotí, len opisuje a predstavuje staré časy, keď život ženy napĺňali len samé zákazy a príkazy, keď nesmela klásť otázku – prečo?

„(…) vždy počúvaj, keď Alfonso niečo hovorí, vždy sa správaj úctivo a poslušne, dávaj si pozor, aby si sa nestýkala s nevhodnými ľuďmi, najmä nie s maliarmi, so skladateľmi, sochármi a s básnikmi, povráva sa totiž, že dvor vo Ferrare je plný ľudí takej sorty, buď opatrná na nenáležitú spoločnosť, dbaj na svoj výzor, vždy sa obliekaj, ako sa patrí na tvoje postavenie, jedz dosť, ale nie priveľa, pokračuj v hre na hudobných nástrojoch, buď zdvorilá a úctivá k Alfonsovej matke a sestrám, stále sa usmievaj a vstaň zakaždým, keď vojde Alfonso.“

Autorka pracuje s kontrastmi, ktoré jej pomáhajú gradovať dej, nepoľavovať v tempe. Majstrovsky to dokazuje napríklad scénou prvého pohlavného styku medzi mladým dievčaťom a o 11 rokov starším manželom. Opisuje Lukréciine pocity znehybnenia, fyzické uväznenie vo vlastnom tele, ticho, ktoré zaleje izbu krátko po všetkom.

O‘Farrellová čitateľov a čitateľky nevydiera, je ľudská a citlivá, no nesúcití. Skôr sa celému nešťastiu prizerá, keď dej svojej knihy vedie k osudnej chvíli, o ktorej existujú len dohady. Dovtedy však vykreslí neviditeľné väzenia, v ktorých sa ženy ocitali, keď na ich názore nezáležalo, keď nemali nikoho, na koho sa mohli obrátiť, možno len tajnú dôverníčku medzi slúžkami, ktorá podala hojivú masť po znásilnení.

„Nedovolí mu zabiť ju, skoncovať s ňou. Lenže ako môže ona, šestnásťročná nevesta, na svoj vek navyše malá, bez spojencov a priateľov, premôcť jeho, vojaka, vojvodu, dvadsaťsedemročného muža?“

Manželský portrét ponúka výnimočný príbeh o utrpení a čakaní, o ženách a dievčatách, ktorými boli pred tým, ako si ich podmanili muži. Zároveň je dôkazom o tom, že nie všetky chceli byť šľachtičné či princezné a bolo im odobraté všetko, po čom túžili.

Autorka nepribližuje len nešťastný osud hrdinky, ale vykresľuje aj postavenie dievčaťa v rodine vysokej šľachty v období renesancie.