Heger vyčkáva najdlhšie v histórii
V roku 1994 po páde Mečiarovej vlády do týždňa vymenovali nový kabinet a schválili voľby. V roku 2006 po odchode KDH z Dzurindovej vlády voľby odhlasovali o tri dni
Vnedeľu 15. januára uplynul mesiac od chvíle, keď parlament vyslovil nedôveru vláde Eduarda Hegera (OĽaNO). Za odvolanie vlády hlasovalo 78 poslancov, proti bolo 20 poslancov, zdržali sa dvaja. Klub najsilnejšej vládnej strany OĽaNO sálu opustil.
Napriek pomerne dlhému času stále nie je jasné, ako sa vyrieši politická kríza po páde vlády. Odvolaný premiér Heger sa pokúša o vytvorenie novej vládnej väčšiny, no partneri, od ktorých takzvaná „nová 76“závisí, teda Sme rodina a SaS, sa k jeho ambícii stavajú skôr skepticky.
Prezidentka Zuzana Čaputová podľa predsedu parlamentu Borisa Kollára dala odvolanej koalícii čas do konca januára, aby prišli s riešením, ako ďalej. Kollár konkrétne hovoril, že majú pripraviť predčasné voľby.
Za tridsať rokov od 1. januára 1993, teda vzniku samostatnej Slovenskej republiky, skončilo predčasne viacero vlád. No parlament doteraz vyslovil nedôveru len Vladimírovi Mečiarovi a Eduardovi Hegerovi. Napriek tomu ešte nikdy nenasledovalo také dlhé obdobie politickej neistoty.
Ako vyzeral postup politikov po pádoch vlád v minulosti?
1994: KEĎ PARLAMENT ODVOLAL MEČIARA
V roku 1993 bol predseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimír Mečiar už po druhý raz premiérom. HZDS vyhralo voľby, ktoré sa konali v júni 1992, so ziskom 37 percent hlasov.
V Národnej rade malo 74 poslancov a spočiatku vládlo bez koaličnej zmluvy so Slovenskou národnou stranou (SNS), jej vtedajší predseda Ľudovít Černák bol zároveň ministrom (jediným z SNS). Mečiarova vláda nebola vlastne ani jednofarebná, ani menšinová, ale formálne ani väčšinová.
Černák žiadal od Mečiara riadnu koaličnú zmluvu, čo predseda HZDS odmietal. Zároveň sa začali prejavovať jeho mocenské praktiky, ktoré sa naplno rozvinuli po roku 1994, keď zostavil svoju tretiu vládu. Začiatkom roka 1993 sa Mečiarova vláda pokúsila dostať pod kontrolu denník Smena, čo vyústilo do odchodu redaktorov a založenia SME.
Na jar 1993 z vlády odišiel predseda SNS Ľudovít Černák, no HZDS opustila aj skupina poslancov okolo ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Mečiarovi sa postavenie jeho vlády podarilo stabilizovať tým, že s SNS predsa len uzatvoril koaličnú zmluvu, no problémy neustávali.
V decembri 1993 začal denník Slovenský východ na pokračovanie zverejňovať pasáže z Mečiarovho prejavu, ktorý predniesol v rekreačnom zariadení Východoslovenských železiarní v Zlatej Idke.
V legendárnom príhovore opisoval, ako sa chystá vybrať riaditeľa Slovenskej televízie, „ktorý nám bude sympatický“, ako si zaviazal Maticu slovenskú, keď jej previedol tlačiareň Neografia za jednu korunu, či ako údajne jeho hnutie financovalo Stranu zelených na Slovensku.
Najznámejšia pasáž znela takto: „A ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak takí silní, že to prevalcujeme všetko. (…) Teraz doma nevyťahujeme nejaké tvrdšie tromfy, aby sme uspokojili zahraničie. Keď sa to uspokojí, potom to už bude iná situácia.“
Prejav odhalil Mečiarovo premýšľanie o politike a viedol k ďalšiemu štiepeniu v HZDS. Vo februári 1994 vytvorili podpredseda vlády Roman Kováč a minister zahraničných vecí Jozef Moravčík platformu v rámci HZDS, ktorú nazvali Alternatíva politického realizmu. Žiadali novú vládu s väčším počtom strán, v ktorej by zároveň nesedeli ich predsedovia – teda ani Mečiar.
Dôležitým aktérom bol aj vtedajší prezident Michal Kováč. Mečiarov štýl vládnutia kritizoval už v novoročnom príhovore 1. januára 1994, no zdrvujúcou sa stala až jeho správa o stave republiky, ktorú predniesol pred poslancami v parlamente 9. marca toho istého roku.
Prezident v nej varoval pred korupciou, ale najmä Mečiarovými politickými praktikami. „Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní,“vyhlásil Kováč.
Ešte v ten istý podvečer navrhol poslanec KDH Ladislav Pittner, aby parlament hlasoval o vyslovení nedôvery premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. Návrh podporili nielen opozičné strany ako Strana demokratickej ľavice (SDĽ), KDH či maďarské menšinové strany, ale aj odídenci z HZDS okolo Kňažka a Moravčíka.
Druhá vláda Vladimíra Mečiara padla. Pred tým, čo v decembri 2022 parlament odvolal Hegerov kabinet, bola dlhé roky jedinou vládou, ktorá skončila po vyslovení nedôvery poslancami.
Bol piatok, no prezident Kováč sa ešte v ten istý večer stretol s lídrami opozičných strán. V pondelok 14. marca, teda o tri dni, prezident poveril zostavením vlády ministra zahraničných vecí Jozefa Moravčíka. Jeho kabinet, ktorý Michal Kováč vymenoval o ďalšie dva dni, teda v stredu 16. marca 1994, sa opieral o hlasy poslancov SDĽ, KDH, tichú podporu maďarských menšinových strán, odídencov z HZDS a aj bývalých poslancov SNS okolo jej expredsedu Ľudovíta Černáka.
Tieto tri skupiny (Kňažkova Aliancia demokratov Slovenska, Moravčíkova Alternatíva politického realizmu a Černákova Národnodemokratická strana) sa zakrátko spojili a vytvorili novú stranu, Demokratickú úniu.
Moravčíkova vláda nebola úradníckou, ministerstvá si v nej rozdelili politici SDĽ, KDH a neskôr sformovanej Demokratickej únie. Súčasťou dohody bolo rozhodnutie o uskutočnení rýchlych predčasných volieb, ktoré sa konali už na jeseň 1994. Presadzovala ich hlavne Strana demokratickej ľavice, ktorá verila v úspech.
Parlament odhlasoval predčasné voľby už 17. marca, teda necelý týždeň po páde Mečiarovej vlády, a na druhý deň po vymenovaní Moravčíkovho kabinetu. Ten získal dôveru poslancov na schôdzi Národnej
Pristúpili sme k dohode, ktorá umožní, aby buď zajtra večer, alebo najneskôr v piatok bol euroval a súvisiace zákony schválené. Predtým však musí byť schválený ústavný zákon o predčasných parlamentných voľbách.
Robert Fico
v roku 2011 po páde vlády Ivety Radičovej
rady, ktorá sa konala 12. a 13. apríla 1994. Zo 119 prítomných poslancov za vyslovenie dôvery vláde hlasovalo až 80 poslancov.
Moravčíkova vláda teda mala politickú podporu v parlamente, no vládla len dočasne, do decembra 1994 (voľby síce boli na prelome septembra a októbra, no Mečiarovi na jeseň 1994 trvalo zložiť jeho tretiu vládu so SNS a Združením robotníkov Slovenska vyše dvoch mesiacov).
2006: KEĎ KDH OPUSTILO DZURINDU
Druhá vláda Mikuláša Dzurindu (SDKÚ), ktorá sa ujala moci v roku 2002, mala problémy s väčšinou v parlamente dlhšie. Koalíciu vytvorili SDKÚ, KDH, Strana maďarskej koalície a Aliancia nového občana Pavla Ruska, zakladateľa súkromnej televízie Markíza.
Ich kluby mali 78 poslancov, čo na vládnutie stačilo len do chvíle, kým prišli problémy. Už v roku 2004 sa po kauze skupinka rozštiepila SDKÚ. Zo strany odišiel bývalý minister obrany Ivan Šimko a spolu s ním aj ďalší poslanci z SDKÚ, ale aj ANO, ktorí začali formovať novú stranu s názvom Slobodné fórum.
V roku 2005 po škandále so zmenkami (ktoré sa ešte netýkali televízie Markíza ako v kauze, pre ktorú sa neskôr Pavol Rusko dostal do väzenia) skončil vo vláde aj predseda ANO. Vtedajšej opozícii (teda Smeru, HZDS a KSS) sa aj s pomocou Ruska a jemu verných poslancov ANO podarilo načas zablokovať parlament.
V tejto situácii nečakane došlo k tomu, že z klubu HZDS vystúpili dvaja poslanci, Karol Džupa a Eduard Kolesár, a začali podporovať Dzurindovu vládu. Nasledujúce mesiace sprevádzali podozrenia, že sa kabinet drží pri moci len vďaka kúpeným poslancom, čo premiér odmietal.
Nakoniec však aj tak jeho vláda skončila predčasne. Vo februári 2006, teda pár mesiacov od riadneho termínu jesenných parlamentných volieb, prepukol medzi SDKÚ a KDH spor o takzvané vatikánske zmluvy.
Premiér Mikuláš Dzurinda odmietol zaradiť na rokovanie vlády zmluvu o výhrade vo svedomí, ktorú pripravil vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic (KDH). Zmluva napríklad stanovovala, že štát nemôže nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam zriadeným katolíckou cirkvou uložiť povinnosť vykonávať umelé ukončenia tehotenstva či umelé alebo asistované oplodnenia.
SDKÚ zmluvu odmietlo a KDH 6. februára 2006 odišlo z vlády. Formálne vláda nebola odvolaná, len prišla o jedného koaličného partnera, no i tak boli ďalšie kroky bleskové. Mikuláš Dzurinda už 7. februára prišiel s návrhom na posunutie volieb z riadneho septembrového termínu na skorší, júnový. „Základný záujem, na ktorom sme sa zhodli všetci a pre ktorý chceme získať aj najširšie politické spektrum, je ten, že chceme stabilitu a nechceme chaos,“vysvetlil svoj návrh novinárom.
Nasledovali rokovania s predsedami ďalších politických strán, po ktorých už 9. februára – tri dni po odchode KDH z vlády – Národná rada odhlasovala predčasné voľby na 17. júna 2006. Návrh podporilo všetkých stoštyridsaťtri prítomných poslancov.
2011: RADIČOVÁ, SULÍK A MATOVIČ
Pád vlády Ivety Radičovej (nom. SDKÚ) majú mnohí dodnes v pamäti. Na rozdiel od kabinetu Eduarda Hegera neskončila po tom, čo jej parlament vyslovil nedôveru na návrh opozície. Radičovej vláda (nastúpila po voľbách v júni 2010) skončila po tom, čo premiérka spojila hlasovanie o takzvanom eurovale s hlasovaním o dôvere.
Tento riskantný krok mal primať koaličnú SaS Richarda Sulíka, aby jej poslanci podporili navýšenie Európskeho stabilizačného mechanizmu, cez ktorý sa mali napríklad financovať dlhy štátov eurozóny, ktoré si nevedeli požičiavať na finančných trhoch.
No spojené hlasovanie Sulíkovu stranu nedonútilo zmeniť postoj. Koalíciu vtedy tvorili štyri strany, okrem SaS a SDKÚ ešte KDH a MostHíd. Vláda potrebovala na svoje prežitie väčšinu zo 150 poslancov, no nakoniec dostala len 55 hlasov: z klubov SDKÚ, KDH a MostaHíd.
Na hlasovaní chýbalo 18 členov poslaneckého klubu SaS, traja členovia Obyčajných ľudí vrátane poslanca Igora Matoviča a traja členovia Občianskokonzervatívnej strany, vtedy začlenení do klubu MostaHíd.
Keďže vláda pri hlasovaní o dôvere potrebuje väčšinu poslancov (pri hlasovaní o nedôvere jej stačí, ak nie je väčšina proti nej), kabinet Ivety Radičovej bol 11. októbra odvolaný.
Proces, ktorý nasledoval, bol opäť veľmi rýchly. Vláda padla v utorok. V stredu 12. októbra sa lídri SDKÚ, KDH a MostaHíd stretli s predsedom opozičného Smeru Robertom Ficom. Na schôdzke dohodli, že spolu presadia navýšenie eurovalu výmenou za predčasné voľby.
„Pristúpili sme k dohode, ktorá umožní, aby buď zajtra večer, alebo najneskôr v piatok bol euroval a súvisiace zákony schválené. Predtým však musí byť schválený ústavný zákon o predčasných parlamentných voľbách,“oznámil znenie dohody novinárom Robert Fico.
A tak aj bolo. Už vo štvrtok 13. októbra, teda dva dni po páde vlády, parlament odhlasoval ústavný zákon, ktorým ustanovil termín predčasných volieb na 10. marca 2012. Za návrh hlasovalo 143 zo 146 prítomných poslancov, traja boli proti.
Vláda Ivety Radičovej vládla s obmedzenými kompetenciami ešte ďalšieho pol roka, kým ju po marcových predčasných voľbách v roku 2012 nevystriedal jednofarebný kabinet Roberta Fica.
2018: AJ TRETIA VETA PRIŠLA RÝCHLO
V pondelok 26. februára zverejnili médiá hroznú správu. Polícia našla v dome vo Veľkej Mači zavraždeného novinára portálu Aktuality.sk Jána Kuciaka a jeho snúbenicu, archeologičku Martinu Kušnírovú.
Vražda, ktorú si podľa obžaloby objednal mafián Marian Kočner (právoplatný rozsudok dodnes nepadol), priviedla do ulíc desaťtisíce demonštrantov. A vyvolala politickú krízu.
Ľudia svoj hnev nasmerovali proti vtedajšiemu premiérovi Robertovi Ficovi a ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi (obaja Smer). Žiadali ich odchod. Zočivoči plným námestiam 12. marca 2018 oznámil svoje rozhodnutie podať demisiu minister vnútra Robert Kaliňák.
To však nestačilo koaličnému MostuHíd, ktorý v ten istý deň oznámil, že žiada predčasné voľby. Ficov Smer túto požiadavku odmietol, čím naplno prepukla vládna kríza. Nakoniec sa však rýchlo vyriešila.
Robert Fico už o dva dni, 14. marca, oznámil, že je ochotný rezignovať z postu predsedu vlády. Deň nato, 15. marca, doručil podpredseda Smeru a vtedajší vicepremiér Peter Pellegrini prezidentovi Andrejovi Kiskovi podpisy 79 poslancov Národnej rady (zo Smeru, SNS a MostaHíd), ktorými sa zaručili, že podporia jeho novú vládu.
Predseda MostaHíd Béla Bugár obrat v stanovisku svojej strany vysvetlil známou treťou vetou z uznesenia republikovej rady, pôvodne žiadajúceho predčasné voľby, ktorú si podľa neho novinári nevšimli. Tá dávala mandát predsedníctvu Mosta, „aby v prípade zmien vo vývoji situácie mohlo konať samostatne“.
Na vymenovanie nového kabinetu sa už nečakalo dlho. O týždeň, teda 22. marca 2018, vymenoval Andrej Kiska vládu Petra Pellegriniho, ktorá dovládla do riadneho termínu volieb vo februári 2020.
Po nich nastúpila vládna koalícia zložená zo strán OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Lídri týchto subjektov si pri vládnych krízach už vedeli dať načas. Keď prvý raz prepukla vládna kríza v marci 2021, na jej rozuzlenie potrebovali celý mesiac. Nakoniec nahradil Eduard Heger na poste premiéra Igora Matoviča.
Hneď dva mesiace nejasností čakali občanov v lete 2022, keď SaS 6. júla prišla s ultimátom, aby Matovič odišiel aj z postu ministra financií. Strana mu dala čas až do konca augusta. Matovič ultimátum odmietol a z koalície začiatkom septembra odišla SaS.
Základný záujem, na ktorom sme sa zhodli všetci a pre ktorý chceme získať aj najširšie politické spektrum, je ten, že chceme stabilitu a nechceme chaos.
Mikuláš Dzurinda
v roku 2006 po odchode KDH z jeho druhej vlády