Počúvam obidve strany
Alexej Fulmek o príbehu SME, Slovensku a súčasnom Rusku
Keď mojej mame vypli ruskú televíziu, prestala veriť Putinovi, hovorí riaditeľ vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek. Denník SME, ktorý vydáva, oslavuje 30 rokov.
Alexej Fulmek priznáva, že s pribúdajúcim vekom sa mu už veľmi nechce organizovať podujatia, 30. výročie založenia denníka SME však bolo dostatočným dôvodom na to, aby pozval hostí na veľkú oslavu do SND.
Denník SME, ktorý vydávate, 14. januára oslávil 30 rokov. Všetko najlepšie.
Ďakujem.
Ako toto výročie prežívate? Pozeráte si staré fotografie a listujete v starých výtlačkoch novín?
Nie, ale pozeral som si titulné strany na šále, ktorý mi darovali kolegovia pri príležitosti 20. výročia.
Je už dnes denník SME inštitúcia?
Vydavateľstvo je inštitúcia, udržalo sa tu 30 rokov, čiže asi áno. Denník SME pomáha tejto krajine 30 rokov. Aspoň tak sa domnievajú všetci ľudia, ktorí tam pracovali, zrejme aj vy, ktorí ste predtým pracovali v SME a teraz ste v Denníku N. Je to novinárske presvedčenie a moje tiež.
Toto výročie sa prelína s výročím vzniku Slovenskej republiky. Ako vznik Slovenskej republiky ovplyvnil vznik denníka SME?
Dnes to už asi nie je také známe, ale pracovali sme v denníku Smena, odkiaľ nás vyhodili. Denník Smena sa postavil proti rozpadu federácie, bol kritický k Vladimírovi Mečiarovi, nepodporovali sme vznik Slovenskej republiky, pretože sme tušili, že to nebude úplne demokratický štát a že republika vzniká bez mandátu, ktorý by na rozpad dalo obyvateľstvo v referende. Napĺňali sa ambície niektorých nacionalistických politikov. Vladimír Mečiar na začiatku svojej kariéry nacionalistom nebol, ale bol pragmatický a videl, že to je vlna, na ktorej sa dá zviezť, tak sa ním stal. Náš kritický postoj vyústil do toho, že nás v prvý pracovný deň roku 1993 vyhodili. Vtedy som bol zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka, Jozef Weiss bol riaditeľom, vyhodili teda kompletné vedenie. Neurobili to však profesionálne dobre, lebo nové vydavateľstvo, ktoré nás prišlo vyhodiť, nemalo zápis v obchodnom registri, a tak sme noviny udržali ešte asi päť dní a o dva týždne sme začali vydávať denník SME. Vtedy nám nakrátko poskytol platformu aj riaditeľ Nového Času. Šéfredaktorkou bola Zuzana Račková, ktorá neskôr robila u nás. Dali nám priestor, aby sme preklenuli obdobie, keď sme nemali kde písať. 14. januára vyšlo SME na nedeľu a 15. denník SME.
Pozeráte sa už na existenciu Slovenskej republiky po 30 rokoch inak? Zvykli ste si alebo stále smútite za Československom?
Nesmútim ani za Československom, ani za Slovenskom. Myslím si, že nacionalistické tendencie by boli také silné, že by sa to rozpadlo tak či tak, v spoločnosti by bolo obrovské napätie, tak ako je aj dnes. V tejto spoločnosti sa neustále hľadá nejaký nepriateľ práve z toho dôvodu, že máloktorí politici sú schopní tvoriť pozitívny a vizionársky obsah. Tak ho nahrádzajú tým, že vytvárajú fiktívnych nepriateľov. Toto bola pomerne jednoduchá vec – byť nepriateľom Čechov, Maďarov. Z tohto pohľadu je správne, že Slovenská republika vznikla, pretože to napätie by tu bolo neúnosné a asi by to k tomu tak či tak smerovalo. V tom čase som bol výrazne proti, lebo to bol ekonomický a kultúrno-spoločenský nezmysel, ale z dnešného pohľadu si myslím, že to je v poriadku.
Denník SME vznikol ako odpor proti tomu, že noviny chcel ovládnuť Mečiar. Tento opozičný postoj sa vinie celou ich históriou. Cítite sa celý život v opozícii?
Treba rozdeliť moje pohľady a tie redakčné. Nie vždy sú úplne totožné. Cítim sa v opozícii voči ľuďom, ktorí ohrozujú zdravie spoločnosti. Redakcia je kritická ku každej vláde. Je to vcelku prirodzené nastavenie nielen našich slobodných médií, ale aj tých západných. Kritický postoj k vládam je prirodzenou súčasťou novinárskej práce, nehovoriac o tom, že okrem politiky médiá pokrývajú množstvo iných tém. Bol som prekvapený, keď nám v prieskumoch vyšlo, že nás číta 25 percent voličov Smeru. Pri prvom prieskume som si myslel, že to je nejaký fatálny omyl. Keď to potvrdzovali ďalšie prieskumy, pochopil som, že ľudia si môžu vyberať noviny pre úplne iné témy. Napríklad šport. Redakcia má byť kritická. Často hovorím, že novinári robia veľa chýb, často vykresľujú nereálny svet čistých ľudí, nepragmatických, hoci politika je – tak ako obchod – veľmi pragmatická. Na druhej strane, je to lepšie, ako keby médiá neboli slobodné, pretože slobodné médiá kričia, keď sa spoločnosť vyvíja nesprávnym smerom. Ten hlas môže v nejakej fáze vyzerať ako minoritný, ale je veľmi dôležité, aby zaznel, aby sa ho spoločnosť chytila a aby rástol. Dá sa tým zabrániť veľkým spoločenským a ľudským tragédiám.
Cítite to tak, že ste celých 30 rokov menšinovým hlasom?
Moja životná filozofia je, že sa snažím o nekonfliktný priebeh. Počúvam obidve strany. Keď sa ľudia odstreľujú od osi do extrémnych polôh, vyvoláva to v spoločnosti nesmierne napätie a môže ju priviesť k rôznym tragédiám, ako sme videli nedávno pri vražde v Teplárni. Treba komunikovať aj s tými, ktorých liberálna a intelektuálna časť spoločnosti považuje za nehodných pozornosti a odsúdeniahodných. Vždy som sa snažil komunikovať. Nemali sme žiadne kontakty s politikmi, možno chvíľu v roku 1998 s SDK, keď porazili Mečiara a my sme sa tešili. Potom sa však ten vzťah za Martina M. Šimečku znormálnil a dostal sa do kritickej polohy aj voči Mikulášovi Dzurindovi. Pri politike som sa necítil ako menšinový človek, skôr som redakciu vždy nabádal, aby sa snažila pozerať na vývoj aj očami politikov. Cez SME prešlo aj veľa politikov, podnikateľov, primátorov. Nesúhlasím s tou uzavretosťou redakcií, že ak je niekto v politike, nemôže sa vrátiť. Prišli by s absolútne inou skúsenosťou, ako majú novinári. Ale redakcie sú k tomuto veľmi obozretné a akoby vás diskvalifikovalo, keď idete robiť iné povolanie. Dá sa tomu rozumieť. Z celospoločenského pohľadu mám čoraz viac pocit, že by som sa mal skôr viac uťahovať do rodiny než verejne vystupovať. Nechcem nadávať na to, čo sa deje, a byť opozičník, ale nezdá sa mi, že spoločnosť ide dobrým smerom.
Ste s vekom pesimistickejší?
Áno, asi tak. Šimečka mi kedysi hovoril, že civilizácia ide absolútne nesprávnym smerom, a ja som hovoril, že nie, že trh všetko vyrieši, lebo šikovní ľudia potiahnu spoločnosť dopredu. Pomaly však prichádzam k jeho časti barikády.
Vy ste polovičný Rus. Ako veľmi vás šokovalo napadnutie Ukrajiny Ruskom?
Absolútne ma to šokovalo, najmä rozsah celej operácie. V živote by mi nezišlo na um, že ruské vedenie sa pokúsi obsadiť celú Ukrajinu. Rusi mali celý čas po rozpade Sovietskeho zväzu pocit krivdy, že sa rozpadol pod vplyvom vonkajších okolností. Tak ako my máme pocit krivdy, že sa rozpadlo Československo, ale nie, že to urobili mocnosti. Urobili to politické reprezentácie. Rusi majú pocit, že to bol nejaký typ zásahu zvonka a Gorbačovova slabosť, hoci na rozpad Sovietskeho zväzu najviac tlačil Jeľcin a počas jeho éry sa aj rozpadol. Keby útočili na tie časti, kde sú prevažne Rusi, zdalo by sa mi, že to má z ich strany imperiálnej politiky logiku. Ale keďže zaútočili aj zo severu a chceli obsadiť Kyjiv, zdalo sa mi to šialené. Kontaktoval som vtedy aj svojich príbuzných v Rusku, písal som im, nech neveria ruskej propagande, že je to normálna imperiálna vojna. Odpovedali veľmi zdržanlivo, neviem, či pod vplyvom ruskej propagandy alebo strachu. Pre Rusko je to v každom prípade úplná tragédia. Keďže sa celý civilizovaný svet zjednotil na podpore Ukrajiny, bude to mať pre Rusko fatálne následky.
Onedlho uplynie rok od vypuknutia vojny. Keď sa začala, napísali ste väčší text, v ktorom ste opisovali aj to, ako vaša mama hovorila, že Putin dobre urobil, veď Ukrajinci bombardovali a zabíjali Rusov. Zmenilo sa to po roku?
Treba komunikovať aj s tými, ktorých liberálna a intelektuálna časť spoločnosti považuje za nehodných pozornosti a odsúdeniahodných.
Po roku sa to zmenilo. Mame vypli ruské televízie, čo ju prinútilo pozerať ukrajinskú televíziu, keďže tá vysiela aj v ruštine. Vypnutie ruských televízií mi prinieslo takúto úľavu. Sám som trpel, keď som tú propagandu roky sledoval, je kontinuálna. To vymývanie mozgov a vyrábanie konfliktu so západnou civilizáciou a s Američanmi trvá minimálne desať rokov. Pozeral som to, lebo viem výborne po rusky.
A mama žije v Bratislave?
Áno. Najprv som si nebol istý, či je vypnutie televízie správny krok, aj keď si oddýchnete, lebo ju nemusíte počúvať a žije sa vám ľahšie.
Ste v kontakte so svojimi príbuznými?
Nie. Po tom, čo boli ich reakcie také rezervované, sme už ďalej nekomunikovali. Mama mala jedného súrodenca a sesternicu, takže títo príbuzní sú moji bratranci a sesternice, prípadne ich deti. Asi by im tá komunikácia spôsobovala problémy.
Vyriešili ste teda propagandu v rodine, ako noviny sa ju snažíme riešiť v spoločnosti. Podľa prieskumov, ktoré ukazujú, koľko Slovákov podporuje Putina, si nie som istá, či sa nám to darí. Robíme všetko správne?
Myslím si, že áno. Treba vidieť dve veci. Po prvé, dlhých tridsať rokov politici vyvracajú vieru v štandardné médiá. Či už to bol Mečiar, nakoniec aj Mikuláš Dzurinda, keď začal hovoriť o skupinke, kam zatiahol aj SME, nehovoriac o Robertovi Ficovi, ktorý to robí odporne. Matovič to isté. Vždy dospejú k tomu istému. Je ťažké posúdiť, či to je technologická vec, že si uvedomujú, že vo chvíli, keď budú vyvracať vieru v štandardné médiá, kritika štandardných médií smerom k nim ovplyvní menej voličov, alebo či to je naozaj viera v to, že novinári žijú v iluzórnom svete a nevedia, o čom je praktický život. Obe motivácie sú možné. Druhá vec je, že štandardné médiá nikdy nečítalo sto percent ľudí. Dnes máte množstvo mediálnych kanálov, každý človek môže byť takým kanálom. Máte množstvo konšpiračných médií, ktoré vychádzajú v ústrety ilúziám ľudí, že za ich nešťastné životy môže niekto iný, že niekto ovláda svet, a to je dôvodom ich neúspechu. Ľudia hlboko veria, že tie médiá hovoria pravdu, a konšpirácia je vždy atraktívnejšia, lebo spája veci, ktoré si bežný človek nespojí, je to asociatívna metóda. Ako domino, chytia sa dve dvojky, potom príde päťka a vytvoríte reťazec, ktorý síce nie je pravdivý, ale vyzerá tak. Toto je hlavný dôvod, prečo veľa ľudí u nás verí, že toto je vojna vyprovokovaná Západom voči Rusku, ktoré sa len bráni. Holý nezmysel. Je to čistá agresívna vojna o územie.
Kedy ste boli naposledy v Rusku?
V júni 2021. Bol som na futbale. Slováci hrali v Petrohrade s Poľskom a so Švédskom.
Myslíte si, že sa tam ešte niekedy pozriete?
Nie, myslím si, že sa tam už nepozriem.
Bude vám to chýbať?
Áno.
V rovnaký týždeň, ako bude prvé výročie vojny, je aj piate výročie vraždy Jána Kuciaka. Mali ste pred piatimi rokmi strach, v akej krajine to žijeme?
Istotne. Ani za Mečiara si nikto nedovolil zavraždiť novinára. Vo chvíli, keď k tomu došlo, bolo jasné, že krajina dlhé roky smerovala k niečomu zlému. To, že Robert Fico, na rozdiel od Mareka Maďariča, ani verbálne za to neprevzal zodpovednosť, je jeho neštátnické gesto a nepochopenie celej situácie. Vo chvíli, keď zavraždia novinára, je jasné, že v spoločnosti niečo nie je v poriadku.
Poznali ste Kočnera osobne?
Nie. Nemám rád konflikty a nerád sa vyhraňujem. Som v podstate pripravený stretnúť sa s každým človekom. Ale bolo niekoľko takých ľudí, s ktorými by som sa nestretol. Prekvapovalo ma, že niektorí ľudia sa s nimi stretávali a Kočner bol jeden z nich.
Po vražde začali vyšetrovania osôb a skutkov, ktoré sme si dovtedy nevedeli predstaviť. Prekvapil vás ten rozsah?
Asi áno, prekvapil. Ale bolo zrejmé, že Smer buduje veľmi podobné spoločenstvo, aké budovali Rusi. Ide o vytváranie silnej majetnej vrstvy, ktorá je charakterizovaná významnou spotrebou. Stačilo by mapovať majetky týchto ľudí. Ešte viac ma prekvapuje, ako sa Smer vyhraňuje voči kajúcnikom, pričom to boli ich nominanti. Ich blízki spolupracovníci. Je absurdné dnes na nich pľuvať, veď oni si ich vyberali. Imrecze, preboha, veď to bol šéf finančnej správy, to sa nemohlo stať bez Ficovho vedomia. Prekvapujúce teda je, že Smer je schopný komunikovať také nelogické obsahy a nejaká časť obyvateľstva to reálne absorbuje. To, že sú to ich ľudia, je pritom pomerne jednoduchý a jasný argument. Prečo by si vymýšľali? Boli pristihnutí pri nejakých kriminálnych deliktoch a opisujú ich. Nijako inak sa zločin odhaliť nedá, zločin je vnútri a každý vie, že ho pácha. Čo si akože poviete, keď dostanete 50-tisíc? Že to je provízia? Každý človek v štátnej službe chápe, že to je kriminálny čin, úplatok.
Koncom minulého roka sa stala ďalšia otrasná vražda – pred Teplárňou. Denník SME priniesol príbehy LGBTI+ ľudí a jedným z nich bol aj príbeh vašej dcéry Miriam, ktorá je bisexuálka. LGBTI+ ľudia majú často problémy s rodičmi, pretože to nevedia prijať. Ako ste to zvládli?
Prijal som to úplne normálne. Tým, že si nevytváram predsudky ani voči Brhelovi, ani voči Haščákovi, tak sa snažím nevytvárať si predsudky ani voči ničomu inému. Manželka mi hovorila, že keď sa jej pýtali, ako som to prijal, tak použila prirovnanie, že ako keby ma zavolala na obed: poď jesť. Je to súkromná vec ľudí a rozhodne je potrebné v právnej rovine LGBTI+ ľudí zrovnoprávniť. Nie je dôvod, prečo by mali v modernom svete trpieť. Pre konzervatívnejšiu časť spoločnosti sa to stalo témou, ako keby ich to zjednocovalo. Deje sa to aj na základe strachu rodičov o svoje deti, pretože majú problém prijať ich inakosť. Nečudujem sa im, viem to pochopiť, ak napríklad nejaká pani s manželom čakajú na vnukov. Aj ja som v zásade povedal dcére, že dnes je to už riešiteľné.
Pred necelými dvoma rokmi sa vám po šiestich rokoch podarilo zo SME vytlačiť Pentu, jej podiel kúpil fond MDIF a povedali ste, že tento fond bude zháňať peniaze od investorov, ktorí do toho vložia peniaze, a po určitom období, keď splní svoju úlohu, sa fond rozpustí. V akom štádiu je to teraz?
MDIF sú správcom fondu. Najviac peňazí do toho vložil belgický mediálny dom, ktorý sa volá Mediahuise. Domnievam sa, že Mediahuis sa náš projekt natoľko páči, že ak bude chcieť MDIF rozpustiť fond, tak si myslím, že Mediahuis kúpi dané akcie.
Môže sa ešte niekedy stať, že do SME vstúpi nejaký oligarcha?
Teoreticky by mohla predať akcie Prvá slovenská investičná skupina, ale nepredpokladám, že k tomu niekedy dôjde. Viete, my sme mali veľa akcionárov – Majského, rôznych Nemcov, hovoril som, že pokoj, nakoniec tú Pentu odtiaľ dostaneme, a aj sme dostali.
Nepracovala som nikde inde iba v SME a v Denníku N, a aj keď sledujem rôzne kauzy v českých médiách, tak v našich novinách ide o mimoriadne priateľské a slobodné prostredie. Ako táto atmosféra vznikla?
Asi pre to, ako sme vznikli. Odišli sme ako priateľská skupina ľudí, teraz všetkých z nich pozývam aj na naše výročie. Moja osobná zásluha je aj to, že sa snažím neinvolvovať do práce redakcie a nijak do toho nezasahujem. Od nástupu Martina M. Šimečku ako šéfredaktora komunikujem len so šéfredaktorom a jeho zástupcami. Dobrovoľne strácam vplyv nad obsahom, čo ústi do toho, že nie všetko sa mi môže páčiť. Vytvára sa špeciálna pracovná kultúra, riadi sa to samo. Sme čisto nekorupčné zoskupenie, neobchodujeme so štátom ani s textami a novinári, ktorí mali takú tendenciu, boli z redakcie vypudení. Je to teda postavené na veľmi čestnom základe. Bez priateľských vzťahov by to nemohlo fungovať, nie je to biznis v pravom slova zmysle.
Keď ste mali 25. výročie, tak ste usporiadali oslavu a prišiel vám blahoželať úradujúci prezident Andrej Kiska a pri vašom stole ešte sedeli minister kultúry Marek Maďarič, Béla Bugár, Lucia Žitňanská. Teraz máte takisto veľkú oslavu v SND, kto z politikov bude sedieť pri vašom stole teraz?
Neviem, kto príde. Viem, že šéfredaktorka pozývala prezidentku a ja som pozýval ľudí, ktorí sa mihli v redakcii. Pozval som Ondreja Dostála, Riša Rybníčka, ktorý bol naším redaktorom. Ďura Drobu pre to, že chodil na naše plesy. Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Mikloš je náš autor a na Dzurindu mám slabosť, lebo si myslím, že to bola napriek všetkým kauzám najlepšia vláda.
A program osláv je aký?
Bude pár príhovorov, zahrá skupina Korben Dallas, teda aj váš riaditeľ vydavateľstva, a je tam catering. Dosť som váhal, či vôbec robiť oslavu. Ako starnem, tak sa mi zdá čoraz menej vecí zmysluplných. Miniete na to pomerne veľa peňazí, máte 30 rokov, no a čo. Zostarli ste v tej redakcii, teda nie vy, vy ešte len zostarnete, ale ja. Váhal som a nakoniec som to zamenil za vianočný večierok.
Novinári robia veľa chýb, často vykresľujú nereálny svet čistých ľudí, nepragmatických, hoci politika je – tak ako obchod – veľmi pragmatická. Na druhej strane, je to lepšie, ako keby médiá neboli slobodné.