Šťastie je neposlušnosť voči životu
Nemám už čas na cynizmus, tvrdí hudobník Nick Cave v otvorenom knižnom rozhovore
Mladej Kise sa narodil syn. Čoskoro však ochorel a zomrel. Milovala ho natoľko, že nedokázala prijať jeho smrť. Zúfalá sa pýtala ľudí, čo robiť. Poslali ju za Budhom.
„Pomôžem ti,“povedal Budha. „Prines mi z dediny horčicové semienko. No musí byť z domu, v ktorom nikto nikoho nestratil.“
Kisa chodila od domu k domu, o semienka nebola núdza. Ukázalo sa však, že v každej rodine si smrť niekoho odniesla. Kisa si uvedomila, že na svete niet nikoho, kto by nezažil stratu blízkeho. Odložila smútok a svoje dieťa pochovala v lese.
VEREJNÉ TRÚCHLENIE
Nick Cave spieva tento príbeh rozcíteným falzetom na konci platne Ghosteen (2019). Album vznikol po tragickej smrti jeho pätnásťročného syna.
Zjavná paralela s budhistickým podobenstvom tu nespočíva len v úmrtí dieťaťa. Ale predovšetkým v hľadaní cesty z osobnej traumy. Nebola to len práca na nových skladbách, ktoré sa stali výrazom žiaľu a tiež nástrojom na jeho spracovanie.
Podstatný bol samotný proces trúchlenia. Bolo to zistenie, že smútok potrebuje pomenovanie a vyslovenie. A tiež uši, ktoré mu budú načúvať.
Vzhľadom na Cavov prominentný status sa jeho osobná tragédia stala verejnou. Tento hendikep sa mu však podarilo úplne obrátiť. A to nielen v poukázaní na to, že smútok hviezdy sa v ničom neodlišuje od bolesti kohokoľvek iného.
Cave z odhaleného žiaľu urobil kolektívnu seansu, v ktorej našiel úľavu nielen on, ale aj mnohí iní. Preto sa na koncertoch vkladal do rúk davu, preto si fanúšikov pripustil k telu, preto naplánoval čisto konverzačné turné, preto začal odpovedať na najintímnejšie otázky vo svojom newslettri The Red Hand Files.
A preto na zavŕšenie tohto verejného trúchlenia urobil s blízkym novinárom Seánom O’Haganom rozsiahly knižný rozhovor, ktorý vyšiel pod názvom Faith, Hope and Carnage (Canongate Books, 2022, slovenský i český preklad sa pripravujú). Nejde o prerozprávaný životopis hviezdy ani o zbierku rokenrolových príbehov zo zákulisia.
Je to grandiózne otvorený dialóg o živote, ktorý sa obrátil naruby.
HOVORIŤ O SMÚTKU
Aký je rozdiel medzi interview a rozhovorom? V prvom prípade je účelom dostať z niekoho známeho čosi šťavnaté. Nakŕmiť publikum a popri tom odpromovať nový autorský počin či produkt.
Skutočný rozhovor je skôr myšlienková výmena, v ktorej sa môže obohatiť aj adresát otázok.
Čitateľ si rýchlo všimne, ako často Cave hovorí „nie som si istý“, „skúsim to povedať inak“či „vrátim sa ešte raz k otázke“. V priamom prenose sledujeme, ako sa sám snaží zorientovať, slovne zachytiť svoje zážitky a ujasniť si zásadné veci. Sám tvrdí, že myšlienky sa musia do
Z odhaleného žiaľu urobil Cave kolektívnu seansu, v ktorej našiel úľavu nielen on, ale aj mnohí iní.
stať von, aby sa v jazyku upratali a nadobudli význam.
Pri spracovaní traumy je to ešte dôležitejšie. Nielen preto, že ide o pokus pomenovať niečo ťažko uchopiteľné. Ale preto, aby trúchliaci neostal so svojím žiaľom sám. Smútok je v dnešnej spoločnosti privátnou záležitosťou, každý sa s ním vyrovnáva individuálne. Nemáme priestor ani jazyk, aby sme sa o ňom rozprávali. A pritom by sme si mohli byť navzájom terapeutmi.
Cave využíva svoj veľký dosah na publikum a snaží sa túto tému otvoriť.
V jednej z veľmi emotívnych pasáží knihy rozpráva príbeh: V období po smrti syna prichádza do samoobslužnej reštaurácie. Za pultom je žena, s ktorou sa ako častý zákazník letmo pozná. Ako vždy ho slušne obslúži a nijako nedáva najavo znalosť jeho situácie. No keď mu vydáva peniaze, krátko, ale pevne mu stlačí ruku. Hudobník odchádza s nákladom povzbudenia, na ktorý už nikdy nezabudne.
Z TRAUMY ZMENA
Ako sa z tejto mikroúrovne dostať k širokému spoločnému rozhovoru o utrpení? V Cavovom prípade silnú rolu zohral online formát The Red Hand Files, v ktorom mu môžete položiť akúkoľvek otázku. Z jeho úprimných odpovedí sa stala verejná debata o narábaní so smútkom.
Stovky či tisíce poslaných otázok mu jednak priniesli poznanie, že v žiali nie je sám. Obrovské množstvo osobných – a často emocionálne vypätých – príbehov, ktoré všetky poctivo číta, tiež poslúžilo ako materiál laického sociologického prieskumu. Priviedlo ho k zásadnému záveru, ktorý je predmetom diskusie v knižnom rozhovore.
Cavov svetonázor stojí na presvedčení, že základom života je utrpenie.
Ale pozor. Nejde tu o pozvánku k odovzdanosti či na voľkanie si v nihilizme. Všetky bolestivé zárezy v našich osobných príbehoch sú podľa neho predpokladmi pre možnú zásadnú zmenu. A v nej spočíva nádej. Je miestom pre zážitok šťastia, ktoré nie je žiadnym štandardom, ale formou našej neposlušnosti voči životu.
V Cavovom prípade viedla smrť syna k úplnému preformátovaniu. A to vo vzťahu k tvorbe, viere, pocitu slobody i na úrovni bežného správania sa voči svetu a ľuďom.
PREČ S MINULOSŤOU
Mnohí by si ho chceli uchovať v podobe černokňažníka so sebazničujúcicmi sklonmi. Či ako apokalyptického jazdca, ktorý nazerá do priepastí duše. Páči sa nám figúra intelektuálneho pankáča, ktorý raňajkuje heroín a autenticky prežíva chaos, do ktorého by sme sa neodvážili vstúpiť. A k tomu spieva temné pesničky.
Cave sa sčasti sám podieľal na tvorbe tohto mýtu, v zásadnej miere ho však vyprodukovali médiá. Dnes s týmto obrazom nechce mať nič spoločné.
Snažil sa zabrániť publikovaniu biografie o svojich mladých rokoch v Austrálii a v rozsiahlom rozhovore s O’Haganom sa – až na malé výnimky – vyhýba spomínaniu na minulosť. Tvrdí, že jeho predchádzajúci život nemá nič spoločné s tým súčasným, a preto nemá zmysel sa ním nijako zaoberať.
V čom je teda ten kľúčový posun, o ktorom je hlavná časť knihy?
Cave naplno vstúpil na pole náboženstva. Nie že by sa na ňom už dávno nevyskytoval. V jeho piesňach sa to vždy hemžilo odkazmi na Bibliu, Ježiš je jednou z jeho hlavných figúr. Zo studnice námetov pre tvorbu sa však stal všetko určujúci princíp.
Cave nehovorí o organizovanom náboženstve, cirkvi ani o postave Boha. Jeho predstava religiozity pramení z hlbokého spoločného zážitku utrpenia a z hľadania spasenia, ktoré sa nedá striktne logicky zachytiť. Absenciu logického vysvetlenia pritom nevníma ako nedostatok, ale ako výhodu. Život je neustále hľadanie.
To, že vieru nemožno doložiť argumentmi, je pre neho menej dôležité než pragmatický fakt, že mu prináša lepší život.
Menej vzletne formulované to znamená fungovať tak, aby každý deň prispel k znesiteľnejšiemu svetu. Nejde pritom o filozofický morálny imperatív, ale o empatické konanie na základe intuitívneho pocitu.
Pre toho, kto by to chcel mať úplne polopatisticky, Cave svoj postoj zhŕňa takto: „Dnes už nemám čas na cynizmus.“
OBJAVENIE SLOBODY
Pri bližšom skúmaní sa ukáže, že tu vlastne máme do činenia s relatívne známym naratívom o sekularizovanej dobe, ktorá pri absencii zmyslu hľadá alternatívy. A jedným z lepších východísk je spiritualita.
Cavova obsiahla spoveď o vydaní sa na túto cestu nebude nič pre tých, ktorí by si chceli čítať o jeho drogových príhodách. Koho však zaujíma autentický záznam liečenia poranenej duše, ten bude určite obslúžený.
Skutočný zážitok je podrobné rozprávanie o tom, ako sa trauma zo straty syna a otvorenie sa religiozite prejavili pri tvorbe albumu Ghosteen a pri zmene Cavovho vnímania hudby ako takej.
Hodiny sedeli s kreatívnym partnerom Warrenom Ellisom v štúdiu a nechali veci plynúť. Enormný emocionálny náboj sa akoby sám začal pretavovať do hudby. Bola to spirituálna improvizácia, ktorá nedbala na žiadne pravidlá. Cave si dodatočne uvedomuje, ako trauma, paradoxne, prispela k jeho tvorivému oslobodeniu.
Jeho piesne mali doteraz často rovnakú štruktúru. Rozprávač v tretej osobe podáva nejaký neveselý príbeh, má to jasný začiatok a koniec, rytmika lineárne posúva dianie dopredu. Ide o cudzie zážitky, za ktorými sa Cave akoby alibisticky skrýval.
Teraz zrazu nič také. Vzniká efemérny priestor, ktorý je skôr modlitbou než rozprávaním, v strede pozornosti stojí trpiaca duša.
Cave opisuje svoje absolútne uvoľnenie v tom, že už nemusí napĺňať obvyklé schémy, ktoré sa od neho očakávajú. Namiesto kalkulácie s osvedčenou istotou nastupuje sebaodhaľovanie na nepreskúmanom poli. A zdá sa, že to funguje!
HUDBA JE NAJVIAC
Čo tu čitateľ zažíva, je vrúcne rozjímanie o hudbe, ktorá je vzývaná ako najvyššie umenie. Len ona je možnou cestou k transcendencii, k rozozvučaniu tých častí duše, ku ktorým iné diela nemajú prístup. V nej Cave hľadá spasenie i odpustenie.
Nemožno sa vyhnúť pohnutiu pri čítaní pasáže o tom, ako po smrti syna mal dokončiť takmer hotový album Skeleton Tree. A to so šokujúcim zistením, do akej miery už napísané skladby predpovedali jeho veľkú osobnú stratu.
Okrem možnej predvídavej sily hudby je tu navyše jej spájací charakter. V živej performancii hudobníci splývajú s publikom, vzniká kolektívny zážitok, v ktorom sa každá individualita rozplýva a všetci sú strhnutí niečím väčším. „Kde inde okrem koncertu a kostola toto ešte môžete zažiť?“pýta sa Cave.
Jeho záver znie, že spoločné prežitie hudby nás robí lepšími.
Kto zažil niektorý z veľkých Cavových koncertov posledných rokov, môže uvažovať nad tým, aká časť publika si prišla po transformatívny zážitok a koľkí jednoducho chceli vidieť slávnu hviezdu. Otázka tiež je, koľko fanúšikov v tých prepchatých arénach by jeho osobné postoje odzívalo ako ezoterické bláboly. Nezistíme, koľko percent návštevníkov odišlo z jeho koncertov s lepším ja.
Isté je len to, že veľkú zmenu zažil Cave sám, a koho zaujímajú jej okolnosti, má si to teraz kde prečítať.
Čo tu čitateľ zažíva, je vrúcne rozjímanie o hudbe, ktorá je vzývaná ako najvyššie umenie. Len ona je možnou cestou k transcendencii, k rozozvučaniu tých častí duše, ku ktorým iné diela nemajú prístup. V nej Cave hľadá spasenie i odpustenie.