Mikuláš už bol
Potreba novej politickej sily je vyvolaná tým, ako to zase dopadlo. Vláda 2020 mala pred sebou slušný reformný program a za sebou veľké očakávania voličov, ale dvakrát rachla. Druhýkrát fatálne
Koaličný potenciál, teda schopnosť vytvárať širší politický celok s inými politickými stranami, je hodnota len pre toho, kto má záujem o výkonnú moc. Vychádzajúc z toho, ako s ňou naložil Igor Matovič, on k týmto politikom nepatrí. A to mu umožňuje napádať viac či menej vyberane a viac či menej oprávnene kohokoľvek. Igora Matoviča tak môžeme zaradiť k tým, ktorí kedykoľvek, keď sa im to bude hodiť, vybalia na Mikuláša Dzurindu korupčnú minulosť SDKÚ. Rovnako ako na KDH.
Druhým takýmto ukazovákom, ktorému sa dokonca podarilo Mikuláša Dzurindu vypudiť z vlastnej kandidátky, je Robert Fico. Stalo sa to v roku 2010 a bola to vec vskutku nevídaná. Podozrenia z prania špinavých vecí a iných nekalých praktík, ktorými predseda Smeru oblieval svojich konkurentov v SDKÚ, tak ešte viac nabrali na váhe. Zachraňovala to potom Iveta Radičová. Dočasne.
To, že si potenciálni konkurenti a súperi Mikuláša Dzurindu teraz veľmi nevšímajú, nič neznamená. Príležitosť na úder sa im naskytne až po tom, ak by sa mu znova podarilo dať dokopy zaujímavých ľudí. Netreba veľa fantázie, aby si človek predstavil atmosféru, keď oživení kostlivci SDKÚ napochodujú do volebnej kampane. Čerstvý príklad: Pred niekoľkými mesiacmi preletela médiami správa o bývaní bývalého pokladníka SDKÚ Gabriela Palacku v honosnej vile povedľa Bratislavského hradu. Preletela, lebo jeho osobné kauzy i kauzy SDKÚ sú stará história. Lenže poľahky sa tie nové miliónové múry dajú zasadiť do starých kontextov a ponúknuť voličom ako nová pastva pre rozhorčenie.
EMERITNÝ PREMIÉR TO CÍTI DOBRE
Takže z celkom pragmatického hľadiska sa natíska otázka, aká je vlastne aktuálna politická hodnota Mikuláša Dzurindu. Jeho zásluhy za vstup Slovenska do EÚ a NATO sú nesporné. Lenže práve pre tie kauzy to nebola hodnota ani vtedy, keď to politicky najviac potreboval. Má bohaté skúsenosti? Môže ich odovzdávať aj iným spôsobom, akým je otvorené angažmán v novej politickej entite. Je mementom, ako sa dajú zmárniť nádejné projekty? To sedí.
Emeritný premiér však znova (správne) cíti dopyt po novej vitálnej sile. Po sile, ktorá spája umiernených konzervatívcov a liberálov. Veď taká „pol na pol“je tá časť Slovenska, čo sa drží praktického rozumu, mravnosti, Boha a ktorá „istí“november ’89. To sú tie občianky a občania, čo napríklad vnímajú, že výdavky štátu by mali byť kryté príjmami, a ak pôžičkami, tak s mierou. Majú otvorenú myseľ, čo je dobrý fundament v zápase s dezinformáciami a predsudkami. Počas pandémie odporúčanie rúško-odstup-ruky vzali ako nevyhnutné obmedzenie pri ochrane života a zdravia. Hlásia sa k antifašistickej tradícii. Tešia sa z členstva Slovenska v EÚ a NATO. Vážia si slobodu a demokraciu. Solidarizujú s Ukrajinou. Nie sú ľahostajní ku korupcii a k verejnému priestoru všeobecne. Vedia, že nič nie je zadarmo. Nedajú sa kúpiť 13. dôchodkami ani rodinnými prídavkami. A keď treba Putinovi ukázať lobogo, stlmia doma svetlá i radiátor.
LAXNÝ POSTOJ K PÍSMU
Potreba novej „pol na pol“sily je, pravdaže, vyvolaná tým, ako to zase dopadlo. Vláda
2020 mala pred sebou slušný reformný program a za sebou veľké očakávania voličov, ale dvakrát rachla. Druhýkrát fatálne. Sarkasticky povedané, keby kradli ako tí pred nimi, boli by stále spolu. Lenže nekradli a ich postoj k vlastnému „písmu“bol laxný obdobne, ako je laxný postoj verejnosti k volebným programom.
Písmo, čiže politický program, vládny program, koaličná zmluva tu, žiaľ, veľa neznamenajú. Rozhodujúci je, slušne povedané, temperament. Sem-tam sa ním nadchýnajú zahraniční návštevníci Slovenska, ale pre civilizovaný politický život je to veľmi nepraktická atrakcia. Keby mali dnes už bývalé koaličné strany k písmu zodpovednejší postoj, udržali by sa pravdepodobne pokope. To sme však zase pri Igorovi Matovičovi a ten z hľadiska budúcnosti už nie je podstatný. Jeho vyhliadky sú vyhliadkami indiána, ktorý bojuje s bielymi tvárami vo varieté.
SLOVENSKÁ DEMOKRATICKÁ CIVILIZÁCIA VOLÁ O POMOC
V tom lepšom prípade budúcnosť patrí noblesnejším osobnostiam. Osobnostiam, z ktorých bude vyžarovať pokoj, stabilita a prosperita. A oveľa menej toho temperamentu alias hulvátstva a podlosti. V tom lepšom prípade bude budúcnosť patriť politikom, ktorí majú z hľadiska spoločenskej akceptácie aj lepší životný príbeh ako napríklad káder Smeru Peter Pellegrini. Dva typologické príklady za všetky: Zuzana Čaputová a Ivan Korčok.
Aktuálna predvolebná situácia má síce oproti tým bývalým marazmom niektoré osobitosti, ale nedeje sa nič, čo by sme už z minulosti nepoznali. Frekvencia ponôs, že niet koho voliť, narastá, čo však znamená, že existuje dopyt po niekom, koho by sa voliť oplatilo. A súbežne s tým sa na politickej scéne formujú rôzne ponuky, ako udržať pri živote slovenskú demokratickú civilizáciu. Civilizáciu vycvičenú na Mečiarovi a Ficovi. Zatiaľ je to chaotický pohyb a nechýbajú mu už ani satirické momenty. Azda sa to zase utrasie.
Aktuálna predvolebná situácia má síce oproti tým bývalým marazmom niektoré osobitosti, ale nedeje sa nič, čo by sme už z minulosti nepoznali.