Môj český snár
Kniha je pre moju generáciu zaujímavá aj tým, že 60. roky patrili k najintenzívnejším pre nás
Pod stromček som od manželky dostal knihu Alexander Balogh: Môj český snár. Dávno som nič tak s radosťou nečítal, ako túto knihu. Balogh v nej podáva profily pätnástich významných postáv českej kultúry, osobitne českého undergroundu v časoch komunizmu. Píše o ich životných príbehoch, o kontexte doby a priateľoch, s ktorými sa stretali, o ich diele i životných zaváhaniach, o autorových stretnutiach s nimi. Kniha je pre moju generáciu zaujímavá aj tým, že práve 60. roky a obdobie normalizácie v Československu boli jedným z najintenzívnejších období našich životov.
Egon Bondy a Bohumil Hrabal. Bondyho Šaman a Invalidní sourozenci, Hrabalova Příliš hlučná samota. Dostávali sa mi tieto samizdatové diela cez priateľov z občianskeho disentu na Slovensku. Dával som ich čítať aj tajnému biskupovi Korcovi. Keď mi vracal Hrabalovu Příliš hlučnú samotu, povedal: „Počuj, to je zúfalstvo!“V čase bezvýchodiskovej, nekončiacej normalizácie však málokto vedel tak ako Bondy a Hrabal umelecky vyjadriť tak výrazne to, čo sa vlastne v Československu v dušiach ľudí odohrávalo. Bondy a Hrabal mali pestrý osobný život, ale akoby na nich platilo, čo som za komunizmu čítal, myslím, že to povedal francúzsky filozof Jacques Maritan, že „génius je aj vo svojich hriechoch sám sebou“.
Balogh píše o Ludvíkovi Vaculíkovi, najprv „veriacom“komunistovi, potom rebelovi v komunistickej strane, jeho historickom vystúpení na IV. zjazde spisovateľov v roku 1967, o petícii Dve tisíc slov z júna 1968, ktorej bol autorom a ktorú podpísali Werich, Seifert, manželia Zátopkovci, Hanzelka, Suchý a desaťtisíce občanov, píše o knihe Český snář a iných Vaculíkových knihách, o rozhovoroch s ním a jeho manželkou Madlou. Vaculík bol literárnou ikonou českého disentu. Mali sme sa s ním spolu s Jánom Čarnogurským stretnúť raz v Bratislave, ale odrazu prišiel niekto k Čarnogurským povedať, že ho zatkla v Bratislave Štátna bezpečnosť a poslala domov. Spoznal som ho až po novembri 1989 na povestných stretnutiach disidentov v nemeckom Scheinfelde. Mal krásny hlas a rád spieval moravské a slovenské ľudové piesne, pamätám si, ako protestoval, keď niekto navrhol, aby sme pozvali na tieto stretnutia aj nových, mladých ľudí. Povedal, že sa mu už nechce počúvať rady mladých ľudí.
A pred nami defilujú v Baloghovej knihe ďalší, rovnako zaujímaví a výnimoční ľudia: Jirous, Karásek, Merta, Mišík, Rychlík, Stankovič, Brikcius, Černý, Holzman a v neposlednom rade Havel. Ale píše aj o Nezvalovi, čo znamenalo preňho objavenie jeho poézie a rovnako českej medzivojnovej avantgardy, alebo o Jiřím Suchom a obdive ich generácie k dvojici
Šlitr + Suchý. Všetci títo ľudia patria už medzi ikony českej kultúry.
Alexander Balogh je vynikajúci rozprávač. O všetkých týchto postavách hovorí ako svedok doby a stretnutí s nimi. Píše o nich zasvätene a veľmi láskavo. Verím, že už pracuje na napísaní a vydaní knihy o osobnostiach slovenskej kultúry, osobitne undergroundu. Bude ich možno menej ako v Česku, ale bude to tiež zaujímavé čítanie a svedectvo o dobe, ktorú sme žili. Už sa na tú knihu teším.